Tábor v Dachau bol vôbec prvý koncentračný tábor fašistického Nemecka. Blízkosť Mníchova z neho spočiatku urobila „miernejšie“ zariadenie na likvidáciu nepohodlných. Nebol to primárne vyhladzovací tábor, ako boli v Osvienčime, Majdanku, Treblinke, Sobibore, Belzeci, Chelmne a ďalších. Do Dachau sa dostali aj prominentní väzni. Napríklad členovia bavorskej kráľovskej rodiny, rakúsky kancelár Kurt Schuschnig, bývalý náčelník generálneho štábu Wehrmachtu Franz Halder či niekdajší prezident ríšskej banky Hjalmar Schacht. Táborom prešiel ako väzeň napríklad aj predvojnový francúzsky premiér Édouard Daladier, ktorý v septembri 1938 Hitlerovi podpisom Mníchovskej dohody odobril oklieštenie Československa.

Odvolaný veliteľ

Bývala to prísne strážená fabrika na muníciu. Počiatočná precízna nemecká dôslednosť urobila z mladíka Clausa Bastiana väzňa číslo 1. Zatkli ho počas prvých čistiek nepohodlných režimu. Podľa prvotných zámerov mal mať tábor kapacitu päťtisíc miest a mal byť pre politických väzňov, komunistov, sociálnych demokratov a ďalších odporcov ríše. Vraj pre nich nebolo miesto v štátnych väzniciach, toľko ich bolo… Už prvý deň ich priviezli dvesto. Spočiatku ich strážili policajti, neskôr prišli esesáci. Velil im Hilmar Wäckerle. Hneď na druhý deň po ich príchode zastrelili prvých troch väzňov, Benaria, Goldmanna a Kahna.

Wäckerle bol podľa táborového poriadku, ktorý si sám vymyslel, pánom nad životmi väzňov. Okrem iného ich mohol sám súdiť a v prípade, že súhlasili aj členovia ním určeného senátu, mohol rozhodnúť o smrti. Prvé úmrtia v nacistických koncentračných táboroch ešte vyšetrovala polícia. Koncom mája sa na mníchovského štátneho zástupcu obrátila Sophia Handschuchová. Žiadala prešetriť okolnosti smrti jej syna. Polícia na Hilmara Wäckerleho vzniesla obvinenie zo štyroch vrážd. Wäckerle sa však za popravy väzňov nemusel zodpovedať, obvinenie zrušili a prvého „mäsiara“ odvolali.

Propaganda nezaháľala

V nemeckých novinách a časopisoch vychádzali články o spokojnom živote v dachauskom tábore. Na fotografiách boli čistí a usmiati väzni. Vraj mohli navštevovať bohoslužby či knižnicu a dostávať od príbuzných balíky a peniaze, za ktoré mohli nakupovať v hojne zásobenom táborovom obchode. Časopis Münchener opisoval nedeľné menu – polievku a bravčovú pečeň so zemiakovým šalátom. Niekoľkých väzňov z Dachau v začiatkoch dokonca prepustili na slobodu. To sa však skončilo koncom roka 1933, keď prepúšťať definitívne prestali.

Po Wäckerlem nastúpil na post veliteľa Theodor Eicke. Fanatického nacistu vymenoval do funkcie Himmler hneď potom, ako ho na jeho príkaz prepustili z psychiatrickej kliniky. Chorobomyseľný pacient bol zrazu šéfom, ktorý mal v rukách osudy ľudí za plotom. Táborový poriadok neustále pritvrdzoval. Aj vďaka nemu sa koncentračné tábory stali cvičiskami esesákov. Mohli si v nich trénovať najbrutálnejšie zaobchádzanie s ľuďmi. Smrť si ho našla vo februári 1943 v troskách lietadla zostreleného na východnom fronte.

Po politických väzňoch pribúdali homosexuáli, Rómovia, kňazi, vojnoví zajatci, obyvatelia okupovaných krajín a najmä Židia, pre ktorých v roku 1942 nachystali konečné riešenie. Stáli tu popraviská, plynové komory a šialení lekári robili pokusy na ľuďoch.

Tábor oslobodila americká 7.­­ armáda 29. apríla 1945. V barakoch našli viac než 30-tisíc na kosť vychudnutých ľudí, mnohých na pokraji smrti. Strážila ich už len hŕstka esesákov, ktorí nestihli utiecť. Na rôznych miestach rozsiahleho tábora ležali na kopách nahádzané nahé mŕtvoly, v peciach krematória boli obhorené zvyšky ľudských tiel. Väzeň číslo 1 prežil. Claus Bastian po vojne pomáhal ako právnik usvedčovať nacistov...