Čo je lepšie než vidieť na vlastné oči, ako to tí Rakúšania nevedia? Tak sme sa do Kitzbühelu išli presvedčiť, prečo vlastne lyžiari z celého sveta minú v Rakúsku ročne 6 miliárd eur, ak sú Rakúšania také nemehlá. Príchod pod lanovky do osemtisícového mestečka Kitzbühel trochu prekvapil. Kým turisti sa vo Vysokých Tatrách sťažujú, že hneď po príchode ich „skásnu“ na parkovisku, v Kitzbüheli je to rovnaké, no ešte drahšie. V Tatrách zaplatíte za celodenné parkovanie 5 eur a jeden parkovací lístok platí na všetkých mestských parkoviskách. V Kitzbüheli to stojí 2,40 na hodinu, dá sa kúpiť aj týždňový za 70 eur. Tým sa však výpočet rakúskych negatív skončil. WC na parkovisku je, samozrejme, pozornosť podniku, zadarmo, a záchody tam nájdete hocikde.

Hlboký nádych pod legendárnym kopcom Hahnenkamm, na ktorom je nemenej známa zjazdovka Streif, vženie k nosu trochu družstevnej arómy. Nie silnej, no čosi cítiť. Všade na zjazdovkách sa totiž pasú kravy. Lenže ani jedna nie je fialová! Fakt to tí Rakúšania nevedia. Do piatich minút si na kravy zvyknete a prestanete ich cítiť, v centre mestečka ich necítiť vôbec. Kravy majú namiesto kosačiek.

Pod zjazdovkou Streif, ktorá naháňa hrôzu azda všetkým lyžiarom sveta, je za koľajnicami akvapark a vedľa neho park legiend – vymenovaní legendárni lyžiari na čele s Toni Sailerom, čiernym bleskom, ktorému na počesť postavili aj plastiku v tvare čierneho blesku. Tráva pred plastikou je skosená ako na golfovom ihrisku. Prechádzka od zjazdovky do centra, vedie popred obchodíky a v niektorých výkladoch je fotka Toniho Sailera. Ten je prítomný azda všade, hoci už šesť rokov nežije.

Veľký plagát Sailera je aj v jedálni penziónu rodiny Entstrasserovcov, kde sme sa ubytovali. Na tradičnej alpskej budove je síce napísané, že ide o trojhviezdičkový hotel Garni, v skutočnosti je to však penzión s raňajkami. Ale špičkový. Majiteľ je Klaus Entstrasser (46), ktorého otec postavil penzión v čase, keď mal Klaus dva roky. Otec medzitým zomrel, Klaus ho riadi s mamou a majú jednu chyžnú.

„Podobných menších rodinných penziónov v Kitzbüheli už nie je toľko, ako kedysi. Kitzbühel je pre Rakúsko trochu atypický, je tu už množstvo veľkých hotelierskych skupín, ktoré vlastnia aj viac hotelov alebo apartmánových domov. Množstvo domov skúpili Nemci, ktorí sem chodia na dovolenky, lenže väčšinu roka sú prázdne,“ hovorí Klaus Entstrasser. V Kitzbüheli je okolo 100 realitných agentov a tradičné veľké alpské domy tam stoja od pol milióna do 5 miliónov eur.

Keď Klausovi spomenieme slovenského finančníka, ktorý hovoril, že Rakúšania to nevedia robiť, dostaneme od neho najsilnejší argument, aký mohol dať – zjazdovky a služby v Kitzbüheli dostali dvakrát za sebou ocenenie pre najlepší lyžiarsky rezort sveta. Naposledy za uplynulú sezónu. „Tak vieme to robiť alebo nie? Kitzbühel má celosvetovo veľmi dobré meno a chodia sem turisti naozaj odvšadiaľ. Pravidelne máme svetové aj európske súťaže v lyžovaní, triatlone, tenise. Biznis tu funguje tak, že keď niečo podnikatelia zarobia, vždy väčšinu investujú do lepšieho a lepšieho fungovania služieb. Tu sa neustále renovuje, pristavuje, obnovuje.“

Kitzbühel je tradičné alpské mestečko s typickou architektúrou. Prvými obyvateľmi boli v 11. až 8. storočí pred naším letopočtom ľudia, ktorí v horách ťažili meď. O dvetisíc rokov neskôr, v 12. storočí nášho letopočtu, sa prvýkrát spomína Chizbuhel. Mestské práva má od roku 1271. „Kitzbühel ako lyžiarske stredisko nie je tradičné v porovnaní s rakúskym vidiekom, kde má majiteľ penziónu aj hospodárstvo. Je to mestečko so všetkým, čo k mestečku patrí,“ vraví Klaus Entstrasser. Podľa neho miestne lanovky a zjazdovky vlastní z 51 percent mesto, zvyšných 49 percent vlastní súkromná spoločnosť, avšak aj v nej má mesto podiel. Dohromady je to 53 lanoviek a vlekov, 170 kilometrov zjazdoviek.

Kitzbühel patrí medzi top 5 najväčších lyžiarskych stredísk v Rakúsku a je zrejme najznámejšie. „Ale lyžiari chcú ísť stále viac aj do malých stredísk, kde je majiteľ hotelíka na recepcii, stálych klientov osobne pozná, neďaleko majú menší vlek a ľudia si počas dovolenky naozaj odpočinú. Je to osobné. Koncernový spôsob lyžovania vychádza z módy. Hostia nechcú manažéra, no majiteľa, s ktorým sa denne stretávajú pri lanovke aj v hoteli.“

Čo by povedal na to, že by Slováci chceli kúpiť lanovky v Kitzbüheli? „V Rakúsku sú aj teraz na predaj lyžiarske strediská, aj hneď by sa dalo niečo kúpiť, nielen lanovky, ale aj hotely. Ale Kitzbühel na predaj nie je, jednoducho nie.“

Neďaleko jeho penziónu je „alp­ská pizzeria“. Cestoviny, pizza, a tak. Nič tradičné rakúske na jedálnom lístku, keď sme sa však čašníčky pýtali, či nemajú napríklad viedenský rezeň, odvetila síce negatívne, no išla sa opýtať kuchára, či má hovädzie mäso a či by ho urobil. O dvadsať sekúnd sa vrátila, že také mäso má a urobí. O minútu už bolo z kuchyne počuť, ako kuchár vyklepáva mäso. Nakoniec sa ukázalo, že čašníčka je Slovenka, pochádza zo Starej Ľubovne. Pracovala aj v lyžiarskom stredisku na Slovensku. „Moja prvá práca po škole bola v Bachledovej doline. Mám porovnávať? Tu robia neporovnateľne viac akcií, ako v ktorýchkoľvek lyžiarskych strediskách na Slovensku. Keď sa niečo deje, je to neskutočná ‚ramba-camba‘, to treba zažiť. V Rakúsku to z môjho pohľadu robia neporovnateľne lepšie, určite ich to netreba učiť.“

Pri krajnom stole sedeli štyria ľudia a rozprávali zvláštne kombinovaným jazykom, preskakovali z jednej reči do druhej. Dvaja z nich totiž boli Česi, jeden Slovák a jeden Rakúšan.

Jeden z Čechov, Michal Tráva, pochádza z Karlových Varov a v Kitzbüheli žije štyri roky. „Rakúšania vedia robiť tento biznis veľmi dobre. V zime zarobia na letnú sezónu a hneď po zmiznutí snehu vytiahnu mašiny, upravujú zjazdovky, lanovky. Majú to neskutočne 'vymakané', práve oni tomuto biznisu rozumejú. Nemyslím si, že za rok sú milionári, no zarobia si parádne na to, aby sa mohli ďalej rozvíjať. Ekonomiku majú nastavenú tak, aby bola dlhodobo udržateľná a investície sa im vracajú po určitom čase. Majú úplne iné myslenie, všetko robia s výhľadom aj na 15 – 20 rokov dopredu,“ hovorí Michal Tráva.

Podľa neho by sa vysmiali každému, kto by povedal, že to nevedia robiť. „Keď si predstavím to množstvo akcií aj mimo sezóny... V lete na zjazdovkách rôzne atrakcie, hrajú na nich napríklad extrémny golf alebo robia extrémne výbehy hore.“

Samozrejme, že mnohí Kitzbühel aj trochu zveličujú. Rakúšan, ktorý sedel s „čechoslovákmi“ pri stole, vravel, že keď na zjazdovkách v zime spustia všetky snehové delá, tak za deň zožerú toľko elektriky, ako Viedeň za tri dni.

Zjazdovky v Kitzbüheli nie sú na ľadovci, čiže majú všetky podobné starosti ako bežné slovenské strediská – ak je sucho, prírodný sneh nepribúda, ak je teplo, nemôžu zasnežovať.

Lanovky, podobne ako v Tatrách, jazdia aj v lete. Skúsili sme sa vyviezť na Kitzbüheler Horn, ktorého vrchol je vo výške 2 000 metrov nad morom. Pod lanovkou klasika – treba zaplatiť za parkovanie. Cena za spiatočný lístok na Kitzbüheler Horn stojí 22 eur a turistov tam vyvážajú dvoma na seba nadväzujúcimi lanovkami. Kabínky sú štandardné ako hocikde na Slovensku. Počas jazdy zasa vidieť dolu na zjazdovkách kravy a tie sú aj úplne pod vrcholom. Z vrchu sa otvorí panoráma na ďalšie vleky a lanovky a hore je štýlový domček, v ktorom ponúkajú turistom napríklad čerstvé jahody so šľahačkou za 5 eur, panna cottu za 5 eur, rybu s rozmarínom a šalátom za 14 eur, viedenský rezeň za 12 eur či jablkovú štrúdľu za 3,50 eura.

Trochu zvláštne pôsobila cesta – až takmer hore totiž vedie úzka asfaltka a občas po nej aj prišlo nejaké auto. Ukázalo sa, že aj toto je komerčná aktivita. Ak máte chuť ísť hore svojím autom, za 5 eur na osobu vás na cestu pustia ako na vyhliadkovú trasu. Cesta má okolo 10 kilometrov a prevýšenie je vyše tisíc metrov. Niektoré úseky sú pre motor poriadnou zaberačkou, fyzicky zdatní však hore jazdia aj na bicykloch.

Podvečerný Kitzbühel má svoje čaro, tradičné alpské mestečko s pútavým centrom. Keby vám niekto zaviazal oči, doviedol vás do centra, kde by vám ich rozviazal, okamžite by ste spoznali, že ste v Rakúsku. Keď niekto aj v širšom centre chce postaviť nový dom, nielenže ho musí postaviť v tradičnom štýle, no tam by si ani nedovolil navrhnúť niečo iné. Majiteľa „kocky“, aké vídať v niektorých slovenských lyžiarskych strediskách, by fackovala hanba, že vôbec rozmýšľal o takej architektonickej divočine. Tým si Kitzbühel udržiava atmosféru, ktorú nie je možné zničiť nelogickými apartmánovými domami.

V meste sme nenašli žiadne predajné stánky ako napríklad v Tatrách, kde vám ruka cez okienko podáva langoš na mastnom papieri, v Kitzbüheli nič také nie je. Možno iba počas veľkých akcií, keď miestne podniky nestačia, pridajú nejaké stánky, no štandardne nie. Podnikov s občerstvením je tam plno, ide však skôr o pekné podniky s terasou, kde si dáte kávu za 2,20, malé občerstvenie za 3,70. Keď tam príde náročný nemecký turista, cíti sa úplne inak, ako keď príde na Slovensko. Suveníry nepredávajú v drevených búdkach plných valašiek, plyšových hračiek, varešiek a drevených krčiažtekov. V Kitzbüheli vojdete do obchodíka so suvenírmi a máte pocit, že si tam kupujete niečo naozaj hodnotné.

Stačila jedna dvojdňová návšteva Kitzbühelu, pár debát s miestnymi, vyskúšanie miestnych služieb a atmosféry a máte jasno – Rakúšanov učiť robiť lyžiarsky biznis rozhodne netreba. Zvládajú to ako málokto.

VIDEO: Na návšteve v rakúskom stredisku Kitzbühel

Rakúšania nevedia robiť biznis, tvrdí milionár Rattaj z J&T. Boli sme sa presvedčiť v Kitzbüheli

Výber pre vás