Aleš Tvrdý

Pamätám si ten okamih, akoby to bolo včera. Stál som na vrchole opičej skaly v&nbsp;Gibraltári, pozeral som cez úzky prieliv a&nbsp;premýšľal o&nbsp;tom, aké je to na druhej, africkej strane. Vtedy sa v&nbsp;mojej hlave začal rodiť plán, ktorý som onedlho premenil na realitu. Kultúrny šok zažívam hneď po opustení letiskovej haly cestou do centra mesta. Je to môj prvý kontakt s&nbsp;arabským svetom a&nbsp;touto kultúrou. Všetko je celkom nové. Každá tvár, každá vôňa, každý zvuk, aj keď rachot motora starého auta je všade rovnaký. Šofér nám zastavuje pred veľkou bránou, ktorá je nielen vstupom do centra mesta Fez, ale aj k&nbsp;novým zážitkom.

Krajina s&nbsp;dlhým názvom Marocké kráľovstvo sa nachádza na severe Afriky. Jej pobrežie leží na okraji Atlantického oceánu, na severe prechádza cez Gibraltársky prieliv do Stredozemného mora. Na území Maroka s&nbsp;rozlohou 446 550 štvorcových kilometrov žije približne 32 miliónov obyvateľov, v&nbsp;miestnej populácii prevažujú najmä Arabi a&nbsp;Berberi. Hlavné mesto je Rabat, najväčšie Casablanca. Platí sa marockým dirhamom, úradný jazyk je arabčina. Významný článok miestneho hospodárstva tvorí poľnohospodárstvo, živí sa ním takmer polovica ekonomicky aktívneho obyvateľstva.

Maroko

Európan sa ulakomí na tradičnú marockú „whisky“ veľmi rýchlo. Miestni takto šikovne nazývajú horúci čaj s&nbsp;veľkým množstvom čerstvej mäty a&nbsp;s&nbsp;cukrom. Počas rozpáleného letného dňa to na prvý pohľad môže vyzerať zvláštne, rýchlo sme si však túto chuť zamilovali. Je to ideálny a&nbsp;rýchly prísun energie. S&nbsp;batohom na chrbte a&nbsp;pri 40-stupňovej teplote tento nápoj potrebujem niekoľkokrát za deň. Okrem načerpania síl tak pri pohári tohto blahodarného nápoja neraz zažívame aj priateľské rozhovory s&nbsp;domácimi obyvateľmi, vyzvedajúcimi, odkiaľ prichádzame. Aj v&nbsp;takýchto príjemných konverzáciách je pre mňa čaro cestovania. Vysoké teploty sužujú Maroko počas celého dlhého leta, horúci vietor vanúci zo Sahary dokáže ortuť na stupnici vytlačiť ešte vyššie. Preto je celkom normálne uprostred dňa si len tak ľahnúť do tieňa a&nbsp;dať si krátky šlofík.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z TURISTICKY OBĽÚBENEJ SEVEROAFRICKEJ KRAJINY NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;takýchto podmienkach je zaručeným obnoviteľom síl na marockom tanieri cícerová polievka so zeleninou zvaná harira. Večer, keď slnko konečne zalezie za horizont a&nbsp;teploty sa aspoň ako-tak začnú tváriť priateľskejšie, padne vhod aj nejaké iné jedlo. Tradičným marockým gastronomickým dobrodružstvom, pripravovaným rovnakým spôsobom po dlhé roky, je tažín. Pozerám po stoloch domácich, ktorí ho musia priam zbožňovať, veď je takmer všade. Idem do toho teda aj ja a&nbsp;po chvíli konštatujem, že to bol dobrý nápad. Tažín má rôzne podoby a&nbsp;je typický pre celý sever Afriky plus Blízky východ. Jedlo zo zeleniny, občas aj s&nbsp;kúskami mäsa, ktoré sa podáva v&nbsp;tradičnej špicatej hlinenej nádobe, je pre Maročanov niečo ako halušky pre Slovákov. Lákadlom sú aj stánky, kde odšťavujú čerstvé a&nbsp;sladké pomaranče. Tu však treba dať pozor na to, aby bola šťava skutočne čerstvo pretlačená a&nbsp;nie vytiahnutá z&nbsp;chladiaceho boxu. Takto je totiž často zriedená kontaminovanou vodou a&nbsp;to je predpoklad, že pocítite žalúdočné problémy.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Tretie najväčšie kráľovské mesto Fez bolo ako cestovanie naspäť v&nbsp;čase. Orientálna vstupná brána, vôňa korenín, tmavšie tváre a&nbsp;zhon na uliciach ma v&nbsp;zlomku sekundy prinútili zabudnúť na Slovensko. Tu je všetko inak. Hovorí sa, že v&nbsp;Maroku nemusí cudzinec nič hľadať, lebo všetko si nájde jeho. Netrvalo dlho a&nbsp;naše zmätené tváre si rýchlo všimli miestni dohadzovači. V&nbsp;zlomku sekundy nám ponúkali reštaurácie, výlety, ubytovanie, ženy, drogy – skrátka všetko možné aj nemožné, za čo by turista mohol zaplatiť. Najväčšia chyba v&nbsp;takýchto prípadoch je prejaviť čo i&nbsp;len najmenší záujem. Akýkoľvek náznak zvedavosti je potvrdenka pre nechcenú spoločnosť týchto pouličných fičúrov a&nbsp;zbaviť sa ich potom môže byť celkom zdĺhavý proces. Preto len odpovedáme nacvičenými gestami. Keď nezaberá ani to, najlepšia obrana je ignorácia. Tá funguje všade rovnako.

Dlho neexistovala žiadna mapa, ktorá by verne zobrazovala pôdorys tohto mesta. Aj tie, ktoré sú k&nbsp;dispozícii dnes, čelia výhradám, že nie sú presné. Rýchlo sme zistili, že na tom naozaj niečo bude, lebo aj pre domácich je to mnohokrát veľké bludisko. Preto sme sa rozhodli zaplatiť sprievodcu, ktorý to v&nbsp;meste pozná a&nbsp;zoberie nás na viaceré dôležité miesta. Zrejme by sme ich našli aj sami, no nepochybujem o&nbsp;tom, že by nám to trvalo oveľa dlhšie. Naša voľba sa napokon ukázala ako správna. Medina je niečo ako mesto v&nbsp;meste, ktoré chráni vonkajšie opevnenie. Je v&nbsp;každom väčšom aj menšom meste. Vnútri sa nachádzajú rôzne fontány, trhoviská alebo iné dôležité zariadenia pre obyvateľov. Ulice v&nbsp;medine sú zámerne krivolaké a&nbsp;úzke. Jedným z&nbsp;dôvodov bolo aj zmätenie protivníka počas vojenských útokov.

Vrcholom pomyselného ľadovca v&nbsp;meste Fez boli miestne garbiarne, ktoré tu fungujú odnepamäti. Ľudia spracovávajú kožu tým istým spôsobom po stovky rokov až dodnes. Na chvíľu sa tak dá cestovať v&nbsp;čase a&nbsp;predstaviť si, ako to vyzeralo kedysi dávno, keď na svete žili predkovia našich predkov. Moslimovia sú skvelí obchodníci. Mnohokrát netreba ani krátky očný kontakt a&nbsp;dostávam tie najlepšie ponuky na svete. Len pre mňa, tá najlepšia cena. Veď sme predsa kamaráti, jasné... Keby som tomu mal veriť, kamarátil by som sa s&nbsp;polovicou mesta. Garbiarne vyhľadávajú mnohí turisti a&nbsp;neviem si predstaviť, ako by takáto návšteva vyzerala bez ponuky na nakupovanie. Nejeden návštevník tu dozaista naletí na kúpu niečoho, čo možno nikdy potrebovať nebude. Pri zachovaní štipky zdravého rozumu sa však odolať dá. Kým v&nbsp;minulosti znamenalo byť Berberom (spolu s&nbsp;Tuaregmi pôvodní obyvatelia z&nbsp;púšte) výsadu a&nbsp;česť, dnes sa tým oháňa každý, kto chce niečo predať a&nbsp;priživiť sa na ich sláve. Ako sa hovorí, marketing je marketing a&nbsp;konkurencia nikdy nespí.

Jednou z&nbsp;povinných zastávok na našej ceste naprieč touto krásnou krajinou bola púšť. Polorozpadnutý autobus nám zastavil v&nbsp;dedinke Merzuga. Tvorilo ju pár skromných domcov a&nbsp;niekoľko zvedavých párov detských očí vykúkajúcich spoza ich rohov. Obchod funguje dokonale aj tu. Šofér autobusu sa počas cesty spojil s&nbsp;Hasanom, ktorý obchoduje s&nbsp;cudzincami a&nbsp;ponúka im výlety na Saharu. Tento starší muž nás už čakal so širokým úsmevom a&nbsp;ponúkol sa, že nás zoberie k&nbsp;sebe domov. Na jeho ponuku sme pristali a&nbsp;o&nbsp;chvíľu sme sa už v&nbsp;tieni príbytku kochali pohľadom na jeho krásne dcéry, ktoré nám pripravili marockú „whisky“. Po chvíli zjednávania ceny za nocľah a&nbsp;výlet do púšte na ťave sme si tľapli na uzatvorenie obchodu. Kým sme sa tam vybrali, mali sme dosť času na preskúmanie veľmi jednoduchého života v&nbsp;týchto končinách.

Presun hlbšie do púšte sa z&nbsp;chrbta fučiacej ťavy na prvý pohľad zdá atraktívny a&nbsp;dobrodružný, aspoň takto romanticky som si ho vždy predstavoval. Realita mi však opäť ukázala celkom inú tvár. Takmer po troch hodinách jazdy človek zistí, že takáto zábavka je v&nbsp;konečnom dôsledku oveľa namáhavejšia pre neho samého než pre ťavu. A&nbsp;keď na vás navyše praží slnko pri teplote okolo 53 stupňov Celzia, nezabudnuteľný zážitok je na svete. Noc strávená, ako inak, v&nbsp;„berberskom“ kempe uprostred pustatiny menom Sahara je magická. Nad hlavou sa nám rozžiarilo nebeské predstavenie, ktorého úlohy si rozdelili miliardy hviezd. Niečo takéto by som dokázal sledovať aj oveľa častejšie. Nielen počas cestovania, ale aj v&nbsp;živote sú okamihy, ktoré stoja za zopakovanie. Nocovanie na Sahare je určite jedným z&nbsp;nich.

V&nbsp;ďalekej Ázii by to zrejme nazvali feng šuej alebo jin a&nbsp;jang – pravidlo harmónie a&nbsp;stav rovnováhy. Tak nejako si pamätám Saharu a&nbsp;pohorie Atlas. Strecha severnej Afriky je presný opak púšte. Hora Džabal Tubkal, ktorej najvyšší bod siaha bezmála do výšky 4 200 metrov nad morom, je jej najvyšším bodom. Maroko odtiaľ vidno takmer ako na dlani. Na vrchol hory možno vystúpiť aj bez sprievodcu a&nbsp;dopriať si tak pohľad z&nbsp;najvyššieho končiara severnej Afriky. Samotná cesta k&nbsp;nemu je akoby z&nbsp;inej krajiny. Vďaka rastúcej nadmorskej výške tu nie je tak teplo a&nbsp;v&nbsp;prípade väčšej únavy sa dá kedykoľvek schladiť v&nbsp;krištáľovo čistých horských potokoch. Aj cesta do hôr môže byť zaujímavá. V&nbsp;malých stánkoch popri ceste sa oplatí zjednať dobrú cenu za teplé oblečenie. To je v&nbsp;tradičnom marockom štýle, a&nbsp;preto poslúži aj ako skvelý suvenír z&nbsp;tejto krajiny.

Za ideálnych poveternostných podmienok je celkom dobrý výhľad na Atlas aj z&nbsp;Marrákeša, ktorý takisto stojí za návštevu. Láka mnohými pamiatkami, pričom v&nbsp;mojej hlave najviac rezonuje námestie Džamá el-fná. Tu sa každodenne stretávajú obyvatelia a&nbsp;návštevníci, aby predali a&nbsp;kúpili všetko možné aj nemožné. Zdá sa mi, že sa tu stretáva celý svet, k&nbsp;čomu výrazne prispieva turizmus. Okrem jedál a&nbsp;nápojov tých najrozmanitejších chutí a&nbsp;vôní sa tu dá zažiť aj mnoho zaujímavých pouličných vystúpení. Ojedinelosťou nie je ani to, keď sa pri chvíľke nepozornosti stanete obeťou drzej opice, ktorá si z&nbsp;vášho ramena alebo hlavy urobí pohodlné bydlo. Je to však dvojsečná zbraň. Najmä z&nbsp;pohľadu zvierat, ktoré sa tu vystavujú a&nbsp;predávajú ako pečené gaštany na vianočných trhoch. Na výber nemajú a&nbsp;na námestí sa zdržujú len preto, že majú reťaz okolo krku.

Tí odvážnejší si za zjednaný príplatok môžu dať míting zoči-voči s&nbsp;kobrou alebo inými plazmi. Vo voľnej prírode nám istotne naháňajú hrôzu a&nbsp;strach, tu na Džamá el-fná sa však tvárime a&nbsp;„machrujeme“, akoby sa nič nedialo. Kto chce, môže si to vyskúšať na vlastnej koži. Stačí jedno gesto súhlasu a&nbsp;už sa vám okolo krku kĺže nejaký plaz.

V&nbsp;minulých dobách, keď bolo moderné kolonizovanie krajín, si Maroko všimli okrem iných aj Portugalci. Netrvalo dlho a&nbsp;vybudovali si tu svoje mestá. Jedným z&nbsp;takýchto príkladov je As-Sawíra, ktorú sme našli na juhozápade krajiny celkom pri oceáne. Jej dokonalá poloha a&nbsp;priamy kontakt s&nbsp;otvorenou vodnou hladinou je na kolonizovanie priam predurčená. Portugalci tu po sebe zanechali kus dobrej práce a&nbsp;aj vďaka tomu sa sem každoročne vyberá mnoho ľudí. Krásne koloniálne domčeky sa ťahajú popri brehoch smerom do mesta a&nbsp;tam sa pomaličky miešajú s&nbsp;typickou domácou architektúrou. As-Sawíra je miesto, ktoré sa mi z&nbsp;celého Maroka páčilo asi najviac. Ponúka rozľahlé pláže s&nbsp;pieskovými dunami, mimochodom, v&nbsp;noci sa tu dá dobre prespať aj neskutočná atmosféra vládnuca v&nbsp;prístave. Predávajú sa tam čerstvé ryby a&nbsp;o&nbsp;to, čo si nezoberú ľudia, sa pobijú mačky s&nbsp;nalietavajúcimi čajkami.

V&nbsp;tomto meste sme zažili aj chuť Maroka v&nbsp;čase, keď sa zatiahne slnečná opona a&nbsp;deň prehrá súboj s&nbsp;nocou. Ako sme sa dozvedeli, jednou z&nbsp;podôb tejto krajiny je fajčenie rastliny považovanej mnohými za kontroverznú. Neskúsiť jej chuť by však znamenalo prísť o&nbsp;autentický zážitok a&nbsp;to sme si predsa nemohli dovoliť.