Slovenský projekt má za sebou prvý rok plavieb. Cestujúci sa striedajú v turnusoch, posádka zvyčajne zostáva dlhšie. Akoby bývali v malej osade na Slovensku. Na rozdiel od našej súše je však na palube veľmi pestrá posádka, zmiešaná z rôznych národností – aj mimoeurópskych. V kuchyni šéfuje Suny z Indonézie, v bare Ali z Turecka. Pandémia plavby hotelových lodí po Dunaji na dlhé mesiace zastavila, a keď sa zdalo, že už by mohla byť za nami, prišla vojna. Brutálny konflikt skomplikoval aj najímanie posádok. Na Dunaji slúžili stovky ukrajinských lodníkov, ktorí sa pre zákaz vycestovať pre mužov od osemnásť do 60 rokov nedostali z krajiny do služieb spoločností, ktoré využívali ich znalosti.

Plávali na lodiach pod rôznymi vlajkami. Aj pod jedinou slovenskou na Albertine. Vlajka krajiny, v ktorej je plavidlo zaregistrované, je vždy na korme úplne v zadnej časti lode. Na úseku Dunaja, kde sú oba brehy jedna krajina, majú lode v prednej časti počas dňa umiestnenú výsostnú vlajku štátu, ktorým plávajú. Ak patrí každý breh inej krajine, nemajú žiadnu. Preto v Bratislave vidno veľa lodí so slovenskými vlajkami, ale nie sú to naše lode. Vzadu ju má len Alebertina. Pred ňou sme celé desaťročia nemali žiadnu veľkú riečnu osobnú loď pod našou vlajkou. Naposledy to bola Družba, ale tá už je dávno v lodnom nebi. S pasažiermi plávala do roku 1998.

Palo, kapitán

Každá hotelová loď na Dunaji má spravidla troch kapitánov. Jeden z nich je ten najhlavnejší. V slovenských posádkach sa volá veliteľ alebo prvý kapitán. Súčasný nedostatok nautických posádok a najmä kapitánov sa spoločnosti snažia vyrovnať zobúdzaním starých riečnych vlkov. Na Albertinu sa začiatkom tohtoročnej sezóny takto dostal 72-ročný Pavel Kadlec zo Senca. Darmo si povedal, že už plávať nebude. Vyzváňal mu telefón a presviedčali ho z niekoľkých spoločností. Nakoniec sa dal nahovoriť a nalodil sa na niekoľko týždňov na Albertinu.

Pala na Dunaji poznajú pod prezývkou Seiko – podľa vysnívaných hodiniek. „Kúpil som si ich za tisíc šilingov, ktoré som dostal od tety z Viedne ako svadobný dar. Okrem času sa na nich dal nastaviť aj dátum a deň v týždni. Krútil som kolieskom a celé hodiny som sa snažil tie hodinky nastaviť. Nešlo mi to. Kolegovia z posádky mi ponúkli, že za ‚basu‘ piva mi pomôžu a naučia ma to. Ukázali mi, že keď chcem nastavovať čas, musím osku naťahovania vytiahnuť, ale keď chcem nastaviť dátum, musím ju zasunúť, a ak chcem deň v týždni, musím ju zasunúť ešte viac. To som nevedel. Odvtedy som Seiko.“

Na Dunaj sa dostal po vojenčine z brehu. „Zamladi som chcel ísť do Děčína na lodnícku strednú školu, lenže moja mama bola učiteľka a nechcela ma pustiť z domu. Neskôr som sa dostal do Trnavy na pedagogickú fakultu. Odtiaľ sme s kamarátom, ktorý mal takisto mamu učiteľku, zdúchli a chodievali sme umývať okná a poskytovať expresné služby obyvateľstvu. Dobre sme zarobili, peniaze sme prepili. Nakoniec to naše mamy zistili. Vzali si nás na paškál. A mali sme po vysokej škole! Mne známy vybavil Dunajplavbu.“

Začínal tak, že škriabal dno lode vytiahnutej na breh od hrdze a usadenín. „Neskôr som sa nalodil na vlečný čln. Moja prvá cesta bola do Ruse a odtiaľ až do Izmaila, kde nás chytila ‚zimovačka‘. Tak po lodnícky sme tam zabíjali čas,“ smeje sa. Palo na začiatku kariéry zažil vážnu kolíziu. Ich remorkér narazil kdesi na konci rieky do námornej lode. „Ja som nikdy žiadnu vlastnú haváriu nemal. Zažil som ťažké situácie, ale nebol som v službe. Snažím sa byť opatrný, nemusím za každú cenu vyhovieť nejakému vymyslenému uponáhľanému programu. Pre mňa je prvoradá bezpečnosť.“ Po revolúcii a dobudovaní kanála z Dunaja na rieky Mohan a Rýn v Nemecku začal robiť nájomného lodivoda. „Západní kapitáni nemali ani papiere, ani skúsenosti na rieke, ako je Dunaj. Ja som z Dunaja nikdy neodišiel a ani sa mi nechcelo učiť sa plavbu po kanáloch a po Rýne.“

Pokračovanie na ďalšej strane...