„Kto si robí z bačov posmech, nikdy nebol na salaši. Starí pastieri boli takí múdri, že by mohli prednášať na univerzite,“ hovorí známy slovenský gajdoš Ľubomír Tatarka. Naša spoločnosť dnes podľa neho upadla do primitivizmu.
Jedna malá retromiestnosť plná spomienok a k nej prislúchajúcich hneď niekoľko dielní s neuveriteľným množstvom všakovakého pracovného náradia, kde sa realizuje pri výrobe hudobných nástrojov. Toto je svet, ktorý si pre seba Ľubomír Tatarka vytvoril v rodinnom dome v Slovenskej Ľupči a v ktorom je šťastný. „Ráno sa zobudím, dostanem inšpiráciu a idem,“ opisuje svoje pomerne jednoduché každodenné rituály. Keď rozpráva svoje zážitky, veľmi dobre sa to počúva.
Turistika a činorodosť
Detstvo prežil v Banskej Bystrici a bolo späté s turistikou. Do toho sa zamiešala tradičná tatarkovská činorodosť. „V našej rodine odjakživa do niečoho špárali, stružlikali. Starý otec si vždy našiel nejakú robotu, neustále niečo zháňal, mali sme rôzne koníčky. Chodili sme do Laskomerskej doliny, na ceste v okolí Banskej Bystrice sme narazili hneď na niekoľko salašov. Vždy sme sa tam zastavili, porozprávali sme sa s bačom, ochutnali sme zo syra, zo žinčice a už ma to vtiahlo. Začal som skúšať vyrábať črpáky, a keďže tí valasi vedeli aj pekne zaspievať, patrili k tomu hudobné nástroje. Prvú píšťalku som si urobil ako osemročný a toto je pamiatka na moje prvé pokusy s gajdami,“ ukazuje takzvanú kozičku – drevenú súčasť tohto nástroja, v ktorom je uložená píšťala. Keď ju vystrúhal z jablone, z ktorej niekomu potajomky odpílil, mal trinásť rokov. Tak sa začala jeho celoživotná cesta.
ĎALŠIE FOTOGRAFIE UZNÁVANÉHO ĽUDOVÉHO UMELCA A MUZIKANTA NÁJDETE V GALÉRIIPrvé až po vojenčine
Gajdy boli vrcholom jeho zvedavosti, a kým sa odvážil pustiť do ich výroby, musel obehať s prosbou o radu množstvo ľudí. „To nie je ako vyrábať píšťalu, ide o pomerne zložitý proces. Ja som na začiatku nemal žiadne nástroje, tak som skúšal, kde sa dalo, aj v robote. Potom mi nadávali, že čo to robím, veď to nie je sústruh na drevo. Moje prvé gajdy sa zrodili, až keď som prišiel z vojenčiny,“ spomína Ľubomír Tatarka. Dnes ich má vyrobených veľa, postupne si vybudoval dielne so všetkými potrebnými nástrojmi. Ako získaval skúsenosti, zdokonaľoval svoje výrobky vrátane píšťal, fujár, fláut. A hoci nemá ani hudobné vzdelanie, naučil sa na gajdy krásne hrať a roky ich propaguje v najrôznejšej podobe.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
