V Nitre bol pred rokom uvedený do prevádzky nový azylový dom, v ktorom hľadajú dočasné útočisko ľudia bez domova z mesta i jeho okolia.

Dvojpodlažnú budovu vybudovalo mesto Nitra zo svojho rozpočtu s celkovými nákladmi 727 500 eur. O klientov sa tu starajú profesionálni sociálni pracovníci, zamestnanec zodpovedný za celkovú prevádzku a štyria členovia strážnej služby.

V spodnej časti budovy sú priestory pre ubytovanie ľudí s obmedzenou pohybovou schopnosťou a nocľaháreň rozdelená na mužskú a ženskú časť. Skromne, ale pekne, tak by sa veľmi jednoducho dal zhodnotiť prvý dojem po návšteve azylového domu.

Na poschodí v kuchyni rozvoniavala predvianočná kapustnica, ktorú si pripravovali čerství manželia Beáta (54) a Miro (48) Pechovci.

„Nuž, prežila som toho veľa,“ rozhovorí sa pri stole mladomanželka. Po rokoch je konečne spokojná a šťastná, pretože, ako to chodí, vo dvojici sa žije lepšie.

„Som odtiaľto, z Nitry,“ pokračuje. „Prvého manžela som prežila, potom som si našla priateľa, s ktorým sme vymenili byt v Nitre za byt v Ivanke pri Nitre, no prepis bytu sme neurobili. Keď zomrel, prišiel pôvodný majiteľ a pýtal odo mňa peniaze, ktoré som nemala. Odvtedy som zostala bez strechy nad hlavou a pretĺkala sa, ako sa dalo.

Ocitla som sa na ulici a nevedela, čo mám robiť. Prvú pomoc mi poskytla nitrianska charita, a keď som sa zoznámila s manželom,“ usmeje sa, „už to bolo len lepšie. Kto mi pomohol, keď som bola na dne? Nuž, hádam len sestra, ktorá však bola na tom podobne, inak som zostala pre každého neviditeľná.

V takýchto problémoch vás nepozná ani vlastná rodina. Bez domova som už od roku 2011. Chodím predávať Nota bene k hlavnej pošte, no prijala by som prácu upratovačky alebo niečo podobné. Čo mi dal život na ulici? Zistila som, akí ľudia v skutočnosti sú.“

Keď je človek bez domova, plánuje si ešte budúcnosť? „Pravdaže, veď my sme spolu bývali v podnájme, riadne sme ho platili, no majiteľ sa rozhodol byt predať, preto sme tu. Chceme sa odtiaľto dostať a žiť znova v obyčajnom byte a žiť obyčajný život.“

Na ulici

Miro manželke pritakáva, občas ide premiešať kapustnicu a napokon sa rozhovorí aj on.

„No, nebolo to vždy najlepšie,“ zasmeje sa. „Našťastie, hoci som navyvádzal všeličo, so zákonom som nikdy problémy nemal. To si zaklopem. V štrnástich som odišiel z domu na internát, domov som chodil raz za tri mesiace, no keďže som chodil na poľnohospodársku školu, vedel som si popri nej zarobiť.

Mne rodičia nemali z čoho dávať, bolo nás doma desať detí, mali sa čo obracať. Ako to chodieva, boli sme partia, traja najlepší kamaráti, ja, jeden z Čadce a ďalší z Prešova, takže sme sa spolu podržali a pomáhali si.

Čo som študoval a vyučil sa? Bol som chovateľ kožušinových zvierat. No keď som sa zo školy vrátil domov, padli komunisti a farmy na tieto chovy skončili. Bola to vtedy veľmi dobrá práca, hovorí sa, že v tejto oblasti v rámci poľnohospodárstva mali zamestnanci najlepšie platy. No toto všetko je dávna minulosť,“ hovorí Miro.

„A tak som sa živil, ako sa dalo, kŕmil som kravy, býky, v Lužiankach vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby som neskôr robil technika, bola to dobrá aj jednoduchá robota. Ako to však vtedy chodilo, prišlo prvé prepúšťanie a ja som si k nemu pomohol trochu aj sám. Mal som iba dvadsaťjeden rokov a priniesol som si tam ,kamarátku‘... Vrátnik nás nachytal a bolo po práci.

Potom som už robil všeličo. Montoval som bleskozvody, robil výškové práce, všetko, čo prišlo. Dokonca som sa prvýkrát oženil, mám dvoch synov, v kontakte však nie sme. Nebolo to dobré manželstvo, a tak som voľný čas trávil pri pive. A to napriek tomu, že sme si spolu kúpili rodinný dom.

O ten dom som napokon po rozvode prišiel, istý čas som býval s mamou na Čermáni, otca som pochoval pred troma rokmi. Z mojej časti dedičstva som vyplatil dlhy, ktoré som mal, niečo som minul a zvyšok skončil u exekútora. No, a skončil som na ulici.

Pamätám si to ako dnes, bolo to vo februári, vetrisko fúkalo, a keď som si uvedomil, že vlastne nemám kam ísť, najradšej by som si niečo urobil... Myslel som na to, ako sa za mňa budú hanbiť súrodenci a kamaráti. Napokon mi pomohla jedna známa, ku ktorej som sa mohol na pár dní nasťahovať.

Potom som prespával, kde a u koho sa dalo. Až som sa nakoniec odhodlal prísť do starého ,azyláku‘, aby mi nejako pomohli. Nebolo to jednoduché, hanbil som sa, pretože som mal stále pocit, že ja medzi tých ľudí nepatrím. Popritom som neustále naháňal robotu, až som sa nakoniec nechal zlanáriť do Anglicka.

Robil som pre cigánsku mafiu, osemnásť mesiacov. Bolo to naozaj veľmi ťažké. Z výplaty som videl týždenne päť libier, až som od nich utiekol a vrátil sa späť na Slovensko. A potom som stretol Beátku. Poznali sme sa aj predtým, no prišla láska a rozhodli sme sa zobrať. Zatiaľ poslúcham,“ smeje sa Miro.

„Áno, s rodinou sa občas stretávam, mama mi bola dokonca na svadbe. V ústrety nám vyšiel aj tento azylový dom, v ktorom zatiaľ bývame, dostali sme manželskú izbu, teda spoločné bývanie. Tešíme sa z toho, ale dúfame, že keď sem prídete o rok, už tu nebudeme. To je náš sen, ktorý by sme si radi v novom roku splnili,“ dodáva Miro.

Od fetu k normálnemu životu

V malej izbe na prízemí stretávame iba štyridsaťdvaročného Heňa Zajaca, ktorý má problémy s nohami, nevládze chodiť.

„To je daň za všetko, čo som vyviedol a prežil,“ hovorí. No vzápätí dodá: „Už som čistý. Pochádzam zo Štúrovej ulice, kde bývali za mojej mladosti všetci nitrianski chuligáni. Ako to už chodí, patril som práve do tej najhoršej partie, chodil poza školu a stváral všetky možné sprostosti. Rodičia si so mnou nevedeli dať rady, a dokonca som preto skončil v polepšovni.

A hoci som vždy chvíľu poslúchal, nepomohlo mi to. Patril som jednoducho medzi zlých chlapcov... Raz som šiel k bratrancovi, u ktorého bola práve frajerka a tá mala veľmi peknú sestru. Zamiloval som sa, po čase otehotnela a narodilo sa nám dieťa. Mám syna, už má dvadsaťdva rokov.

V tom čase som však už fetoval a hoci mi rodičia pomáhali, ako sa dalo, povedať som si nedal. Osamostatnili sme sa, behali po podnájmoch, no keď mal syn asi štyri roky, odišla od nás a ja som ho musel vychovávať sám s mojou mamou. Ja som však už žil na ulici, takže jediní, na koho som sa mohol spoľahnúť, boli rodičia.

Nemal som peniaze, bol som feťák, dokonca som mal dlhy. A tak som sa stal tzv. bielym koňom, aby som niečo zarobil. Vo väzení som bol štyrikrát. Kde som prespával? V pivnici, v činkárni, pod mostom, hocikde. Keď som bol zúfalý, prišiel som na charitu, hanbil som sa ako pes. Bol som na dne. Pritom som bol chlapec z dobrej rodiny.

Nikdy som si nevedel predstaviť, že ja budem musieť bývať na charite alebo v azylovom dome, nepoznal som žiadneho kamaráta, ktorý by dopadol rovnako... Pamätám si, ako som tam prišiel prvýkrát, sadol si a hanbil som sa ísť nabrať si polievku.

Až neskôr som si uvedomil, že všetka hanba musí ísť bokom, pretože to, že som sa stal bezdomovcom, je krutá realita. Sám si za to môžem. Fetoval som toľko, že raz, keď prišla zima a nemal som kam ísť, rozhodol som sa zostať pri rieke pod mostom. Zaspal som a omrzli mi nohy. Mám šťastie, že vôbec vládzem chodiť a nestalo sa mi nič horšie.

Vtedy mi napadlo, že by som sa mohol dostať na starú charitu, aby mi pomohli. Ledva som tam došiel, bola to moja záchrana. Jedného dňa som si sadol na ulici k plotu a spomenul si, aký som vlastne v živote bol, že ma ľudia rešpektovali len preto, že sa ma báli, že som každému v živote ubližoval a na rodičov, ktorých som sklamal, na syna...

Vtedy som si povedal, že s fetom končím a viac som sa ho ani nedotkol. Nepijem, snažím sa dať do poriadku nohy, našiel som si poriadnu priateľku. Zatiaľ žijem tu, no chcem to všetko zmeniť, ešte stále nie je neskoro a nie som starý. Syn mi robí radosť, je kuchár, a verím, že sa nikdy nevydá mojou cestou.“

Heňo zoberie palice a s námahou nás vyprevádza k bráne azylového domu. Lúčime sa s ním a dúfame, že o rok sa nič nezmení a on odolá nástrahám aj v budúcnosti.

„Hlavne mi poprajte, aby som tu o rok už nebol, aby som sa pohol z miesta ďalej a našiel si normálne bývanie a zamestnanie,“ potrasie nám rukou.

Držíme mu palce, rovnako ako ostatným, ktorí zišli z cesty, zablúdili, ale teraz hľadajú cestu z bludného kruhu von.