Presný dátum narodenia Juraja Jánošíka nevieme. Písomne je potvrdené iba to, že ho pokrstili pred 330 rokmi – 25. januára 1688 vo Varíne.

Mal by už desiaty raz Kristove roky. Takého veku sa nedožil. Narodil sa niekoľko dní pred krstným dátumom v osade U Jánošíkov nad Terchovou. Podobných osád pomenovaných podľa rodového priezviska je v okolí aj päťdesiat.

Možno prišiel na svet dva dni pred krstom. Možno tri... Niektoré zdroje uvádzajú, že to mohlo byť už 16. januára. Zima bola tuhá. Vybrať sa s bábätkom dvadsať kilometrov cez kopce bola z dnešného pohľadu ťažká cesta.

Dátum Jánošíkovej smrti je jasný. Skonal zavesený na šibenici na háku za ľavé rebro v Liptovskom Mikuláši 17. marca v roku 1713.

Na smrť zranený farár

Hovorí sa, že Jánošík bol opatrný. Napriek tomu, že od pohľadu vyzeral mocný, svojich chlapov vystríhal, aby nikomu neubližovali.

Čo čert nechcel, v jednom prípade komusi ušla ruka a smrteľne zranil farára z Domaniže, ktorého prepadli a obrali. Zomrel na následky zranení o necelý mesiac, 2. októbra 1712.

„V rámci jedného z projektov sme chceli v Domaniži vytvoriť múzeum na viac než tristoročnej starej fare. Exponátov máme vďaka miestnemu historikovi pánovi Kovalovi dosť. Minulosť je jeho vášňou. Svoju zbierku kupoval nielen na Slovensku, ale aj vo svete,“ hovorí starosta Domaniže František Matušík (34).

Od starej fary by viedol náučný chodník ku Kostolu svätého Mikuláša. V krypte za sklom by boli vystavené ostatky farára Juraja Vrtíka (alebo Vertíka), ktorého pochovali v krypte.

Truhla so zachovalým telom farára Vrtíka.
Zdroj: Vladimír Kampf

Kým ostatné truhly v chodbe pod kostolom žral zub času a rozpadli sa, tá s ostatkami dôstojného pána Vrtíka zostala celá. Telo kňaza je neporušené. Práve vďaka nemu vznikne na Slovensku tak trochu protijánošíkovský náučný chodník.

„V obci máme šesť kultúrnych pamiatok. Chodník bude spájať aj tie. Zatiaľ sme na tento projekt nezískali podporu. Výzva bude nanovo otvorená. Skúsime to opäť. Chceme históriu priblížiť všetkým, ktorí pôjdu okolo,“ dodáva starosta.

Zázračná studnička

Farár Vrtík počas svojho pôsobenia v Domaniži dal postaviť v kostole dva malé bočné oltáre a vyrobiť prvý organ. Bol to muž činu. Dedina ho mala v úcte a láske. Práve preto mu po smrti prejavili patričnú úctu. Jeho telo dali mumifikovať a uložili ho do krypty.

„Keď sme s pamiatkarmi po prvý raz otvorili truhlu, ležal v nej veľmi dobre zachovaný kňaz v zelenom ornáte v neporušených kožených čižmách. Okolo truhly sú ešte teraz kosti z pozostatkov ostatných pochovaných, ktorí sa časom rozpadli.“

V Domaniži plánujú potiahnuť náučný chodník až na miesto, kde sa to stalo. Kde údajne ktosi z Jánošíkovej družiny na smrť zranil farára Vrtíka.

Cestou je aj zázračná studnička, ktorá možno zranenému kňazovi predĺžila život.

„Legenda hovorí, že keď ho niesli do dediny, chceli ho pri nej umyť, aby ho ľudia nevideli celého zakrvaveného. Mysleli si, že je mŕtvy. Keď ho umývali, tak sa náhle prebral. Druhá legenda hovorí o chorom dieťati, ktoré rýchlo niesli do kostola pokrstiť. Cestou im prestalo dýchať a modralo. Rodičia ho preto pri studničke začali krstiť sami. Vtedy sa to malé prebralo a prežilo,“ dodáva starosta.

Mimochodom, na slovenských dedinách bolo zvykom používať k menu a priezvisku dedičné prímeno. Starostov dedo bol priezviskom Špánik, ale hovorilo sa mu – Od Jánošíkovcov. Prečo? To už dnes asi nikto nevie. Veď prímená sa v tomto kraji dávali najmä podľa remesiel či miest: Od Šustrovcov, Od Zemanov...

Pri zozname skutkov, ktoré spáchal alebo mohli spáchať Jánošík a jeho družina, trocha zaváňa prospechárstvo. Tomu vzali víno, tomu šable a pušky, tamtomu peniaze a cennosti...

Zbojníci si zväčša vyberali ľudí, ktorí si nemohli dovoliť väčší sprievod. V podstate brali tým, ktorí toho zasa až tak veľa nemali. Súkno a látky možno tiež občas nazbíjali. A potom ich azda spravodlivo delili od buka do buka.

Kostol svätého Mikuláša v Domaniži.
Zdroj: Vladimír Kampf

Popravy na bežiacom páse

V Terchovej na Juraja Jánošíka nedajú dopustiť. Do dediny som prišiel v čase, keď zasadal prípravný výbor Jánošíkových dní. Okolo stola v jednej z miestnych krčiem sedelo sedem chlapov.

Škaredo na mňa pozerali, keď som zapochyboval, či bol Juraj Jánošík len taký lupič, alebo či si naozaj zaslúži toľko pozornosti. Ešteže nemali valašky. Dostal som jasnú odpoveď.

Jánošík bol typický príklad sociálneho zbojníka. Bohatým bral a chudobným dával. Vraj ho srdili priepastné sociálne rozdiely. Formu jeho odporu poddaní schvaľovali, mnohí ho podporovali a kryli. Nebol to podľa nich lúpežník či nejaký tulák z okraja spoločnosti, ktorý zbíjal pre svoje obohatenie.

Aby sa zbojník dočkal takéhoto mimoriadneho významu, je úctyhodné. Prostý ľud si z neho takmer okamžite po tom, ako odvisol na šibenici, urobil legendu. Prečo? Siedmi chlapi od stola sú presvedčení, že preto, lebo jeho sociálne cítenie bolo mimoriadne.

„Na mučiacich kolesách nikoho ,nebonzol‘. Nakoniec mu nemohli prišiť ani žiadnu vraždu. Týmto sa výrazne odlíšil od všetkých ostatných zbojníkov tých čias. Preto sa z neho stala taká legenda,“ vysvetľuje jeden zo siedmich od stola, šéfdramaturg Jánošíkových dní v Terchovej a „zbojníkológ“, špecialita na „jánošíkológiu“, Peter Cabadaj (52) z Panskej Lúky.

Páni mali málo dôkazov na to, aby Jánošíka zavesili na hák. Vražda farára už bola vážnym dôvodom. Potrebovali si udržať moc. Po Jurajovi Jánošíkovi popravili aj jeho brata Jána, pretože napomáhal bratovi v zboji. Ani týmto sa im nepodarilo legendu naštrbiť. Skôr naopak.

V Terchovej sú všetci rodina. Aj s Jánošíkom. „Zbojníkológ“ Peter Cabadaj mal predka Mikuláša Cabadaja, ktorý bol tiež naozajstný zbojník a dokonca i zavraždil. Odvisol na šibenici tri roky po Jánošíkovi. V tom čase hôrnych chlapcov popravovali ako na bežiacom páse.

Mimochodom, byť „zbojníkológom“ nie je žart. Takí ľudkovia naozaj existujú. Stretávajú sa na rôznych konferenciách u nás, v Česku, Poľsku, a keď sa podarí, tak aj niekde inde. Veda o zbojníkoch je v mnohom historicky zem neoraná, v ktorej je čo objavovať.

Rozsudok nad Jurajom Jánošíkom.
Zdroj: Vladimír Kampf

Riadny chlap to bol

Byť zbojníkom v tých časoch nebolo jednoduché. Kadejakých lúpežníkov a im podobných boli plné Karpaty.

Juraj mal len 25 rokov, keď sa stal kapitánom jednej zo skupín. Musel to byť riadny chlap, nie dáky štupeľ, ako ten z filmu Pacho, hybský zbojník, ktorý si k šéfovaniu pomohol frndžalicou.

Jánošík bol naozajstný. Pravdepodobne musel uspieť v skúškach. Možno musel vyskočiť a odstreliť jedľovú halúzku či odťať ju valaškou, popasovať sa s kumpánmi, aby uznali jeho silu. Aj Tomáša Uhorčíka takto premohol a zabral jeho miesto. Predtým slúžil v uhorskej armáde v pešom pluku Viliama Vinklera.

„Juraj Jánošík sa stal veľkým inšpirátorom pre rôznych tvorcov. Pre celý slovenský svet a aj pre kus zvyšku sveta. Jánošík je náš,“ dodáva od stola zástupca starostu Marián Zajac (42).

„Jánošík žil dvadsaťpäť rokov. Zbíjal rok a pol. Nemal veľa času na to, aby zmenil svet. K tomu na zimu družiny rozpúšťali. Jánošík vtedy odišiel do Poľska za Goralkami. Poľské baby boli oveľa otvorenejšie a ľahšie múzy. Poľské ženy boli za feudalizmu zvodnejšie. Spôsoboval to najmä sociálny rozdiel a väčšia liberálnosť. Kým u nás bolo tvrdé nevoľníctvo, tam už bol voľnejší život,“ vysvetľuje Cabadaj.

Mečiar sľúbil rehabilitáciu

Podľa Cabadaja bol proces s Jurajom Jánošíkom na tie časy veľmi demokratický.

„Verejným žalobcom bol prokurátor Alexander Čemický a úradným obhajcom Baltazár Palugyay. Obaja boli slávnymi predkami neskorších výtvarníkov. Čemický chcel Jánošíka popraviť za každú cenu a Palugyay sa ho snažil zachrániť.

O pár storočí neskôr sa tieto mená opäť našli. Výtvarník Ladislav Čemický sa stotožnil s komunistickým režimom. Maľoval komíny, Gottwalda a ostatných súdruhov. Oproti nemu bol Zoltán Palugyay, výtvarník prírody a slovenských krás. Gény jednoducho nepustia,“ usmieva sa „zbojníkológ“.

Chlapi si spomenuli, aj ako v časoch vzniku súčasnej Slovenskej republiky prišiel do Terchovej vtedajší premiér Vladimír Mečiar a sľúbil otvorenie prípadu Juraja Jánošíka. Chvíľu možno fungovala i nejaká komisia, no oficiálnej súdnej rehabilitácie sa nedočkal.

Jánošíkov rodný dom už dnes nestojí. Jeho zvyšky ešte našiel maliar Martin Benka, ktorého tiež Jánošíkov príbeh zaujal.

„Obec kúpila jednu z dreveníc v osade U Jánošíkov. Plánujeme ju zrekonštruovať a urobiť z nej pamätné miesto. Tento rok to s Jánošíkom rozbalíme,“ sľubuje starosta Terchovej Jozef Dávidík (52).

Na mieste, kde akože zavesili na hák herca Paľa Bielika ako Jánošíka, dnes stojí rozhľadňa nad Terchovou.
Zdroj: Vladimír Kampf
Diskusia