Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Jedna malá retromiestnosť plná spomienok a&nbsp;k&nbsp;nej prislúchajúcich hneď niekoľko dielní s&nbsp;neuveriteľným množstvom všakovakého pracovného náradia, kde sa realizuje pri výrobe hudobných nástrojov. Toto je svet, ktorý si pre seba Ľubomír Tatarka vytvoril v&nbsp;rodinnom dome v&nbsp;Slovenskej Ľupči a&nbsp;v&nbsp;ktorom je šťastný. „Ráno sa zobudím, dostanem inšpiráciu a&nbsp;idem,“ opisuje svoje pomerne jednoduché každodenné rituály. Keď rozpráva svoje zážitky, veľmi dobre sa to počúva.

Detstvo prežil v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;bolo späté s&nbsp;turistikou. Do toho sa zamiešala tradičná tatarkovská činorodosť. „V&nbsp;našej rodine odjakživa do niečoho špárali, stružlikali. Starý otec si vždy našiel nejakú robotu, neustále niečo zháňal, mali sme rôzne koníčky. Chodili sme do Laskomerskej doliny, na ceste v&nbsp;okolí Banskej Bystrice sme narazili hneď na niekoľko&nbsp; salašov. Vždy sme sa tam zastavili, porozprávali sme sa s&nbsp;bačom, ochutnali sme zo syra, zo žinčice a&nbsp;už ma to vtiahlo. Začal som skúšať vyrábať črpáky, a&nbsp;keďže tí valasi vedeli aj pekne zaspievať, patrili k&nbsp;tomu hudobné nástroje. Prvú píšťalku som si urobil ako osemročný a&nbsp;toto je pamiatka na moje prvé pokusy s&nbsp;gajdami,“ ukazuje tak­zvanú kozičku – drevenú súčasť tohto nástroja, v&nbsp;ktorom je uložená píšťala. Keď ju vystrúhal z&nbsp;jablone, z&nbsp;ktorej niekomu potajomky odpílil, mal trinásť rokov. Tak sa začala jeho celoživotná cesta.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE UZNÁVANÉHO ĽUDOVÉHO UMELCA A MUZIKANTA NÁJDETE V GALÉRII

Gajdy boli vrcholom jeho zvedavosti, a&nbsp;kým sa odvážil pustiť do ich výroby, musel obehať s&nbsp;prosbou o&nbsp;radu množstvo ľudí. „To nie je ako vyrábať píšťalu, ide o&nbsp;pomerne zložitý proces. Ja som na začiatku nemal žiadne nástroje, tak som skúšal, kde sa dalo, aj v&nbsp;robote. Potom mi nadávali, že čo to robím, veď to nie je sústruh na drevo. Moje prvé gajdy sa zrodili, až keď som prišiel z&nbsp;vojenčiny,“ spomína Ľubomír Tatarka. Dnes ich má vyrobených veľa, postupne si vybudoval dielne so všetkými potrebnými nástrojmi. Ako získaval skúsenosti, zdokonaľoval svoje výrobky vrátane píšťal, fujár, fláut. A&nbsp;hoci nemá ani hudobné vzdelanie, naučil sa na gajdy krásne hrať a&nbsp;roky ich propaguje v&nbsp;najrôznejšej podobe.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Funkciu predsedu Cechu slovenských gajdošov už síce prenechal mladším, ale stále chodí po rôznych akciách, nedávno sa zúčastnil na gajdošských fašiangoch. Zároveň učí hrať na tomto hudobnom nástroji deti. „Bol by to hriech, keby som to neposunul ďalšej generácii. Je to naša povinnosť,“ upozorňuje s&nbsp;naliehavosťou o&nbsp;to väčšou, že tradičné pastierstvo sa zo Slovenska prakticky vytratilo. Inde si podľa gajdošského nestora vážia svoje tradície viac. „Stačí sa pozrieť na gazdov v&nbsp;Rakúsku alebo vo Švajčiarsku, kde sa kvalitné potraviny produkujú a&nbsp;zároveň spotrebúvajú v&nbsp;rámci jedného kantónu. Nájdete tam štvorgeneračné rodiny, kde sa najmladší učia od najstarších, chovajú úžitkové zvieratá a&nbsp;stravujú sa najzdravšie, ako sa len dá,“ dodáva Ľubomír Tatarka.

Na svojich učiteľov, ktorých fotografie má na stene, pozerá s&nbsp;veľkým rešpektom a&nbsp;obdivom. „Som na tých ľudí veľmi pyšný. Tak ako oni rozprávali, to nevie žiadny profesor. Museli vedieť nielen pásť ovce, ale aj držať ich v&nbsp;kondícii, byť zverolekármi, vedieť, kde ich pásť, aby mali dosť mlieka, odhadnúť počasie. Len jednoduchými nástrojmi dokázali vyrobiť také neuveriteľne vkusné predmety, ako je črpák, vedeli, aký materiál použiť. Nemali pritom žiadne vzdelanie,“ pripomína Ľubomír Tatarka. Aj gajdy sú produktom veľkej múdrosti, lebo na ich výrobu treba vedomosti hneď niekoľkých majstrov. Keď dopodrobna popisuje jednotlivé finesy, aj úplnému laikovi je jasné, aký je to kumšt. Treba premyslieť, ako urobiť vývrty do píšťaly, vybrať drevo a&nbsp;mnoho ďalších znalostí nadobudnutých rokmi skúseností. K&nbsp;tomu, samozrejme, hudobný sluch.

Pastieri si podľa Ľubomíra Tatarku rozhodne nezaslúžia, aby si z&nbsp;nich ľudia robili žarty. „Kto na ich adresu trúsi vtipy, nikdy nebol na salaši. Bačovia toho veľa nepovedali, ale čo veta, to múdrosť. Na nástroje zahrali jednoducho, ale prekrásne, zrobenými prstami. Dnes spoločnosť upadla do primitivizmu, a&nbsp;keď počúvam tie vyjadrenia o&nbsp;rôznych veciach, škoda hovoriť,“ povzdychne si. Aj keď gajdy a&nbsp;gajdošskú kultúru sa zápisom do Zoznamu nehmotného dedičstva UNESCO podarilo zachrániť, duch starých gajdošov sa prakticky vytratil. „Staršie generácie ako Paľo Kostúr, Juraj Michelík, Húďan a&nbsp;ďalší ešte tiahli s&nbsp;tou starou piesňou, archaickým naturálnym spôsobom hry. Potom prišli súbory, ale ja som vďaka svojmu rozhľadenému učiteľovi Milanovi Šteskovi prísne dbal na tradicionalizmus. Pri tom on bol nekompromisný. Dokázal oceniť kumšt obyčajných ľudí a&nbsp;toto na mňa prehodil. Mal som obrovskú výhodu, že ma vychovávali starí rodičia. Dodnes mám starosvetské názory, ale vôbec sa za to nehanbím, lebo sú praktické, odskúšané niekoľkými generáciami,“ hovorí skromný muž so zvláštnou prezývkou Čalamacha.