Keby sme sa trocha pohrali s fotoaparátom a odrazom svetiel, mohli by sme vytvoriť idylku o romantickej vodnej ploche, v pozadí ktorej sa otvára zasnežená panoráma Chopku a ďalších končiarov Nízkych Tatier. Stačí však podísť bližšie, zhlboka sa nadýchnuť a apokalyptický zážitok sa môže začať. Z čiernej hladiny plnej odporných škvŕn, utopených kanistrov či iných predmetov sa vinie odpudivý asfaltový zápach. Občas z hladiny vytryskne malý chemický gejzír. Jedna z briez, lemujúcich breh jazierka, leží vyvrátená aj s koreňmi a podložím.

Keďže väčšie z jazier nie je nijako zabezpečené, človek si ani nechce predstaviť následok neuváženej návštevy napríklad skupiny detí. Je neuveriteľné, že tento pozostatok socializmu ležiaci v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry straší miestnych obyvateľov už polstoročie a doteraz nebolo tej sily, ktorá by ho odstránila. Najmä v období výdatnejších zrážok a topenia snehu vznikajú kritické situácie, spojené so stúpajúcou hladinou kontaminovanej vody. Starostku obce vzniknuté okolnosti prinútili vyhlásiť mimoriadnu situáciu a odčerpať kontaminovanú dažďovú vodu jednoduchým a dočasným riešením – prečerpať ju z jedného jazera do druhého. Keď v lete minulého roka navštívila toto miesto prezidentka Zuzana Čaputová, len potvrdila zámer ministerstva životného prostredia ukončiť sanáciu tejto ekologickej záťaže do konca roku 2023. Čierne oči Predajnej, ako túto neželanú atrakciu výstižne nazvala starostka obce Tatiana Čontofalská, medzičasom začali púšťať „slzy“ do okolitej pôdy a ohrozujú spodné vody. Je jasné, že sľuby už nepomôžu.

Smrtiaci kokteil

Horehronský ekologický postrach sa začal rodiť v roku 1964. Jeho pôvodcom bola rafinérka PETROCHEMA š. p. Dubová v obci Nemecká, kde pri spracúvaní ropy a jej čistení od nežiaducich prímesí používali kyselinu sírovú. Vedľajším produktom bol gudrón, nazývaný aj toxický asfalt. Tento kokteil extrémne nebezpečných, zväčša karcinogénnych látok potom desať rokov vyvážali do voľnej prírody. Odkedy sa jamy naplnili, ostali prakticky v nezmenenej podobe až do dnešných dní. V minulosti tekutý toxický odpad odčerpávali zamestnanci podniku PTCHEM (nástupca pôvodnej rafinérky) a vozili ho do chemickej čističky v areáli podniku, kde aj prebiehalo čistenie nebezpečných vôd z jazier. Dnes, napriek tomu, že od roku 2015 prevzal na seba zodpovednosť týkajúcu sa gudrónov štát, musí monitoring jazier a kritické situácie riešiť obec.

Chceme pokojne spávať

Podľa starostky Predajnej Tatiany Čontofalskej je niečo také nemysliteľné. „Zo strany štátu som na skládkach nevidela žiadnych odborníkov, ktorí by monitorovali výšku hladiny jazier v kritických jarných a jesenných mesiacoch a riešili by tento problém a zároveň problém priesakov a rozplavovania hrádze na skládke Predajná I. Monitorovanie skládok vykonáva obec, ktorá ani nemá také kompetencie. Ak je za tieto environmentálne záťaže zodpovedný štát a gesciu nad riešením prevzalo ministerstvo životného prostredia, mal by práve tento rezort poveriť inštitúciu, akou je napríklad Štátny geologický ústav Dionýza Štúra (ŠGÚDŠ) alebo Slovenská agentúra životného prostredia, starostlivosťou o lokalitu. Tá by spočívala v udržiavaní hladiny kvapaliny, monitorovaní a navrhovaní odborných opatrení a riešení tak, aby sme mohli pokojne spávať, kým sa nedorieši verejné obstarávanie sanácie environmentálnych záťaží,“ želá si starostka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.