Vladimír Kampf

Slovenský projekt má za sebou prvý rok plavieb. Cestujúci sa striedajú v turnusoch, posádka zvyčajne zostáva dlhšie. Akoby bývali v malej osade na Slovensku. Na rozdiel od našej súše je však na palube veľmi pestrá posádka, zmiešaná z rôznych národností – aj mimoeurópskych. V kuchyni šéfuje Suny z Indonézie, v bare Ali z Turecka. Pandémia plavby hotelových lodí po Dunaji na dlhé mesiace zastavila, a&nbsp;keď sa zdalo, že už by mohla byť za nami, prišla vojna. Brutálny konflikt skomplikoval aj najímanie posádok. Na Dunaji slúžili stovky ukrajinských lodníkov, ktorí sa pre zákaz vycestovať pre mužov od osemnásť do 60&nbsp;rokov nedostali z&nbsp;krajiny do služieb spoločností, ktoré využívali ich znalosti.

Plávali na lodiach pod rôznymi vlajkami. Aj pod jedinou slovenskou na Albertine. Vlajka krajiny, v&nbsp;ktorej je plavidlo zaregistrované, je vždy na korme úplne v&nbsp;zadnej časti lode. Na úseku Dunaja, kde sú oba brehy jedna krajina, majú lode v&nbsp;prednej časti počas dňa umiestnenú výsostnú vlajku štátu, ktorým plávajú. Ak patrí každý breh inej krajine, nemajú žiadnu. Preto v&nbsp;Bratislave vidno veľa lodí so slovenskými vlajkami, ale nie sú to naše lode. Vzadu ju má len Alebertina. Pred ňou sme celé desaťročia nemali žiadnu veľkú riečnu osobnú loď pod našou vlajkou. Naposledy to bola Družba, ale tá už je dávno v&nbsp;lodnom nebi. S&nbsp;pasažiermi plávala do roku 1998.

Každá hotelová loď na Dunaji má spravidla troch kapitánov. Jeden z&nbsp;nich je ten najhlavnejší. V&nbsp;slovenských posádkach sa volá veliteľ alebo prvý kapitán. Súčasný nedostatok nautických posádok a&nbsp;najmä kapitánov sa spoločnosti snažia vyrovnať zobúdzaním starých riečnych vlkov. Na Albertinu sa začiatkom tohtoročnej sezóny takto dostal 72-ročný Pavel Kadlec zo Senca. Darmo si povedal, že už plávať nebude. Vyzváňal mu telefón a&nbsp;presviedčali ho z&nbsp;niekoľkých spoločností. Nakoniec sa dal nahovoriť a&nbsp;nalodil sa na niekoľko týždňov na Albertinu.

Pala na Dunaji poznajú pod prezývkou Seiko –&nbsp;podľa vysnívaných hodiniek. „Kúpil som si ich za tisíc šilingov, ktoré som dostal od tety z&nbsp;Viedne ako svadobný dar. Okrem času sa na nich dal nastaviť aj dátum a&nbsp;deň v&nbsp;týždni. Krútil som kolieskom a&nbsp;celé hodiny som sa snažil tie hodinky nastaviť. Nešlo mi to. Kolegovia z&nbsp;posádky mi ponúkli, že za ‚basu‘ piva mi pomôžu a&nbsp;naučia ma to. Ukázali mi, že keď chcem nastavovať čas, musím osku naťahovania vytiahnuť, ale keď chcem nastaviť dátum, musím ju zasunúť, a&nbsp;ak chcem deň v&nbsp;týždni, musím ju zasunúť ešte viac. To som nevedel. Odvtedy som Seiko.“

Na Dunaj sa dostal po vojenčine z&nbsp;brehu. „Zamladi som chcel ísť do Děčína na lodnícku strednú školu, lenže moja mama bola učiteľka a&nbsp;nechcela ma pustiť z&nbsp;domu. Neskôr som sa dostal do Trnavy na pedagogickú fakultu. Odtiaľ sme s&nbsp;kamarátom, ktorý mal takisto mamu učiteľku, zdúchli a&nbsp;chodievali sme umývať okná a&nbsp;poskytovať expresné služby obyvateľstvu. Dobre sme zarobili, peniaze sme prepili. Nakoniec to naše mamy zistili. Vzali si nás na paškál. A&nbsp;mali sme po vysokej škole! Mne známy vybavil Dunajplavbu.“

Začínal tak, že škriabal dno lode vytiahnutej na breh od hrdze a&nbsp;usadenín. „Neskôr som sa nalodil na vlečný čln. Moja prvá cesta bola do Ruse a&nbsp;odtiaľ až do Izmaila, kde nás chytila ‚zimovačka‘. Tak po lodnícky sme tam zabíjali čas,“ smeje sa. Palo na začiatku kariéry zažil vážnu kolíziu. Ich remorkér narazil kdesi na konci rieky do námornej lode. „Ja som nikdy žiadnu vlastnú haváriu nemal. Zažil som ťažké situácie, ale nebol som v službe. Snažím sa byť opatrný, nemusím za každú cenu vyhovieť nejakému vymyslenému uponáhľanému programu. Pre mňa je prvoradá bezpečnosť.“&nbsp;Po revolúcii a&nbsp;dobudovaní kanála z&nbsp;Dunaja na rieky Mohan a&nbsp;Rýn v&nbsp;Nemecku začal robiť nájomného lodivoda. „Západní kapitáni nemali ani papiere, ani skúsenosti na rieke, ako je Dunaj. Ja som z&nbsp;Dunaja nikdy neodišiel a&nbsp;ani sa mi nechcelo učiť sa plavbu po kanáloch a&nbsp;po Rýne.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pochádza zo Srbska. „Agentúra, cez ktorú som prišiel na lode, ma najprv zaradila ako čašníka. Ja som sa od začiatku chcel dostať na recepciu, nemčina je môj druhý materinský jazyk. Babka je z&nbsp;Viedne, tam som chodil do školy. Povedali mi, že sa mám najprv ukázať ako čašník. Tak som začal. Hneď prvú sezónu po prvom mesiaci som bol hlavný čašník. Vzápätí som šéfoval väčšej skupine personálu, až som sa rýchlo dostal na recepciu,“ spomína.

David Jovanovic bol čoskoro najmladším hotelovým manažérom v&nbsp;spoločnosti, pre ktorú pracoval. Chlapec, ktorý sa od šestnástich rokov stará o&nbsp;seba úplne sám, mal rýchly a&nbsp;húževnatý postup. „Nikto ma nič neučil, nikto mi nepomáhal. Len som sa pozeral, čo a&nbsp;ako treba. Učil som sa a&nbsp;využíval som šance, ktoré mi život prinášal.“ Na lodiach je piaty rok. „Rád som prišiel túto sezónu do lepšej spoločnosti, kde môžem ukázať, čo viem, a&nbsp;kde sa aj k&nbsp;ľuďom správajú ústretovejšie. Určite by som chcel zostať niekoľko sezón. Uvidíme, ako budú po pandémii lodné spoločnosti prosperovať.“

Na lodi si vraj treba zvyknúť na prácu bez voľných dní či dlhých prestávok. Nie je to jednoduché. Treba prijať režim a&nbsp;systém, aby človek mohol aj oddychovať. Aj manželku Kristinu z&nbsp;Rumunska si našiel na lodi. „Bola chyžná, ja na recepcii. Teraz je šéfka všetkých chyžných. Ešte rok-dva tu zostaneme spolu a&nbsp;potom pôjde moja manželka na breh, lebo budeme mať dieťa,“ usmieva sa.

Pochádza z&nbsp;Čadce, má hotelovú školu. Kamil Bielik je na lodi druhý najdôležitejší muž v&nbsp;kuchyni. Predtým pracoval na súši hlavne ako barman, čašník a&nbsp;chvíľu aj ako kuchár. Má za sebou niekoľko sezón v&nbsp;Holandsku a&nbsp;na Cypre. „Už to bude pätnásť rokov, odkedy som začínal na Cypre v&nbsp;kuchyni.“ Na lodi je veľa roboty. „Neutečiem. Keď už som tu, potiahnem do konca. Musím sa do toho dostať. Spočiatku som robil od nevidím do nevidím. Teraz je to už lepšie a&nbsp;bude to ešte lepšie. Naučím sa postupy a&nbsp;pôjde to,“ hovorí odhodlane.

V&nbsp;Holandsku mal viac času na seba. „Ale bolo to aj za menej peňazí. Na zmluvy robím celý svoj doterajší život, od devätnástich rokov.“ Lodná kuchyňa je podľa Kamila úplné iná než tá, ktorú zažil na Cypre. „Tam sme robili rýchle steaky a&nbsp;pasty na objednávky. Tu to musí vyzerať na tanieri ako v&nbsp;dobrom hoteli.“

Linda Bulová pochádza z&nbsp;Českého Krumlova. Jej otec, dedo aj strýko a&nbsp;bratranec sú námorníci alebo lodníci. Rozdiel medzi námorníkom a&nbsp;lodníkom je jednoduchý: na mori sú námorníci a&nbsp;na riekach lodníci. Lindin otec plával na mori, ale teraz už brázdi rieky najmä v&nbsp;Holandsku a&nbsp;Belgicku. Strýko a&nbsp;bratranec sú na veľkých zaoceánskych kontajnerových lodiach. Dedo zažil ešte Československú námornú plavbu. Lode sú jeho život. „Veľmi sa tešil, keď sa dozvedel, že pracujem na lodi. Bol to môj sen.“

Linda robila v&nbsp;Brne servírku. Jej zákazníkom bol stavebný robotník Juraj Diga z&nbsp;Pečovskej Novej Vsi pri Sabinove. „Chodil k nám na obedy. To bolo pred rokom. Začali sme chodiť spolu von, až sme sa rozhodli odísť do Holandska. Nakoniec mi odpovedali na žiadosť o prácu na lodi. Z ničoho nič sme zrazu boli tu. V Holandsku sme pracovali vo fabrike a na to sa mi nepodarilo zvyknúť. Agentúra nás posielala z miesta na miesto k pásom. Najprv s balenými bôčikmi, potom s textilom, so syrmi…“&nbsp;Linda je chyžná, Juraj je „kapitán“ lodnej práčovne. Keď bol malý, chcel byť automechanikom. Aj sa mu to podarilo. Pracoval pri páse v&nbsp;automobilke. „Práca na lodi je pre mňa veľká novinka. Mne je jedno, čo robím, len nech to je dobré. Stačí mi ukázať a&nbsp;idem.“

Na Dunaji sa v&nbsp;palubnej posádke objavili aj prvé Poľky. Sú kuriozitou. Kapitán Pavel si spomína, že raz na Dunaji stretol jedného Poliaka s&nbsp;dcérou na holandskej lodi, ktorí sa sem dostali cez kanál. Danuta Marchlewska a&nbsp;Ada Soltyšak sú spokojné. Danuta je na európskych riekach už jedenásť rokov. O&nbsp;rok sa chystá na kapitánske skúšky. Ada je úplný nováčik. „Zatiaľ sa nechystám utiecť. Dostali sme sa do dobrej nautickej posádky. Páči sa mi tu.“ Ada má kuchársku školu, ale do kuchyne sa jej nechce. „V&nbsp;žiadnom prípade, veď tam je naozajstné peklo,“ hovorí s&nbsp;úsmevom o&nbsp;podmienkach v&nbsp;kuchyni.

Danuta väčšinu času strávila na Rýne a&nbsp;na Mosele v&nbsp;Nemecku. „O&nbsp;Dunaji som veľa počula. Najmä že na dolnom toku to je mimoriadne zaujímavá rieka, akú v&nbsp;Európe len tak nevidíš. Je to pravda. Som rada, že som konečne tu. Bol to môj sen. Na Albertine je všetko nové, takmer všetko motorové alebo automatické. Predtým som pracovala na starej lodi, kde som si užila veľa namáhavej manuálnej práce. Tu ide skoro všetko samo,“ smeje sa. Keď bola Danuta malá, chcela byť fotografkou. Školu na to má. „Potom som spoznala kamaráta, ktorý mi zavolal, či nechcem skúsiť loď, tak som išla.“ Rozdiel medzi horným a&nbsp;dolným tokom Dunaja je veľký. Hore je osídlenie hustejšie a&nbsp;rieka užšia. Dolu sa rozlieva doširoka na šírych rovinách. Je to krásne, ale časom nudné.

Peter Szitka z&nbsp;Rece je študovaný agronóm. Všetko, čo vie, sa naučil sám. „Keď sme mali pred maturitami akademický týždeň, nechcelo sa mi učiť. Bol som na internáte, kde bol aj klavír, tak som začal ťukať do klávesov… Už predtým som spieval v&nbsp;študentskej kapele. Aby som mohol hrať aj na klávesoch, museli mi na začiatku mojej muzikantskej kariéry napísať na tie biele klávesy písmenká notovej stupnice,“ smeje sa.

Na vojenčine sa dostal k&nbsp;ďalšej kapele a&nbsp;v&nbsp;deň, keď sa z&nbsp;vojenčiny vrátil, ho sused oslovil, že chce založiť kapelu. „Tak som si narýchlo kúpil syntetizátor, na ktorý mi požičala mama. Agronóma som robil len niekoľko rokov a popritom som hral na zábavách a pri slávnostných príležitostiach. Časom ma oslovil bratranec, ktorý sa rozišiel s klávesistom, s ktorým hrali ako profesionálne duo. Profesionálnu muzikantskú kariéru som začal v Komárne v hoteli.“&nbsp;Spočiatku bol súčasťou tria, potom dua, až nakoniec zostal sám One man band. Vraj chvalabohu.

„So speváčkami je to viac než ťažké,“ vysvetľuje. Na lodiach to ťahá viac ako desať rokov. „Náhodou som v&nbsp;novinách našiel inzerát, že hľadajú muzikanta na loď. Tak som išiel do Žiliny a&nbsp;dal som sa najať na Rýn, Rhônu a&nbsp;Dunaj.“ Na iných európskych riekach by zarobil viac, ale práca na Dunaji mu dáva možnosť byť aj počas niekoľkomesačných turnusov aspoň raz do týždňa na chvíľu doma. „V zime chodievam hrať do hotelov v Rakúsku a Nemecku. Nemčinu som sa naučil sám. V angličtine mám medzery. Ani ju veľmi nepotrebujem, hrám pre Nemcov.“&nbsp;Peter je smutný z&nbsp;toho, že z&nbsp;hotelov sa muzikanti vytrácajú. „To podľa mňa nie je dobre. Sme spestrenie večera, ktoré nenahradíš tým, že pustíš hudbu z&nbsp;nejakého zariadenia.“

Ivan Sivák, riaditeľ spoločnosti Riseday, ktorá dala Albertinu postaviť a&nbsp;prevádzkuje ju, sa snaží, aby spoločnosť čo najlepšie ustála šialený čas po pandémii a&nbsp;vojnu na Ukrajine. Minulá, druhá „koronová“ sezóna bolo oproti plánom tretinová, tá predtým takmer žiadna. „Minulý rok sme nikdy netušili, či vôbec bude ďalšia plavba. Ťahali sme to dva a pol mesiaca. Potom sme zasa zavreli.“&nbsp;„Niektoré menšie lodné spoločnosti už tento rok neexistujú. Ich lode kúpili väčšie spoločnosti. Dopyt je opäť vysoký. Výzvou pre spoločnosti je ‚rozchodiť‘ systém tak, aby fungoval ako počas sezóny pred pandémiou či následnou vojnou na Ukrajine. Od vojny na Ukrajine a&nbsp;množstva utečencov sa odvíjajú aj kvóty pracovných povolení pre cudzincov. Snažili sme sa hľadať ľudí aj medzi utečencami z&nbsp;Ukrajiny, ale sú to väčšinou ženy s&nbsp;deťmi, ktoré nemôžu nastúpiť na niekoľkomesačnú prácu na loď.“

Kým sa budú staršie lode v&nbsp;lodeniciach „liečiť“, nová Albertina bude žiť počas celého roka. K&nbsp;pôvodným zámerom, ako využiť Albertinu, totiž pribudol plán nechať ju počas zimných mesiacov k&nbsp;dispozícii v&nbsp;Bratislave na rieke. „Je to nová loď, preto nepotrebuje žiadnu veľkú zimnú údržbu ako jej staršie kolegyne. Počas zimnej prestávky budeme ponúkať možnosť využiť spoločenské priestory lode, prípadne zorganizovať kratšie plavby s&nbsp;možnosťou prenocovania počas rôznych akcií, udalostí a&nbsp;podujatí od januára do marca.“

Ivan Sivák verí, že príde čas ponúknuť výletné plavby po Dunaji aj Slovákom, ktorí sa o&nbsp;ne doteraz nezaujímali. „Začneme tematickými cestami, ktoré nebudú závisieť od počasia, niekedy v novembri. Skúsime dostať na palubu trebárs známeho dídžeja a s ním sa budeme pár dní plaviť. Skúsime spojiť hry či divadlo s plavbou po rieke aj s kulinárskym zážitkom. Máme k dispozícii dobrých kuchárov.“&nbsp;V&nbsp;minulosti sa letecká spoločnosť Sky Europe pýšila, že naučila Slovákov lietať, možno sa onedlho bude Riseday pýšiť tým, že naučil Slovákov plávať či skôr užívať si plavby. Poloha Bratislavy je na kratšie trasy ako stvorená. Na Dunaji sme medzi Viedňou a&nbsp;Budapešťou. Akékoľvek podujatie na lodi má záruku kvalitných hotelových služieb s&nbsp;tým, že sa môže plaviť.