Nezabudnuteľný Bednárik

„Najťažšie party boli v operete Netopier, ktorú skomponoval Johann Strauss mladší. Dostala som hlavnú ženskú rolu, postavu Rozalindy, bolo to ťažké, ale krásne spievanie. V tejto operete bol mojím partnerom tenor Štefan Margita, manžel Hanky Zagorovej, ktorý teraz prežíva najťažšie chvíle svojho života. Do prešovského divadla prišiel na začiatku osemdesiatych rokov po absolvovaní konzervatória v rodných Košiciach. V našom súbore pôsobil dve sezóny, ďalšie tri odohral na opernej scéne košického divadla, v roku 1986 získal angažmán v opere Národného divadla v Prahe,“ zaspomínala si na spoluprácu s operným spevákom, ktorý hosťoval aj v Metropolitnej opere v New Yorku.

Vraví, že nezabudnuteľné chvíle prežila na scéne aj s režisérom „Beďom“ Bednárikom, ktorý so súborom prešovskej spevohry naštudoval muzikál Oliver Twist, zhudobnený rovnomenný román Charlesa Dickensa. „Mojím partnerom bol Dušan Brandýs z činohry, muzikál sme naštudovali v košickom divadle, do ktorého v deväťdesiatych rokoch patrila aj prešovská činohra i spevohra. To, čo predviedol a dokázal Bednárik, bola vysoká škola réžie. Je pravda, že na skúškach si nevyberal jemnocitné slová, ale chodil na ne maximálne pripravený, aj pohyb posledného štatistu mal detailne premyslený. Keď sme skončili skúšku, často sa mi privravel pozvaním: ‚Jula, poďme na šampanské.‘ Ako režiséra som v prešovskom divadle zažila aj pána Oldřicha Nového. Bolo to v roku 1965, keď v našom divadle režíroval operetu Mamzelle Nitouche a mne zveril hlavnú postavu chovankyne kláštora Denisy de Flavigny. Aj pán Nový bol veľký džentlmen, keď nás po skúške pozval do neďalekej kaviarne, objednával najlepší koňak, pilo sa výlučne z napoleoniek, na skúškach ma oslovoval krásna pani Korpášová. No nepamätajte si to...“ Niekdajšia prvá dáma prešovskej operetnej scény rada spomína aj na zájazdy po celom Slovensku, ale s operetou súbor pochodil aj Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko, Dánsko, Luxembursko. Keď boli na hosťovaní v Kyjeve, po poslednej opone diváci mohutne skandovali: „Julča! Julča!“

Kariéru sólistky spevohry odštartovala v roku 1955.
Zdroj: ARCHÍV J. K.

„Mojím najprísnejším kritikom bol manžel, mal veľmi dobrý sluch, v mladých rokoch chcel hrať na trúbke, nechýbal na žiadnej premiére. Bol lekár, gynekológ, chodieval do služby v nemocnici na celý víkend, niekedy prešlo aj zopár dní, kým sme sa videli. Mobily boli ešte vo hviezdach, nechávali sme si lístočky s odkazmi na stole v kuchyni. My sme nemohli prejsť po meste rýchlym krokom, podchvíľou nás ktosi zastavil, mňa diváci, jeho mamičky, ktoré rodili v prešovskej pôrodnici a chceli mu ukázať deti, ktorým pomáhal pri príchode na svet.“

Za svojej kariéry mala mnoho ponúk z iných divadiel, lanárili ju do bratislavskej Novej scény, do Brna, do Hudobného divadla v pražskom Karlíne. Všetkým odolala, vraví, že v prešovskom divadle robili skvelé predstavenia, nemala najmenší dôvod svoju materskú scénu opustiť. V umeleckých šľapajach Júlie Korpášovej kráča jej synovec operný spevák Martin Babjak, jeho brat Ján a sestra Terézia Babjaková-Kružliaková. Syn Karol, ktorý zomrel po päťdesiatke, bol športovcom, chytal za futbalový klub Tatran Prešov. „Vnuk Roman sa dal na zahraničný obchod, vnučka je právnička, akurát dvojročná pravnučka Emka je také živé, hravé dieťa, že by to raz vedela tak ako ja roztočiť na plné obrátky aj na javisku,“ nádeja sa prvá dáma z čias fungovania prešovskej spevohry.

Diskusia