Prvýkrát sa postavila na scénu Divadla Jonáša Záborského v roku 1955, posledný búrlivý potlesk si užila o pol storočia neskôr. Za 50 rokov v službách Tálie sa prevtelila do 220 postáv. Ktovie, možno by to množstvo rolí postačovalo aj na zápis do slovenskej verzie knihy rekordov.

Šťastné rozhodnutie

„Bývali sme v neveľkom pivničnom byte na Kukučínovej ulici. Dom, v ktorom sme žili, je dnes len zo 200 metrov od nového divadla. Dodnes mám v duši schované emócie, ktoré ma ako desaťročnú ovládli pri prvej návšteve divadla. To pomalé zhasínanie veľkého lustra nad hľadiskom, ešte pomalšie dvíhanie opony, vôňa kulís sa niesla až k divákom, napätie, čo sa bude diať, na to nemožno zabudnúť. Lístky na hudobnú komédiu Prvý valčík dal otcovi riaditeľ divadla František Rell. V tom čase bola členkou prešovského divadla aj pani Eliška Müllerová, manželka herca Vlada Müllera, mama speváka Richarda Müllera,“ spomína na prvý kontakt s prešovským divadlom pani Júlia.

Slovenské divadlo v Prešove bolo so všetkou parádou otvorené koncom januára vojnového roku 1944 premiérou hry Škriatok od Ferka Urbánka. Divadlo začínalo s činoherným repertoárom, v roku 1948 sa zrodil aj súbor spevohry, ktorý sa v októbri predstavil spevohernou premiérou Poľskej krvi od Oskara Nedbala. Pomenovanie po slovenskom dramatikovi, historikovi a kňazovi Jonášovi Záborskom dostalo prešovské divadlo v máji 1954.

„Mala som jedenásť rokov, keď som začala chodiť na hodiny baletu v ľudovej škole umenia, ktorú viedol pán Pöschl. Bol to široko-ďaleko známy hudobník, ktorý založil a roky viedol 60-člennú dychovku. Popri balete som chcela chodiť aj na hodiny klavíra, ale otec mi povedal, že sa mám rozhodnúť buď pre balet, alebo pre klavír. Po ťažkom vnútornom zápase som sa rozhodla pre balet a urobila som jedno z najšťastnejších rozhodnutí v živote, lebo balet mi otvoril dvere do prešovského divadla,“ konštatuje pani Korpášová.

Pokračovanie na ďalšej strane...