Za kopcom na moravskej strane hranice je usadlosť Žítková, známa vedmami, ktoré volali Bohyne. Chodili za nimi zvedavci zo široka-ďaleka. V Hornej Súči jasnovidky nemali ani nemajú. Škoda, možno by obecnému úradu dokázali poradiť, do akých projektov sa púšťať. 

Šialené. Vošiel som do kancelárie starostu a zostal som v nemom úžase nad kopu papierov, ktorá lemovala jeho kanceláriu. Má ich všade. Pre citlivejšie povahy, ktoré úradnícke papierovanie neobľubujú, je to hotové peklo. Je to aj memento a malá ukážka toho, s čím sa musí moderný starosta, ktorý má záujem o rôzne podporné fondy, zmieriť.

Horná a Dolná Súča

Obce pôvodne tvorili jedno spoločné územie. Názov sa zvyčajne odvodzuje od dolnosúčanskej rodiny Žuchovcov. Možno pochádza od slova suchý – Sucha, či od slovenského mena Sudek – Suda – Sudča – Súča. Ale môže mať pôvod aj v slove súkať, čo znamená spriadať vlákna do nití. Súkali a tkali tu priadzu z vypestovaných konopí. Súkanie a tkáčstvo boli jedny z tradičných zamestnaní do začiatku 20. storočia.

 

Prvá písomná zmienka: 1208. V donačnej listine nitriansky župan Tomáš daroval časť chotára obce Skaly nitrianskemu biskupovi. Listina neodlišuje hornú a dolnú časť. Pri opise hraničných medzí sa zmieňuje aj o hraniciach „de Sucsa“.

 

Počet obyvateľov k 31. 12. 2020:

  • Dolná Súča – 3 092
  • Horná Súča – 3 361

 

Poloha: Obce ležia v doline Trenčianskej kotliny na podhorí Bielych Karpát.

 

Nezamestnanosť v okrese Trenčín v marci 2021: 4,31 %

Nekonečný proces

Starosta Juraj Ondračka trpezlivo počkal, kým som sa spamätal. Hlavou obce je štvrté volebné obdobie. „To nie sú všetky papiere, ktoré mám za sebou,“ vysvetľuje. „Máme ešte niekoľko plných skríň a ešte plnší archív. V zberných surovinách by sa isto potešili. Doteraz muselo byť všetko na papieroch. Odkedy spustili elektronické schránky, je toho menej.“

Starosta vyštudoval strednú strojársku školu, na vysokú išiel na elektrotechniku a informatiku. Keď skončil, nastúpil na civilnú vojenskú službu na trenčiansku univerzitu. Pracoval pre spoločnosť, ktorá poskytovala služby atómovým elektrárňam v Jaslovských Bohuniciach. „Vyrábali sme dekontaminačné zariadenia na čistenie od rádioaktivity. Keď bolo palivo vyvezené, čistili sme aj reaktory. Samozrejme, strojmi na diaľkové ovládanie. Vyrábali sme čistiace vozíky na mieru.“

Komunálna politika ho zlákala. Najprv bol obecným poslancom. „Nepáčil sa mi systém v obci. Už sa dali získať nejaké prostriedky z Únie, ale tu to fungovalo komótne, po starom. Môj predchodca sa neorientoval vo fondoch a mne sa nepáčilo, ako obec vedie. Treba sa snažiť získavať prostriedky a hľadať dotácie. Oslovili ma, či nechcem kandidovať za starostu. Pripravil som si volebný program a predstavil som ho ľuďom.“

Horná Súča má s Českom 14-kilometrovú hranicu. Roztrúsené kopaničiarske osídlenie vyžaduje, aby obecný úrad ulahodil každému. „Je to náročné. Snažíme sa ľuďom vysvetliť, že keď v jednom roku urobíme cestu v jednej osade, na budúci rok príde na rad ďalšia. Musíme sa snažiť o spravodlivé riešenia. Za štrnásť rokov sa nám podarilo z fondov dostať sedemnásť až osemnásť miliónov eur.“

FOTOGRAFIE Z HORNEJ I DOLNEJ SÚČE NÁJDETE V GALÉRII

Keď nastúpil do úradu, pripravili projekt kompostárne a zberného dvora. Pripravili projektovú dokumentáciu, stavebné povolenie a všetko potrebné. „Prostriedky nám schválili, ale... Verejné obstarávanie sme museli trikrát zopakovať. Stále niekomu niečo prekážalo. Kontrola trvala neprimerane dlho. Za ten čas sa vymenila vláda a nový minister odstúpil od zmluvy. Všetko sme mohli hodiť do koša. Nevzdali sme sa, pripravili sme nové podklady. Celý proces sa zopakoval. Zdĺhavé posudzovanie a zmena vlády. Niekedy je to nekonečný proces. Teraz sa snažíme po tretí raz. Rok a pol nám kontrolovali verejné obstarávanie, až kým nám neskrachovala jedna firma… A zasa sa zmenila vláda. Uvidíme, čo bude.“

Starosta mi vypočítal, koľko papierov ktorá časť procesu vyžaduje. Sú ich tisíce. To nie je dobrý systém. „Štát nás radšej zabáva papiermi a kontrolami, než by nám dal peniaze. Nečudujem sa, že pre toľkú byrokraciu nedokážeme vyčerpať fondy. Kolegovia na druhej strane hranice to majú jednoduchšie. Robili sme napríklad projekt cezhraničnej spolupráce. Prepojili sme Hornú Súču so Šanovom cyklocestou. Peniaze nám schválili, cestu sme postavili za vlastné a podali sme žiadosť o preplatenie. Kolegovi z Českej republiky už pred rokom poslali peniaze a nám naši úradníčkovia povedali, že naša cyklotrasa nie je cyklotrasa a nepreplatia nám ani euro. Neviem si to vysvetliť. Podľa projektu je to cyklotrasa, podľa stavebného a územného povolenia je to cyklotrasa, v odôvodnení projektanta je to cyklotrasa, na českej strane je to cyklotrasa, ale nejaký úradník na Slovensku si povedal, že je to lesná cesta. To sa nedá pochopiť. Ľudia od stolov v Bratislave ani netušia, čo to všetko zahŕňa, aby sme niečo urobili.“

Napriek tomu sa zavše niečo podarí. Veľkým projektom bola kanalizácia, regenerácia centrálnej zóny obce, cyklotrasy, rekonštrukcia a zateplenie materskej školy, prístavba materskej školy, vymenili okná na základnej škole a plynofikovali ju, postavili byty… „Postavili sme aj telocvičňu napriek tomu, že nám tvrdili, že telocvične boli v tom čase neoprávnený náklad. Stačilo, aby sme ju nazvali učebňa telesnej výchovy, a bolo všetko v poriadku,“ spomína na ďalšiu absurditu. Len aby tá učebňa nebola lesná cesta!

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia