Vladimír Kampf

Po celé stáročia sa sem niekto sťahoval. Na území Devínskej Novej Vsi stáli osady už 4000 rokov pred Kristom. V&nbsp;nasledujúcich storočiach sa tu usadili viaceré kmene. Kľúčovým pre novodobejšiu históriu bol príchod Chorvátov v&nbsp;16.&nbsp;storočí po bitke pri Moháči na hranici dnešného Maďarska a&nbsp;Chorvátska. V&nbsp;tom čase kolonizovali rozsiahle územia vtedajšieho západného Uhorska, dolného Rakúska a&nbsp;južnej Moravy. Na Slovensku sa usadili v&nbsp;obciach okolo Bratislavy, Trnavy a&nbsp;na Záhorí. Ich príchod zastavil postup Osmanskej ríše smerom na Viedeň a&nbsp;Bratislavu. Starší obyvatelia Devínskej Novej Vsi ešte stále hovoria po chorvátsky.

Obec na brehu rieky Moravy sa v&nbsp;dokumentoch do 17.&nbsp;storočia spomína ako Nová Ves, Nova Wass, Divin-Új-Falu a Wyfalu. Koncom 17.&nbsp;storočia to už bola Chorvátska Nová Ves, Theben-Neudorf a Dévényújfalu. Nemci používali aj označenie Neudorf an der March (Nová Ves na Morave). Oficiálny názov Devínska Nová Ves je z roku 1848.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec na jednom z koncov karpatského masívu leží pätnásť kilometrov severozápadne od centra Bratislavy. Záhorská nížina, úpätie Devínskej Kobyly, rieka Morava, ktorá tvorí prírodnú hranicu medzi Slovenskom a Rakúskom, obkolesujú túto jedinečnú lokalitu.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1451Gubernátor uhorského kráľovstva Ján Huňady v listine ďakuje mestu Bratislava za to, že odolalo bratríckemu vojsku českých žoldnierov.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 17 117 (k 31. 12. 2021) Počet tých, ktorí v Devínskej Novej Vsi reálne bývajú, je o niekoľko tisíc neprihlásených osôb vyšší.
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Bratislava IV za máj 2022: 3,61 %

Devínska Nová Ves

Dlho som ich nevidel. Ani Ivana, ani tú starú krčmu. Ivan Kušev je môj spolužiak zo základnej školy. Bývali sme vedľa v&nbsp;mestskej časti Dúbravka. Ivan tam zostal dodnes. Strávili sme spolu kus detstva od prvej po deviatu triedu. Tá krčma sa dnes volá U&nbsp;Michala a&nbsp;stojí v&nbsp;starej časti na kľúčovej križovatke. Po každom výlete na Devínsku Kobylu či iba na Sandberg sme v&nbsp;nej skončili na kofole. Kofola mi tam mimoriadne chutila a&nbsp;chvíľu som veril, že tú najlepšiu na svete majú práve tam. Prekvapilo ma, keď mi Ivan povedal, že tam nechodieval.

Kým do nej nenastúpil ako čašník, bol v&nbsp;nej iba raz na akejsi pankáčskej akcii. „Aj ja som si objednal kofolu, ale ani som ju nestihol vypiť a&nbsp;už ma Verejná bezpečnosť nakladala do auta. Odviezli nás kamsi na výsluch, kde nás z&nbsp;dlhej chvíle vyšetrovali a&nbsp;strašili,“ spomína s&nbsp;úsmevom. Mimochodom, keď bol Ivan malý, chcel byť smetiarom podľa vtedajšej skladby velebenej pankáčmi: Aj ja ja ja jaja já študujem za smetiara.

Ivan je nakoniec vyučený obrábač kovov. To bol na sklonku socializmu celkom vychytený odbor, ktorý mal zabezpečovať pracovnú silu nielen pre zbrojársku produkciu. Začínal v&nbsp;autoservise, potom v&nbsp;špecializovaných podnikoch, ktoré jedného dňa zrazu neexistovali. „Chvíľu som robil v&nbsp;akýchsi lahôdkach skrížených s&nbsp;krčmou. To bola moja prvá skúsenosť s&nbsp;touto profesiou. Rok a&nbsp;pol som predával noviny na križovatke. To bola skúsenosť! Zima-nezima, dážď, horúčava… Motal som sa priamo v&nbsp;križovatke ako kaskadér.“

Neskôr sa dostal k&nbsp;strážnym službám a&nbsp;raz to prišlo. Krčmára v&nbsp;tomto jedinečnom lokáli robí už takmer 22 rokov. „Bol som nezamestnaný a&nbsp;zrazu sa mi naskytla príležitosť. Byť krčmárom mi však prinieslo nečakaný odpor k chodeniu po krčmách vo voľnom čase. Len ťažko by si ma do nejakej dostal. Lezie mi na nervy už len to, keď počujem štrngať poháre,“ smeje sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Čo tam po štrnganí pohárov, sú aj sluchu lahodiacejšie zvuky. Napríklad z&nbsp;gitár. Trebárs tých z&nbsp;výrobne Dowina. Zahrala si na nich Jana Kirschner, Katarzia, muzikanti z&nbsp;Desmodu, ale aj bývalý manžel Sinéad O’Connor. „Tatino chcel pred niekoľkými rokmi firmu predať. Ja som k&nbsp;nej vždy mala veľmi hlboký vzťah. Povedala som mu, nech mi ju na chvíľu nechá a&nbsp;uvidíme, ako sa mi bude dariť,“ hovorí Erika Maťo Marinová, dcéra zakladateľa Stanislava Petka Marinova. „Otec odmala hrával na husliach, neskôr v&nbsp;kapele na gitare. Po revolúcii začal distribuovať hudobné nástroje. Mali sme do desať malých obchodov. Dohodol sa s&nbsp;dobrými značkami. K&nbsp;výrobe gitár sa dostal cez husle. Napriek tomu, že študoval statiku na stavebnej fakulte.“

Na stavebnej zostal učiť. „Mali sme k&nbsp;dispozícii akustické laboratórium, kde som mohol merať vlastnosti dreva, a&nbsp;postupne som sa začal venovať výrobe nástrojov. S&nbsp;gitarami som začal v&nbsp;roku 2000,“ spomína Stanislav. Vraj celé tajomstvo výroby drevených hudobných nástrojov je práve v&nbsp;dreve. „Vyrobiť dobrú gitaru dnes dokáže hocijaká čínska firma. Dokážu ich urobiť veľmi presne, ale nehrajú im nijako špecificky. Nemajú totiž základné akustické znalosti dreva. To je nenahraditeľný základ. Naša ambícia je, aby naše gitary hrali najlepšie, ako sa len dá,“ dodáva.

Drevo si do Devínskej Novej Vsi vozia z&nbsp;celého sveta. „Horná doska, ktorá je zodpovedná za zvuk, je z&nbsp;alpského smreka. Vyberáme si ich osobne kus po kuse v&nbsp;Taliansku, Rakúsku, Nemecku a&nbsp;vo Švajčiarsku. Najlepšie drevo vozíme zvyčajne zo Švajčiarska. Ani naše stromy zo severnej Oravy nie sú zlé, ale nevyrovnajú sa alpským. Inšpirovali sme sa Stradivarim, ktorý si chodil po drevo do Dolomitov,“ smeje sa.

„Momentálne sú našimi najväčšími partnermi Francúzi, Taliani a&nbsp;Nemci. To sú naše európske stálice, do ktorých prúdi väčšina produkcie. Sme hrdí na vývoz do Japonska, na Taiwan, do Hongkongu... Sme súčasťou prémiových obchodov. Našli si nás sami ako značku, s&nbsp;ktorou sa oplatí rozvíjať spoluprácu,“ dopĺňa Erika. „Ich záujem nám zvyšuje kvalitu. Japonci sú ešte väčší puntičkári než Nemci. Posielajú nám spätnú väzbu a&nbsp;pripomienky, čo máme zlepšiť. Často sú to veci, ktoré nám ani nenapadne kontrolovať.“

Stanislav je z&nbsp;centra mesta. Firmu v&nbsp;Devínskej Novej Vsi majú preto, lebo v&nbsp;Devíne, kde sa rodina udomácnila, nenašli vhodné priestory. „V&nbsp;Devínskej je miest na výrobu oveľa viac. Mimochodom, sme tu len dve firmy, ktoré odtiaľto vyvážajú svoju produkciu do celého sveta: my a&nbsp;automobilka,“ smeje sa zakladateľ úspešnej výrobne. „Našli sme si tu druhý domov najmä preto, že je tu mimoriadne priateľské prostredie a&nbsp;skvelá atmosféra. Chodieva k&nbsp;nám veľa zahraničných návštev, ktoré sú z&nbsp;Devínskej Novej Vsi a&nbsp;okolia nadšení. Atmosféra dodáva našej výrobe romantiku,“ dodáva Erika.

V&nbsp;Devínskej Novej Vsi im ako v&nbsp;dedinke, z&nbsp;ktorej sa stalo malé mestečko, chýba viac kultúrneho života a&nbsp;prezentácie umenia. „Chystáme sa postaviť novú výrobnú halu na zelenej lúke. Nechceme obťažovať susedov v&nbsp;dedine a&nbsp;fabriku chceme posunúť na vyššiu úroveň v&nbsp;najvyššom štandarde. Chceme však zachovať romantický ráz budovy a&nbsp;sprístupniť výrobu verejnosti,“ hovorí o&nbsp;plánoch Erika. „Máme veľké šťastie, že medzi našimi zamestnancami sú takmer všetci posadnutí hudbou a&nbsp;hudobnými nástrojmi.“

V&nbsp;Devínskej majú nielen poctivé drevené gitary, ale aj oázu ťažkých železných zvierat. Vymyslel si ich Branislav Pokorný, rodák z&nbsp;Devínskej Novej Vsi. Spočiatku sa zabával vyrezávaním drevených sôch motorovou pílou. „Napádali ich škodce a&nbsp;mňa lákalo aj kováčstvo. Na to bolo treba vyhňu, ale do tej sa mi nejako nechcelo. Raz som si na internete všimol zvieratko zo železného šrotu. Povedal som si, že to skúsim. Svokor vedel zvárať a&nbsp;mal zváračku. Ja som zvárať nevedel a&nbsp;ani zváračku som nemal. Dostal som základné inštrukcie a&nbsp;šrot z&nbsp;dvora, ktorý sa chystal vyhodiť. Z&nbsp;neho bol základ mojej zoo.“

Nad Šrot parkom uvažoval od začiatku, ale dal si podmienku, že najprv musí mať hotových aspoň 20&nbsp;zvieratiek. „Keď sa páčili známym, povedali sme si s&nbsp;manželkou, že si vezmeme od urbára do prenájmu bývalé psičkárske cvičisko, ktoré máme za plotom.“ Zvyčajne ho tri razy do roka zaplaví voda. Železný zverinec našťastie nemusia evakuovať. „Tie menšie sa snažíme včas odniesť, aby sme nemali toľko upratovania. Na veľkú vodu som zvyknutý a&nbsp;som s&nbsp;ňou zžitý –&nbsp;ako každý obyvateľ Devínskej Novej Vsi.“

Braňo je opravár chladiarenských zariadení. „Pracujem v&nbsp;automobilke. Keď prídem z&nbsp;roboty, zatvorím sa do dielne a&nbsp;robím si radosť.“ K&nbsp;zverincu v&nbsp;poslednom čase jedna po druhej pribúdajú postavy z&nbsp;filmov a&nbsp;rozprávok. „Najprv stáli tri týždne vystavené vo dvore knižnice a&nbsp;potom dostali miesto v&nbsp;Šrot parku. Táto jeho časť sa volá Šrot park cinema. Zvieratká by som mohol robiť donekonečna, ale chcel som vyskúšať niečo nové. Keď som bol malý, fičal terminátor, tak som ho skúsil pozvárať. Začalo sa mi dariť. Vyrobil som už 22&nbsp;filmových kusov a&nbsp;kúskov.“

Vstupné do parku z&nbsp;nepotrebného železa je dobrovoľné. „Niektorí ľudia si nás pletú s&nbsp;ihriskom, ale my sme galéria alebo netradičná zoo. Už nám ukradli sovičku,“ konštatuje. „Obávam sa len toho, že sa tu môže niekto zraniť napriek tomu že tu máme jasne napísané, že exponáty nie sú na chytanie alebo na lozenie,“ vystríha. Šrot park v&nbsp;Devínskej Novej Vsi sa dostal do aplikácie zoznamu skrytých divov sveta.

Prírodovedec, filmár a&nbsp;fotograf prírody Tomáš Hulík je ďalší milovník zvierat z&nbsp;mestskej časti. Tentoraz živých. Prednedávnom bol chvíľu aj zastupujúcim riaditeľom bratislavskej zoo. Tomášov otec sochár Viktor Hulík je otec a&nbsp;tvorca známej bratislavskej sochy Čumila trčiaceho z&nbsp;kanála. Tomáš je vlastne Čumilov brat… Nevlastný.

„Narodil som sa v&nbsp;Prahe, ale od štyroch mesiacov žijem v&nbsp;Devínskej Novej Vsi. Tu som podnikal prvé výpravy za dobrodružstvami v&nbsp;prírode,“ spomína. Celá Bratislava je podľa neho zaujímavá práve prírodou. „Obkolesuje ju karpatský masív a&nbsp;dve nádherné rieky Dunaj a&nbsp;Morava. Práve tu v&nbsp;Devínskej Novej Vsi máme to všetko doslova nadosah. V&nbsp;súčasnosti ma najviac zamestnáva rieka Morava. Pripravujem o&nbsp;nej dokument v&nbsp;medzinárodnej koprodukcii.“ Príroda je tu na­ozaj rozmanitá, rieky, záplavové územia, lužné lesy, začiatok Karpát na Devínskej Kobyle s&nbsp;klasickým lesom a&nbsp;teplomilnými spoločenstvami v&nbsp;otvorenej krajine... Jedinečný je Sandberg, na ktorom sú jasne odhalené pozostatky dávneho mora.

Príroda je tu však až veľmi blízko ľudí a&nbsp;priemyslu. „Rieku Moravu nakrúcam od začiatku korony a&nbsp;všimol som si, že ľudia sa naučili chodiť do prírody. Žiaľ, nemajú dosť znalostí a&nbsp;najmä rešpektu k&nbsp;nej. Myslia si, že môžu ísť, kam sa im zachce, a&nbsp;robiť čokoľvek. Tak sa stalo, že vlani u&nbsp;nás po dlhých rokoch po prvý raz nevysedeli znášku orly kráľovské. Bolo to práve preto, že ich ľudia vyrušovali. Nemám nič proti ľuďom a&nbsp;ich odhodlaniu tráviť čas v&nbsp;prírode, len by mali byť informovanejší o&nbsp;tom, kde sú a&nbsp;ako sa správať čo najtolerantnejšie,“ hovorí.

Popri Devínskej Novej Vsi vedie špičková cyklotrasa s&nbsp;mostom do Rakúska k&nbsp;zámku Schlosshof a&nbsp;na ďalšie cyklocesty nielen na Slovensku, ale aj v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;na Morave. „Žiaľ, aj župa pri otváraní mosta urobila chybu, keď zorganizovala veľkú slávu bez rešpektu k&nbsp;prírode rovno uprostred najvzácnejšieho územia. Argumentovali, že na to majú všetky povolenia, bez toho, aby sa zamysleli, či by nemohli zmeniť prístup. Atak na prírodu je v&nbsp;súčasnosti veľmi veľký, je načase začať sa vzdelávať. Možno aj film, na ktorom pracujem, by k&nbsp;tomu mohol prispieť. Sám nemám rád nariadenia a&nbsp;obmedzenia, ale niekde nám asi iné nezostáva. Málokto vie sám posúdiť a&nbsp;odhadnúť, kedy treba naozaj zachovať v&nbsp;lokalite pokoj, aby príroda zostala taká, aká je.“ Žiaľ, slovenská nátura je iná než tá na druhom brehu rieky Moravy v&nbsp;Rakúsku. Zvláštne je, že aj keď sa ľudia z&nbsp;nášho brehu dostanú na druhú stranu, zrazu sa správajú úplne inak –&nbsp;oveľa tolerantnejšie.

Tomáš začínal svoje prírodovedecké dobrodružstvo s&nbsp;prvými bobrami, ktoré znovuosídlili nivy Moravy. „Dnes sa má ich populácia veľmi dobre. Môžu ich stretnúť aj cyklisti, ktorí sa podvečer vezú okolo. Po dlhých rokoch tu opäť zahniezdili bociany. Na druhom brehu v&nbsp;Rakúsku majú raj, tu sú vzácnosťou. Od nás ich vyháňame nepremyslenými akciami. Možno by stálo za zváženie vybudovať im základ nového hniezda. Bociany sú pre túto oblasť ikonické zvieratá,“ hovorí.