Vladimír Kampf

Súčasnému človeku bez fyzickej aktivity je skôr na ťarchu a&nbsp;na obaľovanie tukmi. Hovorí sa že, strava našich predkov bola oveľa lepšia, ako je tá naša. Nemali v&nbsp;nej toľko príchutí, dochucovadiel, zvýrazňovačov chutí, konzervantov, farbív, aróm a&nbsp;rôznych „nafukovačov“ objemu. Napriek tomu to z&nbsp;pohľadu priaznivca modernej gastronómie nebolo ktoviečo. Súčasným fanúšikom superzdravej stravy by z&nbsp;toho stáli vlasy dupkom.

Sám sa snažím držať sa na uzde. Odkedy ma lekári vystrašili zvýšeným cukrom a&nbsp;cholesterolom síce v&nbsp;dobrej celkovej číselnej norme, ale v&nbsp;nedobrom pomere dobrého a&nbsp;zlého cholesterolu, dávam si pozor. Samozrejme, som len obyčajný smrteľník a&nbsp;hriešnik, občas teda urobím naozaj hrubú dietetickú chybu. A&nbsp;teším sa z&nbsp;nej. Naposledy som si dovolil spáchať hriech hneď v&nbsp;prvú septembrovú sobotu v&nbsp;Březovej pri Uherskom Brode. Zo slovenského pohľadu je to dedina na hornom konci Bošáckej doliny. Z&nbsp;moravskej strany je to obec spod Veľkého Lopeníka.

Referencie a&nbsp;povesť podujatia nesklamali. Tam naozaj v&nbsp;mnohých stánkoch rozdávajú ľudové dobroty zadarmo. Gurmáni velebia, že je to vidiecka kuchyňa, ako sa patrí. Široko-ďaleko je kopa rôznych kulinárskych festivalov, ale tento je naozaj špičkový. Slovácka jaternica je súťažno-ochutnávacie stretnutie mäsiarov z&nbsp;oboch strán česko-slovenskej hranice. V&nbsp;uličke so stánkami s&nbsp;dobrotami im v&nbsp;Březovej patrila jedna strana a&nbsp;druhá strana zasa akcii s&nbsp;názvom Tradičné pokrmy Bielych Karpát v&nbsp;rámci projektu Tradície spod Veľkého Lopeníka. Desiatku špecialít pripravili tímy z&nbsp;oboch strán hranice.

Najprv som sa okúňal. Keď som poprosil starostu Březovej a&nbsp;jedného z&nbsp;otcov a&nbsp;veľkých fanúšikov gastrostretnutí Josefa Trechu o&nbsp;pár slov, spýtal sa ma, či som už všetko poctivo ochutnal. Povedal som mu, že sa ešte len chystám. Škaredo sa na mňa pozrel: „A&nbsp;o&nbsp;čom sa chceš baviť, keď si ešte nič neochutnal?“ Slovácka jaternica vznikla aj z&nbsp;iniciatívy bývalého starostu Trenčianskych Bohuslavíc na dolnom – slovenskom – konci Bošáckej doliny. V&nbsp;roku 2008 bol jej prvý ročník. „V&nbsp;organizovaní sme sa striedali každý rok v&nbsp;jednej z&nbsp;našich obcí. Spočiatku sa do toho nikomu inému s&nbsp;nami nechcelo. Tak sme si festivalovú jaternicu nechali pre seba.“ Zastavil ich len kovid. „Od roku 2019 u&nbsp;nás jaternica nebola. Až tento rok znova ožila. Pred pandémiou sme tu okrem festivalu Slovácka jaternica hostili Európsky piknik. Prišli zástupcovia z&nbsp;kusa Európy a&nbsp;pripravovali svoje špeciality. Mali sme početnú medzinárodnú účasť.“ Slovácka jaternica je súťaž mäsiarskych tímov, ktoré vyrábajú remeselné špeciality. Niekto ich pri tom rozdáva, iný lacno predáva. „Máme tu zastúpené takmer všetky obce Bošáckej doliny a&nbsp;obce spod Veľkého Lopeníka. Tento rok sa nám nazbieralo jedenásť mäsiarskych družstiev.“

Popri jaternici sa tento rok na jednom mieste v&nbsp;jednom čase uskutočnilo ďalšie skvelé gastronomické stretnutie Tradičné pokrmy Bielych Karpát. Na rozdiel od jaternice v&nbsp;nich nie je takmer žiadne mäso alebo len pomenej. Väčšinou sú to múčne jedlá. Veľká časť z&nbsp;nich je hojne obohatená cukrom. V&nbsp;Březovej sa stretol cholesterol so sacharidmi.

Stačí pomyslená čiara na mape a&nbsp;svet je zrazu iný. Aj ten gastronomický. „My na rozdiel od Slovákov nedávame do jaterníc ani staré pečivo, ani ryžu. Máme čisté mäso so zvyškami z&nbsp;výroby tlačenky. Naša jaternica je tuhšia a&nbsp;na tú vašu sa veľmi nepodobá. Na festivale sa stretávajú slovenské chute s&nbsp;moravskými a&nbsp;českými. Máme tu doslova stretnutie kuchýň,“ vysvetľuje starosta.

Na našej strane varia ľudia zabíjačkovú kapustnicu z&nbsp;krvavého mäsa. „U&nbsp;nás varíme obarovicu. Je to vývar z&nbsp;kolien a&nbsp;mäsa na tlačenku, do ktorého pridávame vopred a&nbsp;zvlášť uvarené krúpy a&nbsp;krv. V&nbsp;Čechách to volajú ‚prdelačka‘ a&nbsp;u&nbsp;nás obarovica. To Slováci zvyčajne nerobia.“ Na moravskej strane si dávajú záležať na nakladanom bôčiku či podbradku. „Robíme ho uvarený, naložený v&nbsp;paprike a&nbsp;následne chladne zlisovaný pod tlakom jeden až dva dni. Okrem paprikového máme radi cesnakový. To je ďalšia vec, ktorá sa na druhej strane len tak nevidí.“

Aj v&nbsp;kuchyni Bielych Karpát nachádzame rozdiely. Na slovenskej strane robíme šúľance či slivkové gule a&nbsp;na druhej strane pripravujú trebárs trhané šišky. „Je to takisto šúľané cesto, ktoré následne trháme a&nbsp;hádžeme do vody. Robíme ich s&nbsp;makom, tvarohom, so slivkovým lekvárom… Každý si ich dotvára podľa vlastnej chuti. Nakoniec si to celé polejeme maslom a&nbsp;posypeme cukrom.“ Ďalšou špecialitou sú „magaše“, napohľad zrolované placky zo zemiakového cesta pripravené na suchej platni. Zvyčajne ich potierajú slivkovým lekvárom a&nbsp;opäť nešetria cukrovou posýpkou. Na slovenskej strane by to obstálo ako menšie a&nbsp;trochu hrubšie lokše nasladko.

Spoločné pre obe strany sú „báleše“ –&nbsp;kysnuté cesto s&nbsp;marmeládou alebo tvarohom, či so smotanou navrchu. „Beneše“ sú šišky z&nbsp;cesta z&nbsp;múky a&nbsp;mlieka. Na moravskej strane ich pečú v&nbsp;rúre. Drobné zmeny v&nbsp;zložení a&nbsp;jednoduchej receptúre cesta sú zá­kladom pre pestrú paletu dobrôt. „Sú to jedlá našich babičiek, ktoré sa už mladým ľuďom nechce robiť, ale radi sa do nich pustia, čo dokazujú naše podujatia. Nič tu nevydrží dlho. Ľudia sa tešia trebárs na březovskú ‚zelnicu‘, čo je kapustová polievka s&nbsp;hríbmi. Správnu chuť tomu dodáva cukor a&nbsp;ocot na konci, aby to malo ten správny sladkokyslý šmak. Ale len v&nbsp;Březovej máme ‚zelníc‘ niekoľko druhov. Jedna s&nbsp;hríbmi, druhá s&nbsp;fazuľou, tretia s&nbsp;údeným, štvrtá s&nbsp;klobáskou… Jedna je zatrepaná múkou, iná zmiešaná s&nbsp;mliekom. Jednotný recept neexistuje. Vždy je to v&nbsp;prvom rade o&nbsp;tom, čo dom dá,“ smeje sa starosta Josef Trecha.

Začal som škvarkovým pagáčikom. Prešiel okolo nás chlapík s&nbsp;plnou škatuľou. Nebíčko v&nbsp;papuľke… Nebolo by múdre porovnávať ich s&nbsp;inými pagáčikmi, ktoré mi takisto naozaj chutili. Týmto nič nechýbalo. Starosta ma upozornil, že miestne špeciality síce majú akoby jednotný a&nbsp;veľmi jednoduchý zá­klad, ale v&nbsp;každej chalupe chutia inak. „Ľudia si ich prispôsobujú vlastným chutiam. Niekedy stačí zmeniť napohľad nepodstatnú maličkosť. Trebárs druh oleja či pomer surovín dokáže výrazne ovplyvniť chuť. Okrem toho každá gazdiná do svojho diela vkladá čosi neopísateľné a&nbsp;nehmatateľné.“ Ešte nikto neprišiel na to, v&nbsp;čom spočíva táto osobitosť, ale jednoznačne závisí od ľudí.

„Trebárs keď Chorváti robia ryby, je to niečo nadpozemské. Ja sa môžem snažiť, ako chcem, a&nbsp;napodobňovať ich do detailu, nedokážem to. Nerozumiem tomu. Veď s&nbsp;tým dokopy nič nerobia. Čarujú s&nbsp;olivovým olejom tak, že človek doslova vylíže tanier. Ja sa môžem snažiť, kupovať ryby a&nbsp;pripravovať ich, aj tak sa im ani len nepriblížim. To sa nedá,“ krúti hlavou starosta.

Šéf obce s&nbsp;tisíc dušami vraj okoštuje všetko. Ani sa mi veriť nechcelo, keď povedal, že ako dieťa nejedol mastné. „Dnes mastné vychutnávam. To je bez debát. My keď tu vyrobíme obyčajnú pečeňovú paštétu, je to dokonalá bomba. Dávame do nej len to, čo vieme, že nám bude chutiť. My tu nie sme veľmi zeleninový kraj a&nbsp;z&nbsp;ovocia robíme pálenku,“ vysvetľuje muž, ktorý je v&nbsp;kresle starostu už sedemnásť rokov. Predtým predával bagre a&nbsp;buldozéry. V&nbsp;komunálnej politike je už tri desaťročia.

Starosta ma poslal do domčeka. Domček je v&nbsp;Březovej označenie historickej vidieckej stavby oproti obecnému úradu, v&nbsp;ktorej je po väčšinu roka pamätná izba. Historická expozícia sa počas festivalu mení na veľkú kuchyňu, v&nbsp;ktorej pripravujú tradičné pokrmy Bielych Karpát.

Dali mi okoštovať z&nbsp;každej dobroty, ktorú už mali hotovú. Mal som guče za ušami. „Na ‚kabáčky‘ potrebujeme kilo múky, jeden a&nbsp;pol prášku do pečiva, mlieko podľa potreby a&nbsp;soľ. To je všetko. Už len stačí dobre to premiešať a&nbsp;upiecť malé placičky na oleji alebo na masti. ‚Kabáčky‘ vám chutia aj samotné, ale u&nbsp;nás ich podávame k&nbsp;‚zelnici‘,“ vysvetľuje Marienka. „Ešte si dajte.“ Voňali nádherne a&nbsp;chutili skvele. Pozor, březovské babenky hovoria, že na ne treba používať polohrubú múku. Ani hladkú, ani hrubú. S&nbsp;tými by to nebolo ono, upozornila ma Maruška a&nbsp;ponúkla ma ďalšou pocukrovanou sacharidovou bombou. Aj som chcel povedať nie…

„Aby sme toho nemali málo, pridali sme si tento rok langoše. Tie sa síce v&nbsp;tomto kraji nerobili, ale, keď už budeme mať nakysnuté cesto, pridáme ďalší produkt,“ pochvaľuje si Hedvika. Večer som padol na gauč a&nbsp;držal som si napchaté brucho. Opäť som si sľúbil striedmosť a&nbsp;viac zeleniny. Panebože, zhrešil som, ale bola to rozkoš! Ja viem, obžerstvo je smrteľný hriech.

Festival cholesterolu a sacharidov: Bola strava našich predkov lepšia?

Vladimír Kampf

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Festival cholesterolu a sacharidov: Bola strava našich predkov lepšia?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Na východe nové všeličo: Netradičné dobrodružstvo s nutnosťou zamyslieť sa

Osudy, ktoré vás dojmú: Magdaléna prináša príbehy o rodinách bez otca, vrátia sa niekedy?

Diela rezbára JOZEFA CHROMEKA ohúrili množstvo ľudí: Vytvoril aj gigantickú Bátoričku

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás