Vlastniť zámok, dať ho do poriadku, usadiť sa v ňom, to znie ako rozprávka. Sú na to potrebné dve veci: peniaze a pevné nervy. To všetko mělnický zámocký pán má, a hoci si o ňom spočiatku príbuzní mysleli, že je blázon, sen sa mu splnil. Svoje sídlo sprístupnil verejnosti, vraví, že chce niečo po sebe zanechať.

Lobkowiczovci majú v Česku vyše osemstoročnú tradíciu a patria medzi najbohatšie šľachtické rody. Pôvodne im v českých krajoch patrilo niekoľko zámkov, rozsiahle pozemky, jednoducho neboli chudobní. Po Februári 1948 o svoje majetky prišli a mnohí z nich emigrovali do zahraničia. „Otec odišiel z Československa vo februári 1948 doslova v noci. Šľachtici tu nemali nijakú šancu,“ spomína Jiří Lobkowicz, ktorý sa narodil o osem rokov neskôr vo švajčiarskom Zürichu, kde sa rodina usadila. „Žili sme tam úplne obyčajný život, asi desať rokov sme bývali v paneláku. Mělnický zámok som po prvý raz videl vo februári 1990. Dovtedy som neveril, že vôbec existuje. Vždy som si myslel, že je to fatamorgána, o ktorej mi môj otec rozprával, keď sme žili vo Švajčiarsku,“ pokračuje.

Jeho otec Otakar Lobkowicz napriek všetkým sklamaniam stále veril, že sa vrátia do Čiech. „Vravieval mi, uvidíš, ja to ešte zažijem, že komunizmus padne. Jednoducho bol presvedčený, že ten systém nemôže trvať tisíc rokov a raz padne. Ja sám som tomu neveril. No a po osemdesiatom deviatom sa mi otvoril iný svet. Pochopil som rodičov, až keď som videl, odkiaľ pochádzajú,“ zdôrazňuje. Keď v deväťdesiatom prišiel prvýkrát do Československa, mal tridsaťdva rokov. Rozhodol sa, že sa vráti natrvalo. Získal dokonca aj občianstvo.

Zlom nastal o rok neskôr, keď sa Lobkowiczovci dozvedeli, že dostanú zámok a ďalší majetok späť. „Veľmi sme sa tešili, ale potom prišli starosti s rekonštrukciou celého objektu. Vždy som si vravel, že ak dostaneme majetok späť, chcem opraviť aspoň jeden zámok úplne sám, bez pomoci štátu. Povedal by som, že je to akási rodinná hrdosť. A tento bol už dlho vo vlastníctve našej rodiny, takže teraz môžeme ukázať, že sme niečo pre túto krajinu urobili,“ hovorí.

Začiatky neboli vôbec závideniahodné. Budova, v časti ktorej bolo múzeum a šarapatili tam aj komunisti, potrebovala kompletnú opravu. Napríklad v Kaplnke sv. Ludmily našli na stenách Marxa a Engelsa. Niekdajšia vládna garnitúra tam mala zasadaciu sieň. „O bývaní na zámku som uvažoval, lenže moja rodina vždy bývala na zámku Hořín. Na mělníckom býval môj otec v rokoch 1946 - 1947, inak tu skoro dvestopäťdesiat rokov nikto nežil. Keď som však videl, že v Hoříne je stodvadsať izieb, uvedomil som si, že to nedokážem opraviť. Preto som si vybral Mělník,“ vysvetľuje.

Na tamojšom zámku spal prvýkrát v roku 1994. „Mal som veľký strach, bol som v celom zámku úplne sám. Počul som rôzne zvuky, ale na druhej strane som mal v sebe obrovský pokoj. Vedel som, že môj život na zámku sa začína. Rozbiehala sa tu totiž rozsiahla rekonštrukcia. Otec mi vtedy vravel, že som úplný blázon,“ smeje sa a vraví, že otec mu majetok daroval so slovami Jiří, ty to dokážeš. „V takej chvíli nesmiete premýšľať, inak to nedokážete. Musíte iba chcieť, vyplatí sa byť tvrdohlavým. Po revolúcii totiž nikto nevedel, do čoho ide, bolo to veľké riziko,“ dodáva.

Vyštudovaný ekonóm Jiří Lobkowicz po návrate do Československa istý čas pôsobil v politike a bol pri tom, keď Mečiar a Klaus rozhodli o rozdelení štátu. „Veľmi ma to sklamalo, pretože Československo malo vo svete veľkú váhu. V politike bolo v prvej polovici deväťdesiatych rokov veľa nádeje. Keď to sledujem teraz, som smutný. Ide tam o kšefty, nie o ľudí. Skutočné problémy sa vôbec neriešia, mnoho politikov chce iba zbohatnúť. So zámkom je to naopak. Zhltne veľa peňazí, ktoré sa možno vrátia až o niekoľko generácií,“ zamýšľa sa.

Dnes je v politike aktívny ako predseda strany Cesta změny. Okrem toho má ešte veľa práce, dáva do poriadku zámok Hořín, kde chce vybudovať golfové ihrisko a hotel. Je členom Rádu maltézskych rytierov a pôsobí aj v sociálnej sfére. „Dni mám nabité, rozdeľujem prácu, rokujem, organizujem. Občas je ťažké bojovať s úradníkmi, berie mi to množstvo energie a optimizmu,“ opisuje starosti. Vraví, že ak má všetkého dosť, neskrýva sa na zámku, ale chodí do lesa, kde si oddýchne. „Pozoruje zver. A keď je toho na nás príliš veľa, chodievame do New Yorku. Je to taká naša chalupa,“ pridáva sa jeho priateľka operná speváčka Zdenka Belas. Obaja začali žiť na mělníckom zámku pred pol druha rokom, keď sa skončili rekonštrukčné práce.

Zámok je teraz úplne moderný, sú v ňom kúpeľne, kanalizácia a dokonca aj skrytý výťah. Okrem svojho bytu pripravili aj dve izby pre hostí. Nechýbajú ani trojposchodové vínne pivnice, zámocká reštaurácia, vináreň, múzeum. Pravidelne sa tu organizujú svadby a mladomanželia trávia prvú noc priamo na zámku. Návštevníci môžu degustovať aj tamojšiu špecialitu - víno Ludmila, na ktoré vysadili vinič na zámockom kopci. Táto odroda sa tam pestuje od čias Karola IV.

Priateľka zámockého pána môže za to, že sa minulú jeseň konal prvý ročník Medzinárodného hudobného festivalu Jiřího Lobkowicza priamo na nádvorí. „Bolo to nádherné, ľudia sedeli, degustovali víno a počúvali hudbu. Tento rok k nám príde aj Peter Dvorský,“ hovorí Zdenka Belas.

Otakar Lobkowicz sa ukončenia rekonštrukčných prác na svojom milovanom zámku nedožil, zomrel v roku 1995. „Dôležité je, že aspoň zažil so mnou návrat do vlasti. Mamička, ktorá teraz býva v Maďarsku, k nám chodieva každé dva mesiace,“ dodáva Jiří Lobkowicz. Mělnický zámok je už skoro celý zrekonštruovaný, zostávajú iba tri miestnosti. Aj keď všetko vyzerá ako rozprávka, pri pohľade na dolámané zvyšky zreštituovaných kusov starožitného nábytku, ktoré sa Jiřímu Lobkowiczovi prácne podarilo nájsť, je jasné, že svoj sen musel vybudovať takmer z popola.

Jiří Lobkowicz: Život na zámku

Výber pre vás