Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Odpočúvali telefonické hovory, kontrolovali korešpondenciu, sledovali odporcov komunistického režimu, pri výsluchoch ich neraz mučili. Asistovali pri potláčaní základných ľudských práv. Dnes však poberajú bývalí takzvaní eštebáci vysoké výsluhové dôchodky, je to priemerne 700 eur. Maďarsko, Poľsko, Česko, Nemecko si poradili s&nbsp;takýmito prisluhovačmi komunistickej moci a&nbsp;siahli im na dôchodky, len Slovensko toho nie je schopné celých tridsať rokov.

„Vladimír Mečiar hovoril o&nbsp;hrubej čiare a&nbsp;Mikuláš Dzurinda nič poriadne nestihol. Zrejme aj preto, lebo sám jedno obdobie vládol s&nbsp;bývalými komunistami a&nbsp;jednému dokonca pomohol do prezidentskej funkcie. Robert Fico kedysi začínal ako komunista, takže u&nbsp;neho sa ani nedalo predpokladať, že by bývalým eštebákom pripomenul, komu vlastne slúžili,“ vysvetľuje politológ Radoslav Štefančík. Hnutie OĽANO sa v&nbsp;čase, keď bolo v&nbsp;opozícii, až päťkrát pokúsilo o&nbsp;zmenu legislatívy, ale bez úspechu. Zdá sa, že zámer vyjde až terajšej vládnej koalícii.

Emília Pastvová (68) si s&nbsp;nálepkou dcéry kulaka užila krivdy už ako dieťa. Perzekúcie pokračovali počas štúdia aj v&nbsp;dospelosti. V&nbsp;auguste v&nbsp;roku 1980 zorganizovala na chalupe víkendový pobyt siedmich ľudí, neskôr ju však súd vinil, že išlo o&nbsp;spiknutie s&nbsp;náboženskou tematikou. „Keď prišli eštebáci do chalupy, stihla som rýchlo zjesť hostie. Bohužiaľ, pri domovej prehliadke našli kazety s&nbsp;náboženskou tematikou.“ Vtedy 28-ročnú ju odsúdili na štyri mesiace väzenia. Kňaz, išlo o&nbsp;bratranca zosnulého herca Mariána Labudu, vyviazol s&nbsp;polročným trestom. Komunistický sudca, ktorý ju poslal za mreže, po revolúcii pôsobil na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Po tom, ako pani Emília vyšla z&nbsp;väzenia, hoci bola vysokoškolsky vzdelaná, nemala šancu nájsť si prácu. „Nechceli ma prijať ani na družstvo zbierať vajíčka spod sliepok.“ Pomohol jej advokát Ján Čarnogurský, ktorý ju zastupoval. „Pôsobil ako funkcionár v&nbsp;telovýchovnej jednote, prijali ma tam za skladníčku. František Mikloško tam pracoval ako výškový pracovník. Vedela som, že tam nebudem môcť pracovať navždy, musela som po čase uvoľniť miesto podobne politicky prenasledovaným ľuďom. Takto nám pomáhal vtedy Ján Čarnogurský.“ S&nbsp;pomocou známych sa zamestnala na zväze invalidov.

Ako referentka organizovala rôzne podujatia pre nevidiacich. Až do revolúcie však bola ako nepriateľka režimu v&nbsp;platovej triede iba ako jej stredoškolsky vzdelaní kolegovia. Aby mohla mať slušný dôchodok, musela pracovať dlhšie, do dôchodku odišla iba pred pár týždňami ako 68-ročná. „Väzenie bolo náročné, ale oveľa horšie bolo, ako mi eštebáci ničili povesť. Dvaja z&nbsp;nich v&nbsp;krčme u&nbsp;nás v&nbsp;dedine rozprávali, že som pašovala zlato z&nbsp;Maďarska a&nbsp;máme ho doma na pôjde. Alebo to, že som zviedla farára, že ma s ním videli v lese. Bol to absolútny nezmysel. Na moju mamu, keď išla do kostola, niektoré dedinčanky pľuli.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Michal Habiňák (63) zo Spišskej Novej Vsi sa ako presvedčený pacifista a veriaci človek ocitol v bývalom režime až štyrikrát vo väzení. Opakovane odmietal absolvovať vojenskú základnú službu. Pre vtedajší režim bol recidivista, v cele sa ocitol s vrahmi a lupičmi. Kým on nevinne sedel za mrežami, jeho manželku sledovali eštebáci na každom kroku.

Nad osudom Anny Fodorovej zo Žiliny a jej dcéry by zaplakal aj kameň. Ako 21-ročnú ju v roku 1961 odsúdili na štyri roky za špionáž. „Previnila“ sa tým, že jej známy, s ktorým hrávala tenis, emigroval a zo zahraničia jej posielal listy. Pani Anna mala dva týždne pred svadbou, keď ju odviedli priamo z práce. A keďže bola v ranom štádiu tehotenstva, skončila na Pankráci, kde vtedajšia moc zhromažďovala tehotné, prevažne politické väzenkyne. Pani Anne zadelili starať sa celý deň o bábätká, bolo ich spolu dvanásť.

Matky týchto detí s nimi nesmeli mať žiadny kontakt. Prichádzali iba každé tri hodiny dojčiť, no len presne po 15 minút, potom im deti brali od prsníkov. Jej služba trvala od šiestej hodiny ráno do desiatej večer. Potom musela odísť na celu k ostatným matkám a začala sa nočná tortúra plná sĺz a bezmocnosti. „Tie matky, medzi nimi aj ja, celé noci počúvali, ako ich deti plačú a&nbsp;ony nemohli ísť k&nbsp;nim a nakŕmiť ich, prebaliť, ponosiť na rukách. Naše zúfalstvo pochopia všetky matky na svete, ktoré v&nbsp;noci vstávali k&nbsp;svojim deťom,“ zaspomínala táto bývalá politická väzenkyňa pre Život pred dvoma rokmi, keď sme ju navštívili v&nbsp;Žiline.

Na Pankráci sa vypýtala na svet aj jej dcéra Ivona. Práve ona najviac doplatila na krutosti páchané vo väzení. „Najprv prišli epileptické záchvaty, jej stav sa z roka na rok zhoršoval. Dnes je veľmi ťažko zdravotne postihnutá a odkázaná na ústavnú starostlivosť.“ To je iba zlomok osudov ľudí, ktorých stíhala komunistická moc. Tisícky trpeli v komunistických žalároch, pracovali v uránových baniach, nemohli vykonávať adekvátne povolanie, nečudo, že tí, ktorí ešte žijú, poberajú dôchodky, ktoré im vystačia iba na živorenie, na rozdiel od eštebákov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Bývalá poslankyňa Národnej rady SR Janka Šípošová stála pri tvorení návrhu zákona, ktorý by zmenil tento nespravodlivý stav. „Prvýkrát sme ho predložili v&nbsp;Národnej rade SR v&nbsp;čase, keď bol pri moci Smer-SD. Vyjadrili sa, že majú vlastný návrh zákona v&nbsp;zásuvke, nikdy ho však nevytiahli. Keď bola strana Most-Híd v&nbsp;opozícii, náš návrh podporili, ako koaličná strana už však boli proti.“ Táto politička sama pocítila aroganciu komunistickej moci, bola dcérou „triedneho nepriateľa“. Zámienkou na odsúdenie jej otca na päť rokov väzenia, stratu občianskych práv a&nbsp;prepadnutie celého majetku bolo, že rodinnú tehelňu predal štátu skôr, ako ju štát znárodnil.

Nazvali to „rozkrádanie majetku v&nbsp;socialistickom vlastníctve“. Vo väzení ako onkologický pacient prekonal náročnú operáciu. „Po návrate žil ešte desať rokov, bol to však chorý a&nbsp;zlomený človek.“ Ako poslankyni sa jej ozývali urazení bývalí eštebáci. Jeden z&nbsp;nich v&nbsp;liste, ktorý nám sprístupnila, sa hrdí, že je nositeľom štátneho vyznamenania od prezidenta z&nbsp;roku 1971 a&nbsp;1982. Obhajoval sa, že odhaľoval rozkrádanie majetku v&nbsp;socialistickom vlastníctve a&nbsp;porušovanie verejného poriadku. „Urobil som si o&nbsp;vás veľmi zlý úsudok,“ odkázal jej v&nbsp;závere listu.

Ústav pamäti národa zverejnil na svojej webovej stránke personálnu rekonštrukciu operatívnych útvarov ŠtB na Slovensku v&nbsp;rokoch 1966 – 1989. „Ide o&nbsp;4 631 príslušníkov,“ upresňuje riaditeľ sekcie dokumentácie Michal Miklovič. Obdobie do roku 1966 sa im nedarí zmapovať aj preto, že Ministerstvo vnútra SR im neodovzdalo všetky dokumenty po bývalej Štátnej bezpečnosti, hoci to mali urobiť už v&nbsp;roku 2003.

Matej Snopko je bývalý kriminalista, ako prvý spolu so svojimi kolegami začal profilovať páchateľov, medzi inými aj sériového vraha Ondreja Rigu. Službe v štátnej bezpečnosti sa vyhýbal, ako sa len dalo, pretože sám pocítil krivdu vtedajšej moci. Jeho starým rodičom zhabali rodinný majetok, tehelňu. „Eštebáci boli moji spolužiaci aj kolegovia. Tak ako vo všetkých tajných službách v ostatných štátoch, aj do Štátnej bezpečnosti u nás vyberali tých najlepších. Boli to ľudia, ktorí napríklad ovládali cudzie jazyky alebo vynikali v niektorej oblasti, napríklad v elektrotechnike. Komunizmus, to bola zvrátená ideológia, je nutné vyrovnať sa s týmto režimom. Je však možné, že ak eštebákom siahnu na dôchodky, dopadne to ako v&nbsp;niekdajšej sovietskej NKVD. Tí, ktorí ešte vládzu, môžu začať vykonávať nezákonnú činnosť, aby im neklesla životná úroveň.“

Mali kontakty, dobré materiálne zázemie, preto sa dokázali veľmi rýchlo po zmene režimu zorientovať. Nečudo, že väčšina bývalých eštebákov začala po revolúcii podnikať. Život sa spojil s&nbsp;niektorými z&nbsp;nich. Odmietli zverejniť svoju identitu, ale v&nbsp;telefonických rozhovoroch obhajovali prácu v&nbsp;Štátnej bezpečnosti. Zaznel aj taký argument, že eštebáci strážili strategické objekty, ako napríklad elektrárne a&nbsp;v&nbsp;službe sa brodili do pol pása v&nbsp;snehu. Ak by im siahli na dôchodky, skloňovali Ústavný súd či kolektívne protesty.

„Je to len politické krákorenie. Vo vláde sú dnes prevažne štyridsiatnici, čo môžu oni o&nbsp;tom vedieť,“ povedal jeden z&nbsp;nich, druhý nám zase napísal: „V&nbsp;právnom štáte by mali platiť také princípy ako vylúčenie uplatňovania kolektívnej viny, zákaz retroaktivity právnych noriem či elementárna právna istota. Paradoxom pritom je, že krivdy 50. rokov majú sanovať dôchodky tých, ktorí vtedy ani neboli na svete.“ Štát totiž plánuje z&nbsp;peňazí, ktoré utŕži z&nbsp;dôchodkov eštebákov, odškodniť niekdajších politických väzňov.

Keď sme sa bývalých eštebákov pýtali, čo ich motivovalo vykonávať takúto prácu, jeden z&nbsp;nich tvrdil, že 90 percent príslušníkov sa do tejto služby dostalo rozkazom. „V&nbsp;zbore sa nikto nikoho nepýtal na názor jednotlivca.“ Druhý nám zase vysvetlil, že ako dieťa prišiel o&nbsp;rodičov, nemal ho kto usmerniť, stotožnil sa preto s&nbsp;ideológiou, ktorú vtedajšej generácii prezentovali v&nbsp;školách. Tento bývalý eštebák dokonca pôsobil aj v&nbsp;Slovenskej informačnej službe. „Oslovili ma. Bezpečnostné služby na Slovensku sa budovali na zelenej lúke, chýbali skúsení ľudia.“

Asociácia policajtov vo výslužbe je združenie, ktoré má pravdepodobne vo svojich radoch aj bývalých eštebákov. Z&nbsp;tejto organizácie sa nám vyjadrili, že ak sa návrh zákona ocitne v&nbsp;parlamente a&nbsp;ak pôjde o&nbsp;práva a&nbsp;sociálne istoty ich členov, budú vecne argumentovať.

Janka Šípošová je pripravená aj na to, že prípadná aplikácia zákona do praxe vyburcuje bývalých eštebákov ku rôznym formám protestu. „Aj preto sme sa pri tvorbe zákona držali takzvaného poľského modelu. Jeho odporcovia sa obrátili až na Európsky súd pre ľudské práva. Ten však v&nbsp;plnom rozsahu odobril poľskú právnu úpravu znižovania výsluhových dôchodkov. Okrem iného konštatoval: Služba sťažovateľov v&nbsp;tajnej polícii, ktorá ostro potláčala základné ľudské práva chránené Európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov.“

Jedna vec sú dôchodky, zarážajúce však je, že bývalí eštebáci môžu dnes pokojne pracovať v&nbsp;štátnych inštitúciách. Príkladom je Miroslav Kriak, ktorý pre Mariana Kočnera sledoval novinárov. Do roku 2018 pracoval na finančnej správe Slovenskej republiky. Janka Šípošová hovorí, že strana Za ľudí, ktorej je dnes členkou, má ambíciu novelizovať s&nbsp;tým súvisiace zákony.

„Po revolúcii vstúpil do praxe lustračný zákon. Po tom, ako sa rozdelilo Česko-Slovensko, však nevsiakol do slovenského právneho systému a&nbsp;najmä&nbsp;vedomia.&nbsp;V&nbsp;roku 1996 Národná rada SR prijala zákon o&nbsp;nemorálnosti a&nbsp;protiprávnosti&nbsp;komunistického systému. Bol však veľmi všeobecne a&nbsp;opatrne formulovaný na to, aby dokázal jasne pomenovať zločiny komunistického režimu a&nbsp;jednoznačne sa vyrovnať aj s&nbsp;jeho vinníkmi a&nbsp;prisluhovačmi. Možno aj preto mohli bývalí eštebáci pracovať v&nbsp;štátnych inštitúciách. V&nbsp;minulom volebnom období sme pripravili jeho novelizáciu, Veronika Remišová ju predložila do Národnej rady SR niekedy na jeseň. Vtedajšia koalícia však odhlasovala, že opozičné návrhy nebudú zaradené do programu schôdze NR SR. Myslím, že novela tohto zákona by mohla byť východiskom na vygumovanie hrubých čiar, ktorými sme popreli minulé zločiny,“ objasňuje Janka Šípošová.

V policajných či spravodajských zložkách však už eštebáci pracovať nemôžu, a to pre zákon o ochrane utajovaných skutočností. Politológ Radoslav Štefančík hovorí, že nová legislatíva by bola do budúcnosti výstrahou pre každého, kto by chcel slúžiť režimom, ktoré potláčajú základné ľudské práva a&nbsp;slobody.

Z eštebákov sú dnes podnikatelia. Naozaj im siahnu na dôchodky?

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Výber pre vás

Z eštebákov sú dnes podnikatelia. Naozaj im siahnu na dôchodky?

Erika Szalayová

Súvisiace články

Aké šance má vláda? Politológovia opísali plusy a mínusy nových ministrov

Budeme môcť dovolenkovať pri mori? Štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí to vidí takto

Život na úteku: Biggs sa zúčastnil na VEĽKEJ VLAKOVEJ LÚPEŽI, média z neho spravili sympaťáka

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Výber pre vás