Stála expozícia je v bezpečí depozitu. Kresby, maľby, písmo, texty, grafiky. O bohaté a pestré Fullovo dedičstvo sa obávať netreba, skôr o vzťah verejnosti k Ľudovítovi Fullovi. Jeho príbeh je príbehom nadaného chlapca z Ružomberka, z ktorého vyrástol zrelý, vzdelaný, slobodný a sebavedomý Európan. „V mimoriadne bohatom výtvarnom diele výnimočným spôsobom spája lásku k tradíciám, vidieku a folklóru s pohľadom a so skúsenosťou moderného mestského človeka. Štát sa zaviazal, že pre Fullovu zbierku postaví galériu s ateliérom a bytom, prejavil sa ako mecén,“ vysvetľuje generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie (SNG) Alexandra Kusá.

Ohrozené dielo

Podrobnosti o projekte z ateliéru architekta Róberta Bakytu sa dozvedeli návštevníci Fullových dní v Ružomberku, po ktorých objekt čaká rekonštrukcia. „Dlhodobo poškodený zvod na dažďovú vodu vplýva na statiku objektu. Nebolo šance zabrániť intenzívnemu zatekaniu priamo do výstavnej siene, a tak sme sa rozhodli zachrániť stálu expozíciu. Jej základom boli diela jedného z najvýznamnejších a najoriginálnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia, ktoré daroval štátu ako ucelenú zbierku exponátov reprezentujúcich jeden zo základných pilierov slovenského moderného umenia,“ informuje riaditeľka Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku Zuzana Gažíková. S autentickými originálmi sa tak rozlúčili tanečno-vizuálnou performanciou Fulla goodbye party.

Korene aktuálnych problémov sú vyše polstoročné. Podpísali sa pod ne technológie v čase výstavby, prehrešky a šlendriánstvo stavbárov. „Pozoruhodné interiérové riešenia nesú majstrov rukopis. Nielen byt, ale aj galéria a ďalší interiér sú vďaka Fullovi absolútne neomodernistické. Škoda, že fontánu v hale nemožno sfunkčniť,“ podotýka. Objekt na pozemkoch, ktoré patrili umelcovmu otcovi, je v majetku SNG. Sedemdesiatnik Ľudovít Fulla písal v listoch erbovej inštitúcii nášho výtvarníctva už v roku 1970: „Dohliadnite, prosím, na odstránenie skrytých chýb. V hale aj pri najslabšom pustení fontány preniká voda medzi parketami. Vo výstavnej sieni sú zle osadené obloky – niektoré sú rubom do­vnútra. V obvodových stenách sú špinavé.“

Možno by stačilo povedať: No a čo, že fontána tečie? Keby nešlo o umelca takého formátu. „Niektoré kolaudačné chyby neboli nikdy poriadne opravené, nebola tu rekonštrukcia. Elektrické rozvody nevyhovujú, ani hrdzavejúci vodovod, ani pôvodná kanalizácia a tepelnoizolačné vlastnosti objektu,“ tvrdí galerijná riaditeľka. Svetelno-klimatické podmienky sú už prekonané. Do podložia preniká voda a horizontálne trhliny v obvodovej stene sú čoraz väčšie. V átriu sú okná s popraskanými veľkoformátovými sklenými výplňami. Polstoročie menších aj väčších problémov pre všetkých zainteresovaných. 

Fullove dni

Tohtoročné Fullove dni vari neboli posledné. Pestrý multižánrový mestský festival ponúkal výstavy, hudbu, tanec, divadlo. „Snažíme sa vždy osvetliť v rámci podujatia jeden aspekt, vlani zameraný na Fullu a Benátky. Tie učarovali aj slovenským výtvarníkom. Každý si ich namaľoval.“ Znalkyňa Fullovho diela Katarína Bajcurová si myslí, že jeho Spomienky na Benátky z roku 1930 sú najkrajšie na túto tému v slovenskom výtvarnom umení. Spolu s ďalšími dielami boli súčasťou stálej expozície. Nechýbal triptych, ktorý zdobil československý pavilón na Expo 1958 – Poľnohospodárstvo v minulosti a dnes, ale ani Roľnícka svadba. „Fulla prežil viacero totalitných režimov,“ poznamenáva K. Bajcurová.

Už po smrti prvej manželky Kláry Juliány Fullovej vytvoril jeden z posledných obrazov Otčenáš. „Napriek ukrižovaniu, sakrálnemu motívu, vidíme scénu z vidieckeho života. Kríž s Kristom, ale s plačkami, so štylizovanými starými ženami i povestné poznámky na margách.“ Kurátorka stálej expozície K. Bajcurová vraví, že všetko zlé je i na niečo dobré. Niektoré z ikonických olejomalieb si už vyžadujú obnovu a reštauráciu. Súčasťou podujatia bolo stretnutie s reštaurátorom SNG Miroslavom Slúkom. Náhľad do reštaurátorského zásahu je cennou príležitosťou uvidieť ukážky profesionála pri práci s umením Ľudovíta Fullu. Reštaurátor sa stretáva s falzifikátmi, hoci aj diel slovenských modernistov.

Galériu pôvodne počas stavebných prác nechceli zatvoriť. V „osirelej“ stálej expozícii naďalej pripravovali výstavy a iné podujatia. Prípadná havária by však mohla znamenať fatálne ohrozenie. Napokon sa teda objekt, ktorý je od roku 2012 národnou kultúrnou pamiatkou, rozhodli počas opráv zatvoriť pre verejnosť.