Mária Mišovičová

Zhodovali sa kolegovia o&nbsp;hercovi, ktorý sa stal legendou českého dabingu. Bol jedným z&nbsp;mála umelcov rozpoznateľných podľa ojedinelého hlasu. Jeho hlboký basbarytón bol zvučný, no zároveň hebký, melodický a&nbsp;Miroslav Moravec patril medzi najvýznamnejších dabingových a&nbsp;rozhlasových umelcov. Svoj hlas prepožičal velikánom svetového filmu. Divákom sa ním prihováral Jean Marais v&nbsp;troch krimikomédiách Fantomas, v&nbsp;mnohých postavách daboval Jeana-Paula Belmonda, napríklad vo filmoch Policajt alebo darebák či Nenapraviteľný, v&nbsp;americkom detektívnom seriáli Kojak Tonyho Savalasa, Yva Réniera v&nbsp;úspešnom francúzskom kriminálnom seriáli Komisár Mou­lin, ale i&nbsp;Gérarda Depardieua v&nbsp;komédii Otec a&nbsp;otec. 

Do jeho zbierky nadabovaných hercov patril aj Alain Delon, Henry Fonda a&nbsp;ďalší. Miroslav Moravec sa preslávil nielen v&nbsp;dabingu, v&nbsp;rozhlase účinkoval v&nbsp;množstve hier, dokonca preňho dramatik Jan Vedral napísal špeciálnu hru Dabér, načítal i&nbsp;audioknihy. Hral desiatky úloh v&nbsp;divadlách, oslovovali ho televízni tvorcovia a&nbsp;filmári. V&nbsp;jeho živote sa striedala radosť so smútkom, úsmev so slzami či pohoda s&nbsp;nepríjemnosťami. V&nbsp;tých ťažších chvíľach mu pomáhala jeho optimistická povaha: „Nikdy som nepodľahol stresu a&nbsp;stavu, že všetko je zle. Najväčším darom v&nbsp;živote je sám život, a&nbsp;ja som zaň vďačný,“ vyznal sa na oslave svojich sedemdesiatin. Keď mu osud naložil viac, než uniesol, všetko riešil s&nbsp;čistou hlavou a&nbsp;noblesou sebe vlastnou. V&nbsp;takých chvíľach tento životný optimista hovorieval: „Len sa nepos...“

Optimizmus mu nechýbal ani v&nbsp;období, keď sa chcel stať hercom a&nbsp;rodičia boli proti. Miroslav Moravec sa narodil v&nbsp;Prahe na Žižkove rodičom, ktorí pochádzali z&nbsp;Hanej, z&nbsp;kraja na strednej Morave. Otec bol znalec a&nbsp;odborník na látky a&nbsp;po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako obchodný námestník v&nbsp;pražskom Dome módy. Zamestnaná tam bola i&nbsp;jeho manželka, vyučená krajčírka. Remeslu sa v&nbsp;Dome módy nevenovala, bola pokladníčka. Okrem syna mali o&nbsp;tri roky mladšie dvojčence – dcéry Máriu a&nbsp;Miladu. Súrodenci mali veľmi pekný vzťah, Mirek ako pravý gavalier za mnohé detské šarvátky sestier vzal vinu na seba. Po ukončení základnej školy pokračoval na gymnáziu, bol výborným študentom. Mal veľmi rád literatúru a&nbsp;stal sa z&nbsp;neho vášnivý zberateľ kníh. Neraz si z&nbsp;nich čítal nahlas, aby sa naučil správne artikulovať, a&nbsp;kultivoval si tak i&nbsp;češtinu.

Ďalšou jeho veľkou láskou bolo divadlo. S&nbsp;ochotníckym súborom v&nbsp;žižkovskom divadle začal hrať na strednej škole. Paradoxne, na­smeroval ho tam otec, aby sa počas puberty venoval niečomu užitočnému. Ale keď chcel študovať herectvo, rodičia zhodne nesúhlasili. On sa však ich vôli vzoprel a&nbsp;na umeleckú školu robil prijímacie pohovory trikrát. Prvý raz neuspel, pretože podľa komisie nemal vhodný hlas pre divadlo. Druhýkrát usúdili, že nemá talent. Tak ho čakala vojenská služba. Zaradili ho k&nbsp;rádiolokačnej jednotke, čo malo výhodu v&nbsp;tom, že sa naučil po anglicky a&nbsp;po rusky. Vo všeobecnosti mal talent na jazyky. Neskôr sa naučil po francúzsky i&nbsp;po španielsky. Po vojenčine tretí raz absolvoval pohovor na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení – DAMU. Tentoraz s&nbsp;prekvapujúcim výsledkom. Komisia vyhlásila, že je už hotový herec a&nbsp;žiadne umelecké školy nepotrebuje. Nech ide rovno hrať do divadla. Mirek si však splnil túžbu po umeleckom vzdelaní a&nbsp;DAMU nakoniec vyštudoval diaľkovo, ukončil ju v&nbsp;roku 1962.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Už počas štúdia prijal prvý angažmán. Nastúpil do Divadla pracujúcich v&nbsp;Moste a&nbsp;postupne vystriedal niekoľko divadelných scén. Nasledovali javiská v&nbsp;Chebe, Zlíne, kam prišiel ako skúsený herec, stal sa hviezdou súboru a&nbsp;obsadzovali ho do hlavných úloh. Potom sa dostal do Prahy. V&nbsp;roku 1968 mu ponúkol zmluvu vo svojom Divadle za branou divadelný režisér a&nbsp;herec Otomar Krejča. Hneď po príchode alternoval hlavnú úlohu v&nbsp;hre Zelený papoušek – Hodina lásky. Zaskvel sa aj v&nbsp;čechovovskej komédii Ivanov a&nbsp;to bolo na dlhší čas všetko. Väčšinou zaskakoval za Jana Třísku, čo v&nbsp;praxi znamenalo, že nehral takmer vôbec.

Po zániku Krejčovho súboru prešiel do Divadla S. K. Neumana (dnes Divadlo pod Palmovkou) a&nbsp;tam už dostával omnoho viac šancí. Najznámejšia bola jeho postava Aramisa v&nbsp;hre Traja mušketieri po tridsiatich rokoch. V&nbsp;tomto divadle pôsobil šestnásť rokov, potom dostal angažmán v&nbsp;Mestských divadlách pražských, kde tých príležitostí až tak veľa nemal. Nakoniec sa dostal do svojho vysnívaného vinohradského divadla a&nbsp;v&nbsp;ňom prežil osem šťastných rokov. O&nbsp;to bolestnejší bol jeho odchod. Na konte mal desiatky veľkých úloh: od mlynára v&nbsp;Lucerne, Kreóna v&nbsp;Oidipovi až po doktora Bathybiusa v&nbsp;Nadsamcovi. Aj on mal sen zahrať si Cyrana alebo Hamleta. Prednosť dostali iní kolegovia, tak tieto postavy aspoň daboval. Jeho zjav i&nbsp;hlas ho predurčovali na úlohy kriminalistov, zloduchov, ale aj intelektuálov so schopnosťou sebairónie. Mal rád úlohy, ktoré vyvolávali komický alebo satirický dojem.

Objavil sa i&nbsp;v&nbsp;mnohých filmoch, a&nbsp;hoci šlo zväčša o&nbsp;epizódne úlohy, aj v&nbsp;nich sa zaskvel v&nbsp;duchu hesla – nie sú malé úlohy, sú len „malí“ herci. Zahral si napríklad vo filmoch Kdyby tisíc klarinetů, Princ a&nbsp;Večernice, Zítra vstanu a&nbsp;opařím se čajem, Kamarád do deště, Pozor, vizita!, Byl jednou jeden polda, Václav... Do menších úloh ho obsadili aj v&nbsp;seriáloch Nemocnice na kraji města, Sanitka, Pan Tau, Dobrodružství kriminalistiky, Návštěvníci, Bylo nás pět, Četnické humoresky a&nbsp;v&nbsp;ďalších. Po roku 1989 najmä daboval, ale nebol spokojný. Veľa snímok bolo takzvaných béčkových a&nbsp;kývol na ne len pre peniaze. Umelecky nespokojný bol aj s&nbsp;úrovňou filmov alebo programov, v&nbsp;ktorých hral či vystupoval. Ale bol o&nbsp;neho záujem, a&nbsp;tak bral všetko. Napriek týmto pocitom mu dabing priniesol i&nbsp;uznanie. Niekoľkokrát získal Cenu Františka Filipovského a&nbsp;v&nbsp;tomto žánri zvíťazil aj v&nbsp;ankete TýTý.

Manželkou Miroslava Moravca bola výtvarníčka Marie, ktorú láskyplne nazýval Milča. Mali jedného syna Prokopa. Syn, to bola boľavá kapitola v&nbsp;jeho živote, ich súžitie nebolo ideálne, dokonca bolo obdobie, keď spolu vôbec nekomunikovali, a&nbsp;v&nbsp;najkritickejšej fáze ich vzťahu ho Prokop takmer zavrhol. Čo sa medzi nimi stalo, vedeli len najbližší. Tí sa však o&nbsp;tejto situácii odmietali zhovárať, priznali len, že v&nbsp;tom boli nejaké dávne rodinné dôvody. Okrem blízkych ho azda najviac poznala publicistka a&nbsp;spisovateľka Miroslava Besserová, ktorá s&nbsp;hercom spísala memoáre. Ale ani ona nebola otvorená, nechcela hovoriť o&nbsp;podrobnostiach: „Prepáčte, ale nepoviem, čo sa stalo, nebudem vyťahovať žiadnu špinu. Všetko sa urovnalo a&nbsp;Mirek sa stal šťastným starým otcom vnuka Daniela.“

Zrejme napätie medzi otcom a&nbsp;synom naozaj poľavilo, pretože Prokop za otca prevzal jednu z&nbsp;jeho posledných diváckych cien TýTý. Aj keď ideálne to asi ešte stále medzi nimi nebolo, lebo Miroslav Moravec o&nbsp;sebe hovorieval, že je šafranový dedko: „Vnuka totiž vidím ako šafranu.“ Aj keď sa na sklonku života dostal do nemocnice, v&nbsp;posledných dňoch, keď sa lúčil so životom, syna Prokopa pri otcovi blízki ani priatelia nevideli. „Mirek sa o&nbsp;ňom nezmienil a&nbsp;nikto z&nbsp;nás ho tam nestretol. A&nbsp;to bol pri ňom vždy niekto, celé dni, aj keď spal,“ povedal dlhoročný priateľ a&nbsp;dôverník Jiří Zbořil, herec, ktorý ho navštevoval do posledných chvíľ. Rovnako obe sestry a&nbsp;synovec. Rodina nestála pri sebe ani počas jeho pohrebu. V&nbsp;krematóriu v&nbsp;pražských Strašniciach bolo evidentné, že príbuzní sú rozdelení. V&nbsp;predných laviciach pre pozostalých sedeli hercove sestry a&nbsp;synovec, syn Prokop s&nbsp;matkou výtvarníčkou Mílou boli skrytí v&nbsp;poslednom rade. Keď sa obrad skončil a&nbsp;prišlo na kondolovanie, nenápadne odišli a&nbsp;stretnutiu so zvyškom rodiny sa tak vyhli. Pritom herec mal s&nbsp;Mílou veľmi úzky a&nbsp;priateľský vzťah.

Miroslav Moravec miloval život a&nbsp;užíval si ho plnými dúškami. Chodieval do luxusných podnikov a&nbsp;doprial si drahé jedlá i&nbsp;nápoje. Ale radosť mu spravila i&nbsp;návšteva obyčajného hostinca. Vždy elegantný, správaním džentlmen, prekypoval energiou. Všetci, ktorí ho poznali, o&nbsp;ňom hovorili ako o&nbsp;slušnom a&nbsp;rovnom človeku, priateľovi ochotnom kedykoľvek podať pomocnú ruku. Mal veľmi rád humor a&nbsp;sám ho dokázal aj vytvárať. Známy bol aj tým, že keď mal veľa práce, po Prahe sa pohyboval veľmi rýchlo, a&nbsp;to pomocou taxíkov. Poznali ho hádam všetci pražskí taxikári. Taxík mu nakoniec osudovo zasiahol aj do života. Pri cúvaní doňho narazila vodička jedného z&nbsp;nich. Zlomila mu nohu v&nbsp;krčku, nasledovala operácia, následne reoperácia, chodil s&nbsp;barlami a&nbsp;veľmi dlho rehabilitoval. Pribudli ďalšie zdravotné komplikácie: sivý zákal, problémy so srdcom, pľúcna embólia, v&nbsp;dôsledku ktorej skolaboval. Zhoršujúci sa sluch ho diskvalifikoval pri dabingu, ale on sa premohol a&nbsp;statočne daboval ďalej. Dobehlo ho i&nbsp;celoživotné fajčenie, bojoval s&nbsp;mnohými nádormi a&nbsp;rakovinou pľúc.

Do posledných chvíľ sa však nedokázal vyrovnať ani s&nbsp;odchodom z&nbsp;divadla v&nbsp;roku 2004. Niesol ho veľmi ťažko a&nbsp;odišiel s&nbsp;pocitom krivdy. Tú výpoveď mu dal bývalý kolega herec, ktorý sa po skončení politickej kariéry vrátil do divadla a&nbsp;stal sa riaditeľom. Jedným z&nbsp;tých, ktorí mu pomohli do riaditeľského kresla, bol aj Miroslav Moravec. Pochopil by, ako sa vyjadril, že po jeho nástupe už nebolo pre neho v&nbsp;divadle miesto, ale dotklo sa ho správanie a&nbsp;spôsob, akým mu to nový šéf oznámil. „Zavolal si ma do kancelárie a&nbsp;povedal mi, že musím odísť. Noblesu u&nbsp;mňa stratil vo chvíli, keď ma na odchode zastavil medzi dverami so slovami, aby som na seba nechal kontakt sekretárke: ,To keby si niekto niekedy spomenul, že ste tu hrali...‘ Vtedy som mal chuť skočiť mu na krk,“ opísal nepríjemnú spomienku známy herec. Koniec v&nbsp;divadle sa snažil brať statočne, ale od niekdajšieho kolegu to považoval za zradu. Bohužiaľ, ovplyvnilo to i&nbsp;jeho postoj k&nbsp;ďalšej práci. Zabúdal na natáčanie, vynechával termíny v&nbsp;dabingu, ak si spomenul, chodieval neskoro a&nbsp;tajil problémy so sluchom.

S&nbsp;novým miléniom mu nepribudli len ťažkosti so zdravím, ale nedarilo sa mu ani v&nbsp;súkromí. V&nbsp;exekúcii prišiel o&nbsp;byt aj väčšinu zariadenia. Počas dlhej rekonvalescencie po zrážke s&nbsp;taxíkom neplatil nájomné a&nbsp;majiteľ domu začal konať. Obrazy maliarov Jana Kristoforiho i&nbsp;Jana Zrzavého predali na dražbe, údajne za nezmyselne nízku cenu, nábytok a&nbsp;menej cenné veci vraj skončili na skládke. Niečo z&nbsp;majetku sa herec snažil zachrániť, ale nepodarilo sa mu to pre výrazné zdravotné problémy a&nbsp;diagnostikovanú rakovinu. Aby toho nebolo málo, po jeho smrti sa ozval mladý muž, ktorý tvrdil, že mal s&nbsp;legendárnym hercom pomer. Podľa jeho slov sa zoznámili v&nbsp;kaviarni, kam väčšinou chodia len homosexuáli, a&nbsp;potom sa náhodou stretli v&nbsp;saune pre gejov. Vraj to považovali za osud a&nbsp;od toho dňa sa začal ich vzťah. Mnohí túto informáciu prijali s&nbsp;rezervou. Neskôr pri spomínaní na herca prehovorila jeho kamarátka a&nbsp;dabingová režisérka a&nbsp;potvrdila, že bol gej, čo bolo údajne všeobecne známe. Na tieto odvážne vyjadrenia Miroslav Moravec nemohol nijako zareagovať, v&nbsp;tom čase už bol v&nbsp;hereckom nebi.

Miroslav Moravec zomrel tri mesiace po sedemdesiatych narodeninách. Vedel, že má malé šance na uzdravenie, napriek tomu bojoval, chorobe sa snažil vzoprieť, ešte tri dni pred smrťou sa usmieval a&nbsp;mal mnoho plánov. Myslel na študentov, ktorých učil na Medzinárodnom konzervatóriu v&nbsp;Prahe, že ho v&nbsp;dabingu čaká dokončenie španielskeho seriálu, v&nbsp;rozhlase sa chystal nakrúcať poviedky. Svoju diagnózu zľahčoval, dokonca o&nbsp;nej dlho nikomu nepovedal, vlastné trápenie si nechával pre seba a&nbsp;okoliu rozdával smiech, optimizmus, radosť. V&nbsp;deň, keď skonal, mal veľmi silné bolesti, nezaberali žiadne lieky. Požiadal preto všetkých, aby odišli, že chce byť počas posledných chvíľ života sám.