Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Nech je už môj dojem z&nbsp;tohto momentálne značne preľudneného „retro“ prostredia akokýľvek skľučujúci, všetko má svoje príčiny a&nbsp;súvislosti. „Hoci som tu už vyše dvadsať rokov a&nbsp;za celý ten čas bolo viacero pokusov o&nbsp;rekonštrukciu či postavenie novej budovy, zakaždým zlyhali na financiách,“ vysvetľuje primárka oddelenia infektológie FNsP F. D. Roosevelta v&nbsp;Banskej Bystrici Diana Vološinová. Snahy presunúť sa z&nbsp;areálu starej nemocnice bližšie k&nbsp;ostatným oddeleniam komplikuje aj to, že oddelenie, ktorému šéfuje, nemôže byť v&nbsp;monoblokoch so spoločnou vzduchotechnikou a&nbsp;musí mať vybudovanú samostatnú čistiareň odpadových vôd. „Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. S&nbsp;vedením nemocnice na tom pracujeme,“ prezrádza primárka. Do akej miery urýchli naplnenie týchto vízií pandémia koronavírusu, netuší. Pravdupovediac, momentálne nad tým ani nemá kedy rozmýšľať.

V&nbsp;čase tejto reportáže podali na banskobystrickom oddelení 60&nbsp;infúzií s&nbsp;monoklonálnymi protilátkami určenými na rýchlu pomoc presne špecifikovanej kategórii kovidových pacientov nad 65 rokov s&nbsp;inými závažnými ochoreniami. Skúsenosť je zatiaľ veľmi dobrá: okrem jednej ľahkej alergickej reakcie u&nbsp;všetkých zabrala a&nbsp;žiadny z&nbsp;pacientov sa už na oddelenie nevrátil. V&nbsp;pozadí tejto metódy liečby je však viacero menej pozitívnych faktorov. Okrem ceny neporovnateľnej s&nbsp;vakcínou (jedna dávka pre dvoch pacientov stojí cca 2 700 eur) je tu najmä otázka nutnosti podať tento liek do desiatich dní od prvých príznakov. „Práve tu nastáva problém, lebo niektorí obvodní lekári sa k&nbsp;indikácii monoklonálnej liečby odmietajú vyjadriť a&nbsp;pacientov so všetkým odkazujú na nás. Tí sa k&nbsp;nám, bohužiaľ, často dostanú vo fáze, keď je už na jej podanie neskoro,“ hovorí primárka Diana Vološinová. V&nbsp;každom prípade však podľa jej slov nejde o&nbsp;všeliek. „Kým po očkovaní imunitný systém vytvára protilátky, liečba monoklonálnymi protilátkami nezanecháva pamäťovú stopu a&nbsp;pacient môže o&nbsp;pol roka znovu ochorieť,“ pripomína.

Monoklonálna liečba? Pomôcť musia aj obvodní lekári

<h3>Strečing so „skafandrom“</h3>
Z&nbsp;jej kancelárie sa presúvame do miestnosti, kde nás čaká skutočná prezliekacia tortúra. S&nbsp;utrápeným výrazom sa súkam do bieleho „skafandra“, návlekov na topánky a&nbsp;začínam ľutovať, že som sa neprihlásil na firemné online kurzy jogy. K&nbsp;tomu dvoje rukavíc, ochranný štít a&nbsp;konečne môžeme nastúpiť do výťahu. Pred kovidom bola obsadenosť na tomto oddelení okolo 50 percent. Liečili tu napríklad vírusové ochorenia dýchacích ciest, črevné infekcie, meningitídy, boreliózy, salmonelózy či akútne hepatitídy. „Dnes sme v&nbsp;podstate na 150 percentách, keďže pribudlo ešte jedno poschodie. Z&nbsp;doterajších 45 tak máme k&nbsp;dispozícii 78 lôžok s&nbsp;prívodom kyslíka. K&nbsp;dnešnému dňu evidujeme 62 pacientov, včera 63, čo je maximum počas tejto vlny,“ bilancuje primárka.
Vystupujeme na jednom z&nbsp;poschodí, kde sa po chodbe a&nbsp;medzi izbami, oddelenými od nej dvojicou dverí, pohybuje zdravotnícky personál. Keďže personálu nie je dosť a&nbsp;niektorí zamestnanci museli ostať doma či už na PN, alebo kvôli OČR s&nbsp;deťmi, museli povolať posily z&nbsp;iných oddelení. Napríklad z&nbsp;takých, kde dočasne obmedzili poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Aj vďaka nim dokážu poskladať zmeny do služieb, hoci takpovediac s&nbsp;odretými ušami.

<h3>Bludy a&nbsp;realita</h3>
V&nbsp;čase realizácie tejto reportáže (30. novembra) evidovala Rooseveltova nemocnica 124 pacientov vrátane umelej pľúcnej ventilácie, z&nbsp;toho 104 neočkovaných. Blížili sa tak k&nbsp;vrcholu druhej vlny v&nbsp;podobe 127 pacientov z&nbsp;marca tohto roka. Na oddelení infektológie ležia od polovice septembra len kovidoví pacienti. Nezaočkovaní tvoria priemerne 85 až 90 percent. Aktuálne hlásili zo 62 pacientov osem zaočkovaných – vo vysokom veku alebo s&nbsp;pridruženými vážnymi chronickými ochoreniami. U&nbsp;všetkých išlo o&nbsp;ľahší stav.
Akékoľvek argumenty o&nbsp;manipulácii s&nbsp;týmito štatistikami zo strany pochybovačov považuje primárka za absurdné. „Stačí sa pozrieť na vyčerpaný personál. Leto bolo pre nás krásne obdobie, mali sme tu aj pacientov bez kovidu a&nbsp;tešili sme sa z&nbsp;toho, že sa môžeme venovať ‚normálnej‘ medicíne. Toto obdobie je pre nás maximálne zaťažujúce, najmä psychicky. Treba spomenúť, že tu máme už tretiu vlnu. Kým v&nbsp;tých predchádzajúcich vládol medzi zdravotníkmi väčší entuziazmus aj spätná väzba od pacientov a&nbsp;ich rodín bola oveľa lepšia, teraz sa stretávame s&nbsp;čoraz väčšou agresivitou. Vyplýva to z&nbsp;atmosféry v&nbsp;celej spoločnosti,“ je presvedčená Diana Vološinová.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Snímky pľúc, z&nbsp;ktorých mrazí</h3>
Čo sa týka poskytovania starostlivosti, hodnotenia pacientov sú rôzne. Kým jedni vďačne chvália, iní sa sťažujú. Napríklad na to, že personál pri nich nie je dostatočne často a&nbsp;nemôžu sa mu dovolať. „Keďže ide o&nbsp;starú budovu, klasické zvončeky tu nie sú. V&nbsp;čase pred kovidom sa používali náramky so signalizáciou. Zdravotníci vedeli, ktorý pacient im volá, a&nbsp;rovno išli za ním. Pandémia však priniesla do fungovania nášho oddelenia jednu zásadnú zmenu. Kým niekto z&nbsp;personálu vstúpi do izby, musí sa kompletne prezliecť. Keďže by pri náramkoch nevedel, čo pacient potrebuje, a&nbsp;hrozila by tak ďalšia výmena ochranného odevu, zaviedla sa komunikácia cez mobil. Pokiaľ to zdravotný stav pacienta dovolí, môže kedykoľvek zavolať. Na 26 lôžok sú k&nbsp;dispozícii len tri alebo štyri sestry plus jeden sanitár, takže nie je možné, aby sme mali niekoho permanentne v každej izbe. Stále sa však medzi izbami niekto pohybuje,“ ubezpečuje primárka.
Kým tí šťastnejší pacienti sa zaobídu bez kyslíkovej masky, iným pomáha nízkoprietokový kyslík. Najťažším prípadom vháňa do pľúc 50 až 60 litrov kyslíka za minútu takzvaný high flow, teda prístroj na vysokoprietokový kyslík. Poslednou možnosťou liečby je už len umelá pľúcna ventilácia. Konečná? Pre väčšinu seniorov áno. Počas druhej vlny bola u&nbsp;pacientov na umelej pľúcnej ventilácii nad 75 rokov stopercentná úmrtnosť. Diana Vološinová ukazuje röntgenové snímky rôzne postihnutých pľúc. Pri menšom poškodení ešte majú šancu na regeneráciu, pri 60- až 90-percentnom poškodení už človek prakticky nemá čím dýchať. Oproti druhej vlne je podľa primárky oveľa viac mladších pacientov s&nbsp;takýmto fatálnym priebehom.

<h3>Vzájomná podpora</h3>
Aj keď zdravotníci zvyčajne antivaxerom odkazujú, nech si ich prácu vyskúšajú, reálne to nie je možné. Pomoc dobrovoľníkov nevyužívajú (nielen) na tomto oddelení z&nbsp;viacerých dôvodov. Sám som sa ponúkol, že „odmakám“ aspoň hodinku pri akejkoľvek činnosti, ale bolo mi vysvetlené, že aj upratovačka má svoj systém práce a&nbsp;zrejme by som jej bez patričného zaškolenia veľmi na úžitok nebol. Nehovoriac o&nbsp;školenom zdravotníckom personáli v&nbsp;zabehnutom režime. Sestričky Anna Mydlová a&nbsp;Edita Látková svoje povinnosti stále zvládajú s&nbsp;úsmevom, hoci od vypuknutia tretej vlny „ťahajú“ vyčerpávajúcim systémom denná – nočná – voľno. Nadčasové hodiny tak naskakujú jedna radosť. Prvá prišla na výpomoc z&nbsp;oddelenia cievnej chirurgie, druhá je kmeňová. „Snažíme sa pomôcť pacientom, nás, naopak, dobíja ich spätná väzba. Je to teda vzájomná podpora, ktorú všetci potrebujeme,“ zhodujú sa.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Podobné príbehy</h3>
Spacifikoval ich spôsobom, aký nečakali ani v&nbsp;najpesimistickejších predstavách. Našťastie sú však v&nbsp;boji s&nbsp;koronavírusom z&nbsp;najhoršieho vonku a&nbsp;veria, že budú čoskoro doma. Bývalý policajt Igor (61) s&nbsp;očkovaním váhal, veril príchodu dokonalejšej vakcíny. Navyše býval na chate a&nbsp;nechodil veľmi medzi ľudí. „Priateľka však áno a&nbsp;zrejme od nej som sa nakazil, pridružil sa mi zápal pľúc,“ rozprával s&nbsp;kyslíkovou maskou na tvári. Zdenovi (56) sa po niekoľkých dňoch domácej samoliečby skomplikoval stav natoľko, že skončil na kovidovom urgente. „Odtiaľ ma previezli sem, pridal sa totiž obojstranný zápal pľúc. Teraz sa už cítim lepšie. Som rád, že môj organizmus s&nbsp;koronavírusom takto zabojoval a&nbsp;nadobudnem prirodzenú imunitu. Očkovaný nie som a&nbsp;túto tému by som nerád rozoberal,“ ospravedlnil sa Zdeno, kým sme mu podobne ako ďalším pacientom v&nbsp;trojčlennej izbe nezaželali skoré zotavenie.
Poďakoval s&nbsp;tým, že podpora je preňho veľmi dôležitá, a&nbsp;vyzdvihol pritom prácu zdravotníckeho personálu. „Naozaj klobúk dole za tie výkony,“ dodal vďačne. Ešte len 35-ročnú Katarínu kovid v&nbsp;čase nášho rozhovoru trápil už štvrtý týždeň. Priťažilo sa jej natoľko, že skončila v&nbsp;nemocnici na vysokoprietokovom kyslíku. „Našťastie sa mi polepšilo a&nbsp;dnes som prvý deň bez pomoci kyslíka,“ povedala s&nbsp;úľavou. Až táto nepríjemná skúsenosť ju priviedla k&nbsp;úvahám, že by&nbsp; sa predsa len dala zaočkovať.

<h3>Keď kolaps, tak na úkor ostatných</h3>
Kým sa svet spamätá z&nbsp;jednej mutácie, už ho straší druhá –&nbsp;najnovšie v&nbsp;podobe variantu omikron. „Uvidíme, aký bude mať priebeh a&nbsp;ako sa prejaví najmä na starších ľuďoch či v&nbsp;porovnaní očkovaní – neočkovaní,“ nechce zatiaľ predbiehať udalosti D. Vološinová. Keďže príchod zázračného lieku či hromadnú zmenu správania neočkovaných v&nbsp;najbližšom čase zrejme nemožno očakávať, namieste je otázka, čo by sa na infekčnom oddelení dialo pri ďalšej nárazovej koronavírusovej vlne. „Kovidové lôžka s&nbsp;kyslíkom môžeme v&nbsp;rámci Rooseveltovej nemocnice otvoriť prakticky kdekoľvek, k&nbsp;dispozícii ich máme celkovo 345. Všetko by však išlo na úkor ďalších pacientov. Ďalej je tu otázka umelej pľúcnej ventilácie. Nech by sme už mali akékoľvek množstvo týchto prístrojov, na ich mimoriadne náročnú obsluhu nie je dosť personálu,“ naznačuje hovorkyňa nemocnice Ružena Maťašeje scenár, ktorý si nikto z&nbsp;nás nechce predstaviť.