Vladimír Kampf

Veľa toho neurobili, ale pripomenuli si staré časy, ktoré si už pamätá len málokto. Niekedy je ťažké prísť na to, ako a čo naši predkovia robili, aby sa zasa až tak nenadreli a aby im išla práca od ruky.

<h3>Pôda nadovšetko</h3>
Nemali to jednoduché. „V&nbsp;minulosti rodiny hospodárili na pôde, ktorá ich živila. Zem bola prostriedok obživy a&nbsp;znamenala pre nich všetko. Kto nemal pôdu, nemal istotu. Na Myjave boli aj bezzemkovia, odkázaní nájsť si prácu ako sluhovia, slúžky, paholci alebo čeľadnice. Ale takých veľa nebolo,“ vysvetľuje Martin.
Pôda na kopaniciach nebola ktovieaká. Vyžadovala väčšiu starostlivosť a&nbsp;prinášala menšiu úrodu než v&nbsp;rovinatých oblastiach. „Ani dnes to nie je iné. Nemáme rekordné výnosy. V&nbsp;minulosti tu neboli ani veľké výmery lesov, ktoré by ľudí boli živili. Lesy v&nbsp;myjavskom katastri boli väčšinou obecné. Rodiny a&nbsp;sedliaci z&nbsp;nich žiadny osoh nemali. Museli sa spoliehať iba na pôdu. Osvietenejší sa venovali činnosti s&nbsp;vyššou pridanou hodnotou. Bolo to najmä ovocinárstvo a&nbsp;finalizácia produkcie. Mali sme tu mlyny, sušiarne ovocia a&nbsp;ďalšie zariadenia na spracovanie úrody. Dôležité bolo, aby ľudia vyžili z&nbsp;toho, čo dopestovali. Problémom boli peniaze. Ten sa snažili gazdovia zmenšovať predajom vlastnej produkcie. Peniaze potrebovali.“
Dôležitým momentom v&nbsp;živote kopaničiarov boli trhy, ktoré bývali na Myjave každú stredu a&nbsp;sobotu. „Ľudia z&nbsp;kopaníc prichádzali na trh predávať. Prišli aj obchodníci, ktorí tovar kupovali a&nbsp;predávali ďalej.“ Brezová pod Bradlom bola známym trhom s&nbsp;vajcami. Obchodníci ich tu vykupovali, konzervovali vo vápenitej vode a&nbsp;ukladali do zásobníkov. Predávali ich ďalej v&nbsp;čase, keď sa skončila sezóna znášok. Pred Vianocami ich rozvážali po polovici Uhorska.
Niektorí kopaničiari sa venovali remeslám. Väčšinou svoju zručnosť kombinovali s&nbsp;prácou s&nbsp;pôdou. Tých, ktorí sa venovali iba remeslu, bolo málo. „Okolo poľnohospodárstva sa točilo všetko. Bol naň nadviazaný ročný cyklus a&nbsp;dianie.“ Deti z&nbsp;kopaníc chodievali do učenia alebo do služby v&nbsp;bohatších oblastiach bližšie k&nbsp;Novému Mestu nad Váhom do považskej nížiny alebo k&nbsp;Trnave. Tí odvážnejší sa vybrali až do Maďarska, do Česka či do Viedne. Záviselo to od osobnej odvahy a&nbsp;akčnosti.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Za peniazmi do sveta</h3>
Menej úrodná zem a&nbsp;neľahký život vyústili do vysťahovalectva. Ľudia odchádzali za peniazmi. Prvá vlna vysťahovalectva smerovala do pensylvánskych baní. Keď už Amerika ďalších vysťahovalcov neprijímala, nasledujúce vlny končili v&nbsp;Kanade alebo v&nbsp;Argentíne. „Viac ako polovica rodiny mojej babky skončila v&nbsp;Argentíne. Jej sestry tam zostali, len moja babka sa vrátila doopatrovať rodičov. Tu sa aj vydala. To bolo moje šťastie, že tu dnes žijem,“ hovorí Martin.

Napodiv, menej prosperujúce miestne poľnohospodárstvo zachraňovalo združstevňovanie v&nbsp;päťdesiatych rokoch. Kolektivizácia bola komplikovaná a&nbsp;mnohí ju nenávideli. Každá rodina to vnímala inak. „Boli ľudia, ktorých doslova mučili, aby vstúpili do družstva, ale aj takí, ktorí išli dobrovoľne. Aj v&nbsp;našej rodine to bolo komplikované. Boli to ťažké časy. Začiatky družstiev boli hrozivé. Keď boli družstvá vybudované v&nbsp;druhej polovici sedemdesiatych rokov, ľudia boli väčšinou spokojní. Najmä tí, ktorí si pamätali, ako museli celé generácie hrdlačiť od nevidím do nevidím a&nbsp;ešte aj medzi tým, mali zrazu pevný pracovný čas. Ich život sa otočil naruby. Družstvá znamenali sociálne istoty. Spoločenstvá mali lepší prístup k&nbsp;technike. Ľudí to však zbavilo nielen ťažkej roboty, ale aj hlbokého vzťahu k&nbsp;pôde,“ mieni Martin.
Družstvá v&nbsp;mnohých vykorenili sedliacke city. Po revolúcii v&nbsp;roku 1989 preto nastala katastrofa, ktorá priniesla kopu problémov. Martin na to ani myslieť nechce. Radšej si na vlastnej koži vyskúša, ako to bolo kedysi.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Babské recepty</h3>
Žatva bola vrcholom hospodárskeho roka. Viazalo sa na ňu úplne všetko. „Záviselo od toho, ako rodina prežije do ďalšej žat­vy, koľko financií bude môcť získať. Na obilie bol nadviazaný aj chov hospodárskych zvierat. Koľko obilia mali, toľko vajec, ošípaných či mlieka a&nbsp;hovädziny dokázali vyprodukovať. Obilie bolo kľúčové. Bol naň nadviazaný blahobyt. Žatva znamenala ťažkú manuálnu prácu, ktorá vyžadovala kopu manuálnych zručností. Prinášala progres a&nbsp;pokrok. V&nbsp;minulosti tí najjednoduchší a&nbsp;najchudobnejší mlátili cepmi, kým bohatší gazdovia si mohli dovoliť prvé stroje. Mláťačky boli ďalším zdrojom zisku, pretože mohli pracovať aj pre susedov.“
Na kopaniciach prosperovalo mlynárstvo. „Bol to uzavretý cyklus. Ľudia si kupovali len to, čo nevyhnutne potrebovali. Napríklad soľ alebo petrolej. Peniaze využívali buď na nákup ďalšej pôdy, alebo na nutné služby, trebárs na notárov či lekárov. Často rozmýšľali, či je lekár nevyhnutný, či by na chorobu nestačil aj nejaký babský recept. Každú korunu obracali. Veľmi dobre si rozmysleli, či kúpiť nejaký nový stroj alebo ísť k&nbsp;doktorovi. Často sa to končilo pri konštatovaní, že babka už je stará a&nbsp;už aj tak nevládze robiť. Radšej investovali peniaze do iného. Boli to striktne racionálne rozhodnutia.“
V&nbsp;minulosti ľudia nemali pri domoch okrasné záhradky. Ak sa nejaký náznak objavil, išlo o&nbsp;to, že čím krajšia kapusta alebo cesnak, tým okrasnejšia záhrada bola. „Maximálne niekde v&nbsp;plote rástli ruže alebo kdesi tesne vedľa domu kvitla ľalia. Kto by podaromnici pôdu využíval na okrasu? Veď to je bohapusté plytvanie.“

Na kopaniciach ľudí živilo aj ovocinárstvo. „Darilo sa tradičným odrodám sliviek. Kedysi rástli na každej medzi a&nbsp;boli zdravé. Rozšírené u&nbsp;nás bolo aj ľudové štepárstvo. Ľudia štepili, čo len v&nbsp;kraji našli. Kade chodili, tade štepili. Ovocné stromy lemovali cesty. Keď gazdiná napiekla štrúdľu z&nbsp;iných jabĺk než zo ,štrúdlakov‘, mala ,ostudu‘ na niekoľko rokov. Miestnou špecialitou boli halušky s&nbsp;maličkými vtáčími čerešňami. Máme kopu jedinečných krajových receptov nadviazaných na naše odrody ovocia, najmä sliviek a&nbsp;hrušiek,“ vysvetľuje Martin. „Žiaľ, aj tradičné jedlá z&nbsp;našej kuchyne zanikajú.“
Jedlá boli sezónne –&nbsp;podľa toho, aké možnosti prinášalo ročné obdobie. „Klobása, aj keby čo bolo, musela byť počas žatvy v&nbsp;rascovej polievke. Aspoň jednu nôžku gazdiná odložila od poslednej zabíjačky. Keby nebola kmínová polievka s&nbsp;klobáskou na žatvu, asi by nastal koniec sveta.“
Dôležitou surovinou bolo mlieko. Aj od starostlivosti o&nbsp;zvieratá sa odvíjal život. „Dôležitou devízou bola pŕhľava. Na nej vychovávali takmer všetko. Na jar sa gazdiné išli kosákmi pozabíjať, keď jedna druhej zasekla do pŕhľavy a&nbsp;odkosila zopár byliek. Zem nemali vyárendovanú, riadili sa zvykovým právom. Dohody platili a&nbsp;nepísané pravidlá sa prenášali z&nbsp;otca na syna. Bolo to najmä preto, aby ušetrili na drahých úradníkoch. Keď však prišiel konflikt, peniazmi nešetrili. Brat s&nbsp;bratom sa dokázali tvrdohlavo pre zem súdiť celé roky.“