Vladimír Kampf

Alfréd Trnka natiahol siete skoro ráno. Keď som prišiel, už mal vo vrecúškach nachytanú najmä kopu niekoľkých druhov malých hnedých trsteniarikov. „Spočiatku som vtáky len pozoroval. Potom som prišiel na to, že sa nejako správajú. Začal som sa pýtať sám seba, prečo v&nbsp;danej chvíli robia práve to, čo robia, a&nbsp;v&nbsp;inej niečo iné. Čoraz viac som sa do toho ponáral. Hovorí sa, že pre výskum je dôležitá hravosť a&nbsp;zvedavosť. Čím dlhšie sa deti hrajú, tým kreatívnejšie sú v&nbsp;dospelosti. Myslím aktívne hry, nie na tabletoch. Dôležitá je aj zvedavosť – chcieť vedieť, prečo je to práve tak.“

Odchyt a&nbsp;krúžkovanie majú svoje pravidlá. „Podľa krúžku a&nbsp;databázy na internete ornitológovia vedia o&nbsp;okrúžkovaných vtákoch nielen to, kde sa objavili, ale aj v&nbsp;akej boli kondícii. Keby niekto z&nbsp;kolegov našiel už len nožičku z&nbsp;vtáka alebo iba krúžok, dozvedeli by sme sa o&nbsp;tom. Krúžkovatelia sú organizovaní. Musia mať skúšky a&nbsp;povolenia. Získané údaje zaznamenávame do online databáz, ktoré využívame medzinárodne.“ Alfréd Trnka chytil napríklad migrujúceho trsteniarika, ktorý mal krúžok kolegu zo Švédska. „Hneď som mu poslal mail, že ho môže o&nbsp;pár dní čakať. Ja som sa vďaka vtákom pomyslene dostal na mape do oblastí, kde som ni­kdy nebol. Do Izraela, do Egypta, Južnej Afriky... Je zaujímavé nájsť vtáčika s&nbsp;cudzím krúžkom.“

Ornitológia, to už nie je len stolička a&nbsp;ďalekohľad, posunula sa až na molekulárnu úroveň. Ornitológovia využívajú genetiku, fyziológiu. „Krúžkovanie nie je cieľ, je to len metóda, ako vtáky čo najlepšie spoznať. Dôležité sú odchyty, kontrola a&nbsp;odbery biologických vzoriek.“ Amatérski ornitológovia dopĺňajú profesionálov. Ich činnosť je dôležitá v&nbsp;rámci občianskej vedy. „Amatéri dokážu pokryť širokú oblasť, s&nbsp;ktorou by sme si sami neporadili. Môžu aj krúžkovať, ale je dôležité, aby to robili organizovane a&nbsp;s&nbsp;cieľom hlbšieho poznania.“

Močiare zarastené trstinami sú charakteristické dvojrozmernosťou. Sú to len steblá a&nbsp;listy. Les má rozkonárené koruny. Trstiny sú špecifický biotop pre potravu a&nbsp;pohyb vtákov. „Preto ma zaujímajú močiarne a&nbsp;mokraďové druhy. S&nbsp;mokraďami je u&nbsp;nás problém. Tie, ktoré sú striktne chránené a&nbsp;bezzásahové, prirodzene zanikajú tým, že sa zazemňujú. Zvyčajne im chýba ľudská činnosť. Parížske močiare sú chránené pre bučiačika močiarneho. Hniezdi špeciálne v&nbsp;trstinách. V&nbsp;chránených Parížskych močiaroch ich je približne päť párov, ale pri najbližšom malom komerčnom rybníčku obhospodarovanom ľuďmi hniezdi až desať párov len preto, že im udržiavajú, kosia priestor a&nbsp;majú tam dostatok malých rybiek na obživu. Manažment vzácnych biotopov je dôležitý, aby sa neznižovala ich kvalita a&nbsp;aby nezanikali. V&nbsp;minulosti si manažment robila príroda sama. Tiekol potok, vznikol močiar. Keď sa zazemnil, potok si našiel inú cestu a&nbsp;vytvoril močiar inde. Po tom, ako človek napriamil potoky do kanálov, potok či rieka nemá slobodu rozlievať sa.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Trsteniarik tamariškový ako jediný spomedzi trsteniarikov nezalieta na zimu do Afriky, ale zostáva na juhu Európy. „Niektoré zimoviská v Albánsku som navštívil a vtáky odtiaľ som neskôr chytil tu. V Taliansku nám jedného nášho trsteniarika chytili niekoľkokrát a potom zasa priletel k nám.“ Výskum vtákov je dôležitý aj pre zisťovanie rozširovania chorôb. Vtáky ich môžu prenášať na veľké vzdialenosti. „Zistili sme u&nbsp;nás druh afrického kliešťa, ktorý v&nbsp;Afrike parazituje na cicavcoch, ale jeho prenášačom sú vtáky. Takto sa dostal do Turecka a&nbsp;na juhovýchod Európy. Tieto špecifické kliešte sa nám podarilo nájsť na trsteniarikoch u&nbsp;nás. Našťastie u&nbsp;nás nie sú zatiaľ také klimatické podmienky, aby prežili a&nbsp;dostali sa na cicavce, ktoré potrebujú na život.“

Spoznávať kondíciu a zdravotný stav vtákov je pre človeka dôležité na to, aby sa vedel pripraviť alebo aby sme mali prehľad o stave prírody. Fúzatka trstinová k&nbsp;nám napríklad prináša druh roztoča zamatovca, ktorý môže spôsobovať kožný týfus. V&nbsp;Ázii je to dokázané. Spôsobuje kožné choroby a&nbsp;môže byť hygienickým a&nbsp;zdravotníckym problémom. „Počas vtáčej chrípky sme boli pripravení okamžite monitorovať populácie vtákov u&nbsp;nás. Vírusom sa darí dobre prezimovať práve na vodných vtákoch. Môžu to byť aj trsteniariky. Podarilo sa nám u&nbsp;nich zistiť pestrú škálu rôznych subtypov chrípky.“

Ornitológ Trnka sa venuje aj kukučke. „Vedel som, že kukučkou sa zaoberá veľa kolegov. Bolo to pre mňa niečo, čo robia takmer všetci. Ale venoval som sa druhu, ktorý je jej hostiteľom a vychováva jej mladé. Tak som sa do toho ‚namočil‘ aj ja. Išiel som do toho s tým, že o kukučke sa už predsa nič nové zistiť nedá. Dá. Zrazu sme objavovali nové trendy.“&nbsp;Mimochodom, laici dodnes netušia, že kukučia samička nekuká a&nbsp;vydáva úplne iný zvuk. Povedať „Zakukaj, kukučka, koľko rokov sa ešte dožijem“ je nepresné. Treba sa pýtať „kukučiaka“.

„Samička kukučky má dva farebné varianty, takzvané morfy. Môže byť sivá ako samec alebo celá hrdzavá. Táto farebná dvojtvárnosť je pre kukučky životne dôležitá kamufláž. Keď jeden farebný variant kukučiek začnú vtáky, ktorým kladie do hniezda vlastné vajíčka, odháňať, môže prísť tá druhá, ktorú ešte nepoznajú, a bude úspešnejšia. Pravdepodobne sa dva farebné varianty v oblastiach evolučne striedajú. Aj odborníci v zahraničí boli z našich nových poznatkov unesení.“&nbsp;Dovtedy si farebnú odlišnosť vysvetľovali tak, že sivá sa podobá na jastraba a&nbsp;hostitelia sa jej boja a&nbsp;neútočia na ňu, hrdzavá zasa pripomína sokola. „Nám sa podarilo dokázať, že to tak nie je,“ dodáva s&nbsp;úsmevom ornitológ. „Upriamili sme pozornosť iným smerom. Zistili sme, že na vzťahu kukučky a&nbsp;jej hostiteľov môžeme skúmať veľa vzájomných prepojení a&nbsp;prispôsobovaní.“

Vtáky v&nbsp;slovenskej prírode sa menia s&nbsp;prírodnými podmienkami a&nbsp;s&nbsp;krajinou. Ubúdajú tie z&nbsp;poľnohospodárskych priestorov. Je za tým intenzívne hospodárenie, sceľovanie parciel, chemizácia… „Na niektorých miestach pozorujeme návrat druhov, inde sa zasa vzácne druhy stávajú bežnými až hojnými. To súvisí s&nbsp;tým, že sme im vytvorili lepšie podmienky. Hojné druhy zasa rednú. Vrabec domový začal miznúť v&nbsp;západnej Európe. Spôsobili to najmä sterilné, pestované trávniky, ktoré im neponúkajú takmer žiadnu potravu. Vrabec sa neživí v&nbsp;prvom rade semenami a&nbsp;zrnom či chlebom z&nbsp;kontajnerov, ako by sa nám mohlo zdať. Mláďatá kŕmi voškami a&nbsp;iným drobným hmyzom.“

Fúzatky trstinové sa k&nbsp;nám rozšírili z&nbsp;Ázie, ale nemigrujú. Prelietajú len na krátke vzdialenosti. „Zaujímavý je ich intímny život. Keď je ich v&nbsp;lokalite málo, páry sú veľmi promiskuitné a&nbsp;podvádzajú sa navzájom. Zvyšujú tým genetickú pestrosť mláďat. Keby si boli verné, vytvorili by len niekoľko genetických skupín. Podvádzaním je ponuka široká. Keď sa však populácia znásobí, stávajú sa z&nbsp;nich striktne verní partneri.“

Fúzatky dokážu ročne zniesť niekoľko znášok. Samce sú mimoriadne starostlivé. „Samičky im prenechávajú starostlivosť o&nbsp;staršie mláďatá, kým ony si už stavajú ďalšie hniezdo a&nbsp;znášajú vajíčka. Jeden pár sa dokáže naraz starať o&nbsp;dve generácie. Mláďatá po vyletení z&nbsp;hniezda vytvárajú obrovské kŕdle, v&nbsp;ktorých si ešte pred zimou hľadajú celoživotné páry. Podvedú sa len sem-tam. Veľké škôlky vedú staršie samce. Je to stratégia, ako prežiť zimu.“ Fúzatky sa v&nbsp;lete živia hmyzom a&nbsp;v&nbsp;zime semenami trstiny a&nbsp;pálky. Na to, aby ju strávili, sa im zmení a&nbsp;prispôsobí stena žalúdka.

Záujem o&nbsp;vtáky má Alfréd Trnka odmala. Pochádza z&nbsp;Oravy. „Kedysi som chcel byť chovateľom exotických zvierat. Mal som doma kopu knižiek od Josefa Vágnera, bývalého riaditeľa zoologickej záhrady a&nbsp;safari parku v&nbsp;Dvore Králové nad Labem. Strávil celé roky lovom živých divých zvierat v&nbsp;Afrike a&nbsp;v&nbsp;Ázii. Aj ja som chcel ísť do Afriky. Povedal som si, že sa musím dobre učiť a&nbsp;chodiť na prírodovedné súťaže. Prvá bola venovaná našim vtákom. Našiel som si knihu Naše vtáky a&nbsp;učil sa ich poznávať s&nbsp;ich latinskými názvami. Pri tom som ­podľa obrázkov zistil, že u&nbsp;nás žijú veľmi pekné vtáky.“

Pekné slovenské vtáčiky len tak ľahko nevidno. Schovávajú sa pred nami a pri pohľade z diaľky akoby šediveli. „Je omyl, že pekné, farebné vtáky žijú len v trópoch. Tam sú skôr nenápadnejšie. Vytvárajú celoživotné páry a nemusia bojovať o samičky pestrým sfarbením a byť krásnymi.“ Mladý Alfréd si povedal, že najprv musí spoznať našu prírodu a&nbsp;potom sa posunie ďalej do sveta. „Moji rodičia boli nešťastní. Keď sme si vyberali školu, bol som rozhodnutý pre učňovku pre chovateľov exotických zvierat kdesi v&nbsp;Česku. Otec a&nbsp;mama ma videli na gymnáziu a&nbsp;zrazu toto,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Nakoniec ma prehovorili, že po gymnáziu si predsa môžem urobiť vysokú školu a&nbsp;po nej sa budem môcť o&nbsp;zvieratá starať inak než kydať hnoj.“

Napriek tomu, že už o&nbsp;vtákoch niečo vedel, stále neveril, že sú ozaj také pekné. Na Vianoce dostali s&nbsp;bratom japonský ďalekohľad z&nbsp;privilegovaného obchodu tuzex. Za socializmu boli u&nbsp;nás k&nbsp;dispozícii sotva dva druhy sovietskych ďalekohľadov, ktoré neboli ktoviečo. „V januári som s ním išiel po prvý raz do prírody a videl som cezeň hýľa. Zrazu som mal exotiku za humnami rovno pred sebou. Vtedy som si uvedomil, že musím chodiť do prírody, aby som ich videl.“&nbsp;Na vysokej škole študoval biológiu s&nbsp;matematikou. Našiel si kamarátov s&nbsp;podobnými záujmami. Okrem kamarátov si tam našiel aj manželku. Spočiatku netušil, že otec a&nbsp;dedo Bronislavy Matouškovej sú významní slovenskí ornitológovia. To mu umožnilo rozšíriť si obzory.