Peter Ličák

Prvýkrát sa postavila na scénu Divadla Jonáša Záborského v&nbsp;roku 1955, posledný búrlivý potlesk si užila o&nbsp;pol storočia neskôr. Za 50 rokov v&nbsp;službách Tálie sa prevtelila do 220 postáv. Ktovie, možno by to množstvo rolí postačovalo aj na zápis do slovenskej verzie knihy rekordov.

„Bývali sme v&nbsp;neveľkom pivničnom byte na Kukučínovej ulici. Dom, v&nbsp;ktorom sme žili, je dnes len zo 200 metrov od nového divadla. Dodnes mám v&nbsp;duši schované emócie, ktoré ma ako desaťročnú ovládli pri prvej návšteve divadla. To pomalé zhasínanie veľkého lustra nad hľadiskom, ešte pomalšie dvíhanie opony, vôňa kulís sa niesla až k&nbsp;divákom, napätie, čo sa bude diať, na to nemožno zabudnúť. Lístky na hudobnú komédiu Prvý valčík dal otcovi riaditeľ divadla František Rell. V&nbsp;tom čase bola členkou prešovského divadla aj pani Eliška Müllerová, manželka herca Vlada Müllera, mama speváka Richarda Müllera,“ spomína na prvý kontakt s&nbsp;prešovským divadlom pani Júlia.

Slovenské divadlo v&nbsp;Prešove bolo so všetkou parádou otvorené koncom januára vojnového roku 1944 premiérou hry Škriatok od Ferka Urbánka. Divadlo začínalo s&nbsp;činoherným repertoárom, v&nbsp;roku 1948 sa zrodil aj súbor spevohry, ktorý sa v&nbsp;októbri predstavil spevohernou premiérou Poľskej krvi od Oskara Nedbala. Pomenovanie po slovenskom dramatikovi, historikovi a&nbsp;kňazovi Jonášovi Záborskom dostalo prešovské divadlo v&nbsp;máji 1954.

„Mala som jedenásť rokov, keď som začala chodiť na hodiny baletu v&nbsp;ľudovej škole umenia, ktorú viedol pán Pöschl. Bol to široko-ďaleko známy hudobník, ktorý založil a&nbsp;roky viedol 60-člennú dychovku. Popri balete som chcela chodiť aj na hodiny klavíra, ale otec mi povedal, že sa mám rozhodnúť buď pre balet, alebo pre klavír. Po ťažkom vnútornom zápase som sa rozhodla pre balet a&nbsp;urobila som jedno z&nbsp;najšťastnejších rozhodnutí v živote, lebo balet mi otvoril dvere do prešovského divadla,“ konštatuje pani Korpášová.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Neskôr sa v&nbsp;baletnej škole pri divadle dostala do rúk skvelého českého tanečníka, choreografa a&nbsp;tanečného pedagóga, legendárneho Franka Towena. „Bol to úžasný človek, dá sa povedať, že štartér mojej kariéry, v&nbsp;medzivojnovom období sa stal dokonca majstrom Európy v&nbsp;stepovaní. Do Prešova prišiel z&nbsp;Prahy vlastne ako vyhnanec. Keď sa v&nbsp;roku 1948 ujali moci komunisti, vyhnali z&nbsp;Prahy mnoho skvelých umelcov, ktorí sa im neklaňali až po zem. Taký verdikt vyriekli aj nad Františkom Novotným, ktorého umelecký svet poznal pod menom Frank Towen. Umelecký azyl našiel v&nbsp;prešovskej spevohre a&nbsp;balete, do dejín divadla sa zapísal skvelými choreografiami. Hoci som vtedy mala len pätnásť rokov, pán Towen mi zdvorilo vykal, bol to veľký džentlmen. Dones mi znejú v&nbsp;ušiach jeho slová: ‚Julinko, z&nbsp;vás něco bude, to poznám, protože se potíte...‘ Mal pravdu, na javisku som sa potila 50 rokov,“ pripomína si pani Júlia predpoveď majstra stepu.

Ako členka baletnej zložky divadla sa stala súčasťou spevohry ako 15-ročná v&nbsp;lete 1952. Jej vedenie si rýchlo všimlo, že mladá baletka, ktorá zažiarila v&nbsp;úlohe Viktorky v&nbsp;balete na námet epizódy z&nbsp;románu Babička od Boženy Němcovej, má príjemne sfarbený soprán – presne taký hlas by sa zišiel do zboru operety. Prešiel rok a&nbsp;z&nbsp;Julky sa stala sólistka spevohry.

„K&nbsp;angažmánu v&nbsp;balete mi pomohla náhoda, záskok za baletku, ktorá si pár dní pred premiérou zlomila nohu. A&nbsp;to bol začiatok mojej umeleckej dráhy. Keď som sa stala sólistkou spevohry, uvažovala som o&nbsp;štúdiu spevu na konzervatóriu, ale vtedajší riaditeľ divadla pán Petruška ma od tohto zámeru odhovoril, vraj to budú pre mňa stratené roky. Keď som na predstavení v&nbsp;Žiline zaskočila za chorú sólistku v&nbsp;operete Tisíc a&nbsp;jedna noc, dostala som od pána Petrušku ako poďakovanie veľkú kyticu. Znamenalo to pre mňa viac, ako keby som bola dostala peňažnú odmenu.“

Ale nie vždy išlo všetko ako po masle. Veľkú krízu zažila, keď v&nbsp;divadle skúšali muzikál My Fair Lady, inšpirovaný divadelnou hrou Pygmalión, ktorú Bernard Shaw napísal v&nbsp;roku 1913. Zrazu cítila, že jej hlasivky neslúžia, ako by mali, v&nbsp;nemocnici jej zistili, že na nich má nádor. Našťastie bol veľký len ako špendlíková hlavička, vyoperovali jej ho v&nbsp;Prahe a&nbsp;hlasivky za pár dní nabrali niekdajšiu silu.

„Najťažšie party boli v&nbsp;operete Netopier, ktorú skomponoval Johann Strauss mladší. Dostala som hlavnú ženskú rolu, postavu Rozalindy, bolo to ťažké, ale krásne spievanie. V&nbsp;tejto operete bol mojím partnerom tenor Štefan Margita, manžel Hanky Zagorovej, ktorý teraz prežíva najťažšie chvíle svojho života. Do prešovského divadla prišiel na začiatku osemdesiatych rokov po absolvovaní konzervatória v&nbsp;rodných Košiciach. V&nbsp;našom súbore pôsobil dve sezóny, ďalšie tri odohral na opernej scéne košického divadla, v&nbsp;roku 1986 získal angažmán v&nbsp;opere Národného divadla v&nbsp;Prahe,“ zaspomínala si na spoluprácu s&nbsp;operným spevákom, ktorý hosťoval aj v&nbsp;Metropolitnej opere v&nbsp;New Yorku.

Vraví, že nezabudnuteľné chvíle prežila na scéne aj s&nbsp;režisérom „Beďom“ Bednárikom, ktorý so súborom prešovskej spevohry naštudoval muzikál Oliver Twist, zhudobnený rovnomenný román Charlesa Dickensa. „Mojím partnerom bol Dušan Brandýs z&nbsp;činohry, muzikál sme naštudovali v&nbsp;košickom divadle, do ktorého v&nbsp;deväťdesiatych rokoch patrila aj prešovská činohra i&nbsp;spevohra. To, čo predviedol a&nbsp;dokázal Bednárik, bola vysoká škola réžie. Je pravda, že na skúškach si nevyberal jemnocitné slová, ale chodil na ne maximálne pripravený, aj pohyb posledného štatistu mal detailne premyslený. Keď sme skončili skúšku, často sa mi privravel pozvaním: ‚Jula, poďme na šampanské.‘ Ako režiséra som v&nbsp;prešovskom divadle zažila aj pána Oldřicha Nového. Bolo to v&nbsp;roku 1965, keď v&nbsp;našom divadle režíroval operetu Mamzelle Nitouche a&nbsp;mne zveril hlavnú postavu chovankyne kláštora Denisy de Flavigny. Aj pán Nový bol veľký džentlmen, keď nás po skúške pozval do neďalekej kaviarne, objednával najlepší koňak, pilo sa výlučne z&nbsp;napoleoniek, na skúškach ma oslovoval krásna pani Korpášová. No nepamätajte si to...“ Niekdajšia prvá dáma prešovskej operetnej scény rada spomína aj na zájazdy po celom Slovensku, ale s&nbsp;operetou súbor pochodil aj Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko, Dánsko, Luxembursko. Keď boli na hosťovaní v&nbsp;Kyjeve, po poslednej opone diváci mohutne skandovali: „Julča! Julča!“

„Mojím najprísnejším kritikom bol manžel, mal veľmi dobrý sluch, v&nbsp;mladých rokoch chcel hrať na trúbke, nechýbal na žiadnej premiére. Bol lekár, gynekológ, chodieval do služby v&nbsp;nemocnici na celý víkend, niekedy prešlo aj zopár dní, kým sme sa videli. Mobily boli ešte vo hviezdach, nechávali sme si lístočky s&nbsp;odkazmi na stole v&nbsp;kuchyni. My sme nemohli prejsť po meste rýchlym krokom, podchvíľou nás ktosi zastavil, mňa diváci, jeho mamičky, ktoré rodili v&nbsp;prešovskej pôrodnici a&nbsp;chceli mu ukázať deti, ktorým pomáhal pri príchode na svet.“

Za svojej kariéry mala mnoho ponúk z iných divadiel, lanárili ju do bratislavskej Novej scény, do Brna, do Hudobného divadla v pražskom Karlíne. Všetkým odolala, vraví, že v prešovskom divadle robili skvelé predstavenia, nemala najmenší dôvod svoju materskú scénu opustiť. V&nbsp;umeleckých šľapajach Júlie Korpášovej kráča jej synovec operný spevák Martin Babjak, jeho brat Ján a&nbsp;sestra Terézia Babjaková-Kružliaková. Syn Karol, ktorý zomrel po päťdesiatke, bol športovcom, chytal za futbalový klub Tatran Prešov. „Vnuk Roman sa dal na zahraničný obchod, vnučka je právnička, akurát dvojročná pravnučka Emka je také živé, hravé dieťa, že by to raz vedela tak ako ja roztočiť na plné obrátky aj na javisku,“ nádeja sa prvá dáma z&nbsp;čias fungovania prešovskej spevohry.