Mária Mišovičová

Nachádza sa v&nbsp;refektári milánskeho kláštora Santa Maria delle Grazie. Keď ju v&nbsp;roku 1498 odhalili, mnísi zostali ohromení. V&nbsp;jedálni, vedľa ich stolov, sa zrazu objavil Ježiš Kristus a&nbsp;dvanásť apoštolov. Maľba bola taká plastická, že vyvolávala ilúziu skutočnosti. No najmä bola iná než všetky diela s&nbsp;námetom poslednej večere pred Leonardom, ale aj po ňom, o&nbsp;čom vtedy ešte rehoľníci netušili.

Na dovtedajších obrazoch boli apoštoli strnulí, sedeli nepohnute za stolom tesne vedľa seba, len Judáš sa od nich oddelil. Leonardovo poňatie sa diametrálne líši od klasického zobrazovania. Je v&nbsp;ňom napätie, dráma, údiv... Maliar zobrazuje Ježiša Krista v&nbsp;okamihu, keď oznamuje apoštolom, že ho jeden z&nbsp;nich zradí. Kristus práve dopovedal svoje prorocké slová a&nbsp;jeho učeníci sa v&nbsp;hrôze od neho odťahujú. Neveriacky na neho hľadia, čakajú na vysvetlenie.

Niektorí ho uisťujú o&nbsp;svojej nevine, o&nbsp;oddanosti k&nbsp;nemu, iní diskutujú o&nbsp;tom, koho má Pán na mysli. Svätý Peter s&nbsp;dlhou bielou bradou, známy svojou impulzívnosťou, sa nakláňa k&nbsp;svätému Jánovi, sediacemu po Ježišovej pravici, a&nbsp;niečo mu naliehavo šepká. Nechtiac pritom posotí dopredu Judáša, ktorý ako jediný zo všetkých nič nehovorí, negestikuluje, len zamyslene pozoruje ostatných.

O&nbsp;Leonardovi rôzni konšpirátori tvrdia, že do svojich obrazov zakomponoval tajomné odkazy, symboly a&nbsp;šifry. Vychádzali z&nbsp;toho, že bol nesmierne vzdelaný a&nbsp;nadaný, vedel omnoho viac než vzdelanci jeho doby. Venoval sa sochárstvu, architektúre, astronómii, anatómii, zostrojil niekoľko lietajúcich strojov podobných helikoptére, v&nbsp;jeho denníkoch sa našli vynálezy bojovej techniky. Ukrýva aj freska Posledná večera nejaké tajomstvá?

<ul>
<li>Leonardo bol samouk, vzdelával sa doma. Nemal formálne vzdelanie, neovládal latinčinu ani gréčtinu.</li>
<li>Bol prvý človek, ktorý dokázal vysvetliť, prečo je obloha modrá.</li>
<li>Jeho ruky pracovali nezávisle od seba. Jednou kreslil a&nbsp;druhou písal.</li>
<li>Ako prvý na svete prišiel s&nbsp;nápadom na kontaktné šošovky. Neboli&nbsp;reálne použiteľné, ale na jeho myšlienku nadviazali neskôr ďalší vynálezcovia.</li>
<li>Niektoré Leonardove denníky s&nbsp;poznámkami a&nbsp;nákresmi si v&nbsp;roku 1994 kúpil Bill Gates. Zaplatil za ne 30 miliónov dolárov.</li>
<li>Miloval slobodu a&nbsp;zvieratá. Chcel ju dopriať všetkým živým tvorom, preto keď videl nejaké zviera v&nbsp;zajatí, kúpil ho a&nbsp;vzápätí pustil do voľnej prírody.</li>
<li>Bol veľmi sebakritický. Tvrdil, že jeho práce nie sú také kvalitné, ako&nbsp;by mali byť. Tým podľa neho urazil Boha i&nbsp;ľudí.</li>
<li>Na svojom konte mal množstvo vynálezov: padák, guľomet, tank, revolver, samopal, bicykel, rogalo, ponorku, vŕtačku...</li>
<li>Poprel teóriu, že Slnko a&nbsp;Mesiac krúžia okolo Zeme.</li>
<li>Podľa programu na zisťovanie emócií je slávna Mona Lisa na 83&nbsp;% šťastná, na 9 % znechutená, na 6 % má strach a&nbsp;na 2 % je nahnevaná.</li>
</ul>

Zaujímavosti o Leonardovi da Vinci

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Podľa viacerých odborníkov, ale i&nbsp;konšpirátorov či spisovateľov aj Posledná večera má v&nbsp;sebe inotaje. Napríklad blízko Judáša leží prevrátená soľnička. Podľa jednej z&nbsp;teórií práve prevrhnutá nádobka na soľ napovedá, že zradcom bude práve on. Niektorí idú ešte ďalej a&nbsp;tvrdia, že po pravej Ježišovej strane nie je svätý Ján, ale jeho údajná manželka Mária Magdaléna.

S&nbsp;tým však nesúhlasia ani historici, ani výtvarníci. Jednoznačne zastávajú názor, že je to apoštol Ján. Len nemal bradu a&nbsp;fúzy, čo bolo vtedy u&nbsp;muža dosť nezvyčajné, a&nbsp;tak jeho tvár mala jemné, až ženské črty. Ježiš ho mal zo všetkých učeníkov najradšej, preto aj v&nbsp;skutočnosti často sedával vedľa neho. Tesne pred svojou smrťou požiadal Ježiš práve Jána, aby sa postaral o&nbsp;jeho matku Máriu.

Sám da Vinci sa vyjadril, že rozhodne ide o&nbsp;učeníka Jána. Bol najmladší zo všetkých dvanástich apoštolov, preto ho umelci zobrazovali ako mladého človeka. V&nbsp;takejto podobe je svätý Ján zachytený i&nbsp;na množstve iných malieb s&nbsp;kresťanskou tematikou. Na niektorých stvárneniach mu však bolo bez brady ťažké určiť pohlavie. Aj Leonardo zachoval tento druh zobrazenia, pretože mu imponoval androgýnny druh mužskej krásy.

Ak by maliar chcel skutočne nakresliť na svoj obraz Máriu Magdalénu, chýbal by mu jeden apoštol. Zaujímavá je aj kompozícia fresky, je trojuholníková, čo bádatelia považovali za ďalší zo symbolov. Postava Ježiša Krista je na freske umiestnená uprostred a&nbsp;má tvar trojuholníka. Trojuholník má tri strany, v&nbsp;pozadí za Ježišom sú tri okná a&nbsp;aj apoštoli sedia v&nbsp;skupinkách po troch.

Tajomné číslo tri opäť vyvolávalo dohady, či nejde o&nbsp;tajný kód. Podľa biblických odborníkov však súvisí s&nbsp;Najsvätejšou Trojicou – Otcom, Synom a&nbsp;Duchom Svätým. Na freske nevidieť žiadne svätožiary, ani nad hlavou Božieho Syna. Opäť sa objavili tvrdenia o&nbsp;neznámej šifre. Ich neprítomnosť však Leonardo objasnil veľmi jednoducho.

Bol presvedčený, že svätožiary nad hlavami trinástich postáv by odvádzali pozornosť. Napriek logickým vysvetleniam fámy o&nbsp;tajomných znakoch neutíchli. A&nbsp;ako pri ostatných jeho dielach, aj toto je naďalej opradené tajomstvami, záhadami či nejasnosťami.

Keď sa Leonardo da Vinci rozhodol, že fresku namaľuje, začal s&nbsp;dôkladnou prípravou. Najprv hľadal model, podľa ktorého by vytvoril postavu Ježiša Krista. Za umelcom prichádzali stovky mužov a&nbsp;ponúkali svoju tvár. Majster Leonardo však túžil zobraziť Kristovu podobu ako krásnu a&nbsp;ušľachtilú, a&nbsp;to v&nbsp;ponúkaných mužských črtách nenašiel.

Po dlhých týždňoch neustáleho hľadania zazrel na omši v&nbsp;katedrále mladého muža. Vyžarovala z&nbsp;neho láska, neha a&nbsp;dobrota. Konečne mal vhodný model a&nbsp;šesť mesiacov kreslil podľa neho hlavnú postavu svojej fresky – Ježiša Krista. Potom pozornosť upriamil na apoštolov. Postupne našiel jedenásť mužov, ktorí mu boli vzormi pre jedenásť učeníkov. Ich reakcie na Ježišove slová o&nbsp;zrade nikto nezachytil tak autenticky ako da Vinci.

Na ich tvárach vidieť zdesenie i&nbsp;strach, prekvapenie i&nbsp;smútok. Nakoniec sa Leonardo prepracoval k&nbsp;poslednej postave na freske, a&nbsp;tou bol Judáš. Podobne ako pri Božom Synovi, aj teraz týždne blúdil po milánskych uliciach a&nbsp;hľadal tvár muža poznačenú zločinom, podvodom, pokrytectvom, tvár schopnú zradiť najlepšieho priateľa.

Po bezvýslednom pátraní v&nbsp;Miláne sa od priateľov dozvedel, že v&nbsp;Ríme odsúdili viacnásobného zločinca na trest smrti. Leonardo okamžite odcestoval do tohto mesta a&nbsp;zašiel do väznice, v&nbsp;ktorej sa odsúdenec nachádzal. Keď ho priviedli na dvor a&nbsp;slnko mu zasvietilo na tvár, da Vinci vedel, že našiel svojho Judáša.

Rozstrapatené vlasy mu siahali po ramená, na tvári mal mnoho jaziev a&nbsp;jeho zločiny a&nbsp;hriechy mu do nej vpísali nenávisť, chamtivosť, strach a&nbsp;zbabelosť. Šesť týždňov maľoval Leonardo trinástu postavu Poslednej večere. Keď ju dokončil a&nbsp;strážcovia odvádzali odsúdenca nazad do väznice, otočil sa k&nbsp;maliarovi a&nbsp;spýtal sa ho: „Maestro, vy ma nepoznáte? Naozaj neviete, kto som?“ „Nie,“ odpovedal da Vinci, „nikdy predtým som vás nevidel.“ Väzeň sa zahľadel na umelca a&nbsp;povedal: „Pred tromi rokmi ste podľa mňa maľovali Krista.“

Fresku Posledná večera si u Leonarda da Vinci objednal vojvoda Lodovico Sforza. Tento bohatý milánsky vládca bol veľký záletník a veľkolepým dielom sa chcel aspoň čiastočne očistiť v očiach manželky Beatrice. Bol mecenáš umelcov a najštedrejší bol k svojmu obľúbencovi Leonardovi. Ten od neho zákazku prijal a po dlhých prípravách sa v roku 1495 pustil do diela; trvalo mu dva roky, kým ho dokončil.

Rozmery fresky sú štyri a pol metra na výšku a takmer deväť na šírku. Pri jej nanášaní na stenu refektára da Vinci experimentoval s maliarskymi technikami. Použil temperové farby, ktoré si sám vyrobil. Farby boli málo odolné proti pôsobeniu vlhkosti a po krátkom čase začali zo steny opadávať. Tieto problémy sa objavili ešte počas umelcovho života.

K ďalšiemu poškodeniu došlo v polovici 17. storočia, keď do spodnej časti fresky nainštalovali dvere. Počas napoleonského ťaženia ju francúzski vojaci používali na cvičné streľby a za stred terča si údajne zvolili Ježišovu tvár. V 18. storočí jej ublížili neodborné reštaurátorské práce, no najviac bola ohrozená v čase druhej svetovej vojny. V roku 1943 bombardovali spojenecké vojská Miláno a bomby zasiahli aj mnohé kultúrne pamiatky. Medzi nimi i kláštor Santa Maria delle Grazie.

Zrútila sa väčšina kláštorných stien i časť strechy. Profesor Deane Keller, ktorý viedol tím amerických vojakov chrániacich umelecké diela pred nacistami, napísal v správach nadriadeným, že stena je v troskách a freska bola zničená. Keď po niekoľkých mesiacoch odstránili sutiny z nástennej maľby, majstrovské dielo našli neporušené.

Kňaz Acerbi, slúžiaci v kláštore, bol presvedčený, že ho zachránil zázrak. Freska Leonarda da Vinci však bola chránená lešením a obložená vrecami. Takto sa rozhodli ochrániť mestskí radcovia po vypuknutí vojny významné umelecké diela a pamiatky v Miláne. Ale aj tak je záhadou, že sa udržala a nezrútila práve stena s Leonardovou maľbou.

Pre mnohých je to dôkaz Božieho zásahu. V 90. rokoch 20. storočia sa Posledná večera reštaurovala opäť. Reštaurátori odstraňovali nedostatky z predošlých opráv a vrátili jej pôvodnú podobu. Leonardovi na Vinci priniesla zaslúženú slávu a jej magickú krásu obdivuje svet vyše 600 rokov. A asi navždy zostane jednou z najzáhadnejších malieb.