Tomáš Kubuš

Poloha na brehu Kaspického mora mu zabezpečila ropné bohatstvo a&nbsp;je príkladom krajiny, kde sa prelína vízia budúcnosti so spomienkami na Orient zakliaty v&nbsp;jeho úzkych uličkách či malých mestečkách. V&nbsp;Azerbajdžane toho nájdete oveľa viac.

Dlhým tvarom azerbajdžanská republika je ázijský štát, kedysi zväzová republika ZSSR. Ide o najväčšiu a najľudnatejšiu krajinu v oblasti Kaukazu a zároveň o akúsi hranicu medzi Európou a Áziou. Súčasná republika vyhlásila nezávislosť 30. augusta 1991. Na jej ploche o rozlohe 86 600 km2 žije okolo 10 miliónov obyvateľov. Hlavným mestom je Baku (vyše 2 milióny obyvateľov). Úradným jazykom je azerbajdžanština, miestnou menou manat. 

Azerbajdžan

Baku, hlavné mesto krajiny, patrí k&nbsp;najdôležitejším mestám celého kaukazského regiónu. Žijú v&nbsp;ňom viac než dva milióny ľudí a&nbsp;pred svetom sa prezentuje ako mesto, kde nič nie je nemožné. Nie div, že mu prischla prezývka Kaspický Dubaj a&nbsp;nie je to len narážka na bohaté ropné zásoby. Aj keď by sa mohlo zdať, že Baku je len moderné mesto, opak je pravda. Vo svojich útrobách ukrýva hradby, za ktorými pulzuje zabudnutý svet starého mesta. Za zeleným parkom sa dvíhajú kamenné hradby obkolesujúce staré Baku, ktoré tu nik nenazve inak než Ičon Šehri.

Nové mesto je hlučné, plné áut a&nbsp;ľudí prechádzajúch okolo butikov, reštaurácií a&nbsp;obchodov. Staré mesto je maličké, možno ako stará Bratislava, a&nbsp;tak sa tam niet kde stratiť. Úzke kamenné uličky sa kľukatia popod vyčnievajúce drevené balkóny. Práve tie sú tradičnou črtou miestnej architektúry, a&nbsp;tak trochu pripomínajú sýrsky Damask. Niekoľko obchodníkov sedí pred svojím tovarom rozloženým za sklenou tabuľou alebo len tak na zemi. Tovar predstavuje väčšinou drevorezbu, mosadzné nádoby, bronzové kanvičky, kovové drobnosti, ozdoby, koráliky aj niekoľko suvenírov. Na stenách visia koberce s&nbsp;nomádskymi vzormi z&nbsp;neďalekého Turkménska, ale aj hodvábne šatky, turecké kelímy a&nbsp;bavlnené čapice.

Stredobodom Ičon Šehri je vysoká Dievčenská veža. Predstavuje dušu starého mesta, zatiaľ čo neďaleký Palác širvánšáhov, v ktorom žili panovníci, je jeho srdcom. Dievčenská veža je staršia než mesto a niektorí o nej hovoria ako o starobylom zoroastriánskom chráme ohňa, v ktorom vraj plápolal posvätný plameň už medzi 5. a 6. storočím. Do dnešnej podoby sa dostala v 12. storočí, keď Baku zažívalo svoje zlaté obdobie a pretekal tadiaľto exotický obchod zo všetkých kútov sveta. Vrchol veže sa zastavil vo výške necelých 30 metrov a je odtiaľ najkrajšia panoráma celého mesta.

Azerbajdžan je krajina plná príbehov, a tak sa s vežou musí spájať aj miestna legenda o smutnej princeznej, ktorá si nechcela vziať za muža svojho otca, a tak z veže skočila. Pohľad na staré Baku pod nohami má silu. Všade okolo veže sa rozlievajú sivé a hnedé strechy domov, kde-tu vykukne neveľký minaret a vidno, ako sa na konci hradieb odrazu objaví moderné mesto so svojimi výškovými budovami a s trojicou moderných veží pripomínajúcich plamene. Všetko sa prelína.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Staré mesto je najkrajšie podvečer, vtedy akoby ešte väčšmi utíchlo a&nbsp;rozsvietia sa svetlá, ktoré zaplavia romantické uličky. Starobylý nádych miesta dotvára dvojica historických karavanserailov pretvorených na tradičné reštaurácie. Nádvorie karavanserailu je vyplnené stoličkami a&nbsp;sem-tam sa tam zastavia azerskí hudobníci. Ba čo viac, dá sa tam ochutnať čo-to z&nbsp;miestnej kuchyne, ako napríklad jeseter, kaspický kaviár či nespočetné množstvo kebabov na všetky spôsoby. Spleť uličiek sa napokon natoľko zamotá, až pripomína labyrint, kde sa stráca čas.

Na vyvýšenej ploche odrazu vyrastú vysoké múry paláca. Patril panovníckej rodine širvánšáhov, ktorá stáročia vládla Azerbajdžanu. Pre jeho význam ho zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO a&nbsp;hovorí sa o&nbsp;ňom ako o&nbsp;najvýznamnejšej pamiatke celého Baku. Nie vždy bolo Baku hlavným mestom ríše Širván, no keď zemetrasenia zničili Šamachi, Ibrahim I. Širván sa rozhodol presunúť na breh Kaspického mora. Palác predstavuje komplex s&nbsp;viacerými budovami, z&nbsp;nádvoria sa vstupuje nielen do panovníckych komnát, ale aj do palácovej mešity z&nbsp;15.&nbsp;storočia, ktorá mala pôvodne slúžiť ako hrobka. Sultán Cháliluláh I. k&nbsp;nej však dal pristavať minaret a&nbsp;mešita bola na svete.

Zrekonštruovaná promenáda na brehu Kaspického mora je miesto, ktoré ožíva tesne pred západom slnka. Prichádza tam každý, kto si chce užiť pokoj a&nbsp;farebné svetlá odrážajúce sa na hladine Kaspiku. Nad promenádou rastie pahorok ozdobený svätyňou a&nbsp;televíznou vežou. Hore sa dá ísť autobusom, maršrutkou alebo zubačkovou lanovkou. Tretia možnosť je najzaujímavejšia, a&nbsp;tak ju treba vyskúšať. Nie je tu nikto, len „bábuška“ sediaca za pokladnicou a&nbsp;predávajúca neskutočne lacné lístky. Stará zubačka sa dá do pohybu. Celou cestou vŕzga, ale svoj účel splní.

Hore na pahorku stojí symbol moderného mesta v&nbsp;podobe troch takmer 190-metrových veží pripomínajúcich plamene. Symbolizujú oheň, ktorý tu rozosievali ešte zoroastriáni, a&nbsp;tri plamene si našli svoje miesto aj v&nbsp;erbe hlavného mesta. Sklobetónová architektúra svojou modernosťou fascinuje, a&nbsp;to najmä večer, keď budovy nasvietia tisíce žiaroviek a&nbsp;na ich tele sa premieta plápolajúci oheň alebo vlajúca azerbajdžanská zástava. Vôňa práve pripravovaného jedla nás natoľko omámi, že už o&nbsp;malú chvíľku sedíme v&nbsp;podniku. Usmievavý kuchár nám donesie lavaš kebab, čo sú kúsky mäsa zabalené v&nbsp;typickej placke s&nbsp;pikantnou omáčkou. Ľudia sú už na prvý pohľad priateľskí.

Pri nádhernej fontáne v&nbsp;tieni prepychovej filharmónie má človek odrazu pocit, akoby sa ocitol v&nbsp;Európe. Medzi stĺpmi kolonády posedávajú ľudia či mladé páry a&nbsp;oproti sa za zeleným trávnikom dvíhajú hradby mesta. Miestne ženy sa vedia krásne obliekať. Najradšej nosia pekné farebné sukne či dokonca minisukne a&nbsp;vysoké podpätky. Islam tu berú vlažne a&nbsp;stretnúť zahalené dievča je viac-menej rarita. Skôr staré ženy ešte nosia šatku uviazanú cez vlasy, ale mladšia generácia má už svoje vlastné predstavy o&nbsp;živote.

Dvadsiate storočie, poznačené objavom čierneho zlata, zmenilo mesto na nepoznanie. Odrazu sa začali stavať nádherné budovy, domy v&nbsp;neoklasicistickom štýle. Fontány, bulváre, divadlá, opery –&nbsp;celé nové mesto získalo francúzsky, ba priam parížsky šmrnc. Najviac to cítiť na bulvári Nizami, nesúcom meno obľúbeného básnika. Fontánové námestie zaplnili ľudia, na okolitých terasách sa popíja pivo a&nbsp;fajčia vodné fajky. Bulvár lemujú najdrahšie obchody, nóbl reštaurácie, nočné kluby, butiky. Nie div, že Baku má povesť modernej metropoly.

Azerbajdžan nie je len krajina známa svojou ropou, preslávili ho aj fascinujúce bahenné sopky. Žiadna iná krajina sveta ich nemá viac! Nájsť ich nie je problém, stačí sa vydať z&nbsp;Baku približne 60 kilometrov južnejšie do oblasti zvanej Kobustan. Cesta stúpa na pahorok a&nbsp;odrazu sa pár kilometrov za Baku objaví výstavná mešita Bibi Chajbát. Za ňou sa otvorí nerušený výhľad na Kaspické more. To, čo sa môže spočiatku javiť ako lode, sú ropné plošiny roztrúsené všade tam, kde sa našlo ložisko tejto suroviny.

Pred tým, kto sa ocitne v&nbsp;Kobustane, je ešte jedna malá prekážka. K&nbsp;sopkám nevedie žiadna verejná doprava, a&nbsp;tak musíme skúsiť šťastie s&nbsp;postávajúcimi taxikármi. Staré lady zaparkované vedľa novučičkých japonských značiek ukazujú miestny vozový park v&nbsp;rozmanitom svetle. Azam, najaktívnejší zo všetkých, sa vrhne na zjednávanie a&nbsp;pôvodná cena rýchlo padne o&nbsp;niekoľko manatov. Cesty k&nbsp;sopkám sú porozbíjané, a&nbsp;ak výdatne naprší, nedostane sa k&nbsp;nim na kolesách nikto. Auto sovietskej výroby sa natriasa, padá do výtlkov a&nbsp;hlavy sa búchajú o&nbsp;strop, no celá scéna má v&nbsp;sebe nádych dobrodružstva.

Azam ukazuje na more, na ktorom sa v&nbsp;diaľke objavujú ropné plošiny, ale aj okolo nás na potrubia prepravujúce čierne zlato. „Väčšina peňazí končí v&nbsp;rukách vyvolených. Načo sú nám v&nbsp;Baku vysoké, moderné budovy, keď veľa ľudí nemá čo jesť?“ hnevá sa. Parkujeme pri sopkách, rovinu zjazvilo viacero neveľkých kopcov. Každý z&nbsp;nich predstavuje malú sopku. Predpokladá sa, že svoju aktivitu začali niekedy pred 25 miliónmi rokov, a&nbsp;vedci ich dávajú do súvisu s&nbsp;ropou a&nbsp;ropnými poľami.

Za posledných 200 rokov zažil Azerbajdžan viac než 200 silných bahenných erupcií. Rozhodne to nie je vec, na ktorú by chcel človek myslieť, keď na jednej sopke stojí. Väčšie aj menšie sopky pokrýva na vrchole hladina tekutého blata. Každú chvíľku sa vynoria bubliny vystrekujúce bahno. To letí vzduchom len pár centimetrov, no podľa Azama niekedy strieka aj do metrovej výšky. Na prekvapenie, bahno zo sopiek nie je horúce, naopak, príjemne studené a&nbsp;má blahodarný účinok na pleť. Aby sme uverili, Azam si vyhŕňa košeľu a&nbsp;ponára ruky do sopky až po lakte. Ruky v&nbsp;sopke. Kde inde človek zažije niečo také?

Kobustan okrem bahenných sopiek ukrýva inú vzácnosť v&nbsp;podobe skalnatých brál ozdobených vytesanými petroglyfmi zabudnutých ľudí. Nesú obrázky staré niekoľko tisíc rokov. To, že majú nesmierny význam, pochopilo aj UNESCO a&nbsp;vzalo rytiny pod svoje ochranné krídla. Nevie sa úplne presne, aké staré sú skalné rytiny, no archeológovia odhadujú ich vek na päť- až 40-tisíc rokov. Chodník vedie nahor ku skalám, no žiadne informačné tabule alebo šípky nečakajte. Všetko musíte pohľadať sami, a&nbsp;tak sa návštevník mení na objaviteľa.

Tými prvými boli takmer pred 90 rokmi baníci kráčajúci do bane skratkou okolo kamennej rokliny. To oni si všimli, že kamene zdobia rôzne postavičky, a&nbsp;svetový objav bol na svete. Prilákal dokonca aj nórskeho dobrodruha Thora Heyerdahla, ktorý v&nbsp;lodiach vysekaných do kameňa videl vikinské lode. Vypracoval teóriu, že Vikingovia pochádzajú práve z&nbsp;kaspického regiónu a&nbsp;vydali sa na sever. Skaly zdobia postavičky tancujúcich ľudí, ale objavujú sa aj býky, kone, divé prasatá, kozy, hady, lovci, lode či dokonca šamani. Na mieste nie je ani živej duše. Azerbajdžan ešte niekoľko rokov nebude turistickým magnetom, a&nbsp;tak si človek celú krajinu užije pre seba.

Za Baku sa zelená krajina stratí a&nbsp;vystrie sa do opustenej polopúšte. Azerbajdžan sa ukáže taký, aký skutočne je. Ropné bohatstvo je len pozlátka moderných štvrtí Baku, no pár desiatok kilometrov za ním sa objavujú jednoduché mestečká, dedinky naplnené prachom a&nbsp;pastieri so svojimi stádami. Rovinatú krajinu prikryli kamene a&nbsp;len tam, kde je voda, sa objaví zelený koberec posiaty stromami. Domy v&nbsp;dedinách sú jednoduché, často jednoposchodové. Čas sa tu zastavil minimálne pred 50 rokmi.

Z&nbsp;ničoho nič sa z&nbsp;krajiny vynorí mesto Šamachi. Dnes má už len niečo vyše 30-tisíc obyvateľov, ale kedysi bolo hlavným mestom celej krajiny. Najslávnejšie obdobie prežilo medzi 8.&nbsp;a&nbsp;15.&nbsp;storočím, keď bolo srdcom celej Širvánskej ríše. Niekoľko silných zemetrasení však Šamachi zničilo, panovníkov vyhnalo do Baku a&nbsp;odvtedy mesto upadá do zabudnutia. Najdôležitejším miestom je Piatková mešita. Vnútro je pôsobivé, vyplnené obkladačkami, kaligrafiou, a&nbsp;na koberci sedí niekoľko postáv. V&nbsp;okolí znie prenikavý hlas imáma odetého v&nbsp;dlhom ťažkom kaftane s&nbsp;tradičnou čiapkou na hlave. Historické Šamachi nezmizlo aj vďaka tomu, že na pahorku nad mestom dodnes stojí niekoľko starých hrobiek na mieste zvanom Yeddi GÜmbaz, teda Sedem hrobov.

Najkrajším mestom západného Azerbajdžanu je Šeki. Mnohí v&nbsp;Baku ho milujú pre jeho krásnu prírodu, hory, kopce a&nbsp;pre najlepšiu chalvu, akú nerobia nikde inde na svete. Šeki na prvý pohľad pôsobí ako zelená perla Kaukazu. Roviny a&nbsp;vyprahnuté údolia sa stratia a&nbsp;cesta stúpa vyššie, aby robila spoločnosť prenikavo zeleným svahom, za ktorými sa nachádza Dagestan a&nbsp;Čečensko. V&nbsp;uliciach panuje neuveriteľný pokoj. Šeki, hoci je najväčším mestom v&nbsp;okolí, odrazu pôsobí ako dedina. Ticho či žblnkot rieky pretne len hučiaca lada, ktorých tu je neúrekom. Po obchodníkoch križujúcich stredoveký svet tu dodnes ostal len starý karavanserail. Slúžil im na prenocovanie či obchodovanie alebo rozprávanie príbehov z&nbsp;ciest.

Na nádvorí sa dá posedieť a&nbsp;z&nbsp;príjemnej čajovne prinesú poháriky čaju, ktorý sa dopĺňa s&nbsp;orientálnou hudbou v&nbsp;pozadí. Milý predavač, postávajúci pred svojím obchodíkom na ulici, ťahá popod nos medové motúzy. Jeho obchodík vonia ako sladké kráľovstvo. Jusúf sa špecializuje na tradičnú chalvu zo Šeki. „Sami ju vyrábame doma, skúste!“ podáva kúsky nakrájanej chalvy. Chuť presvedčí každého. Vyrábajú ju v&nbsp;obrovských kovových táckach, jemne narežú a&nbsp;pri zdvihnutí z&nbsp;nej odkvapkáva med. Medom je doslova preplnená a&nbsp;okrem toho sa v&nbsp;ňom strácajú vlašské orechy, pistácie, niekedy lieskovce.

Asi kilometer od centra stojí najväčšia atrakcia Šeki. Kedysi za mohutnými hradbami žil miestny chán a&nbsp;dnes po ňom zostal výstavný palác. Panovník Muhammad Hasan Chán si ho dal postaviť koncom 18.&nbsp;storočia. Každá miestnosť za stenami paláca sa líši od tej predošlej. Farebné, maľované obrázky, lovecké scény, dobový nábytok, ukážková keramika, zrkadielka, perzské koberce a&nbsp;prepracované dekorácie robia z&nbsp;paláca jedinečné miesto.

Najživším, najchaotickejším a&nbsp;najfarebnejším miestom Šeki je lokálne trhovisko. Ženy sedia na stolčekoch a&nbsp;ponúkajú živé sliepky, mäsiarom visia z&nbsp;hákov neforemné kusy čerstvého mäsa. „Bábušky“ so šatkou previazanou cez vlasy len na kus látky položenej na zemi rozsypali jablká, muži predávajú z&nbsp;rúk trsy byliniek a&nbsp;do toho všetkého vbehne chlapec s&nbsp;táckou a&nbsp;pohármi čaju. O&nbsp;niečo ďalej sa medzi stánkami vytvorili uličky a&nbsp;predavači, sediac na stoličkách, naberajú hrste orieškov, sušených marhúľ, hrozienok, jabĺk, aby ponúkli okoloidúcich. Okolo rýb sa zlietajú muchy a&nbsp;pod rukou tu dostať aj kaspický kaviár v&nbsp;malých plechovkách. Bazár má vlastný život, podobne ako celý Azerbajdžan – fascinujúca krajina plná nevšedných zážitkov.

Kaukazský Orient: V Azerbajdžane narazíte na výdobytky ropného bohatstva aj tieň zaostalosti

Tomáš Kubuš

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Kaukazský Orient: V Azerbajdžane narazíte na výdobytky ropného bohatstva aj tieň zaostalosti

Tomáš Kubuš

Súvisiace články

Luxor dlhé desaťročia priťahoval dobrodruhov: Mohutný riečny tok oddeľuje svet živých a mŕtvych

Na tomto mieste nesmú dobré jedlo, hudba, spev a živá vrava na cintorínoch chýbať

Súostrovie utrpenia: Už len cesta na toto miesto si vyžaduje pevné nervy a silný žalúdok

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás