Hromady plastového odpadu, ktoré priplávajú dole Hornádom, pravidelne menia najkrajšiu vodnú plochu na Slovensku na odpornú odpadovú stoku. Najhoršie na tom je, že Ružín so svojím smutným osudom nie je žiadnou výnimkou.

Navlas podobné devastačné trampoty s haldami plastového odpadu zažívajú v posledných rokoch už všetky končiny Slovenska. Výnimkou nie je ani Pieninský národný park.

Potvrdzujú to aj slová riaditeľa jeho správy inžiniera Vladimíra Kĺča (40): „Keď som ako čerstvý absolvent odboru aplikovanej biológie Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre prišiel na správu najmenšieho národného parku na Slovensku, pri upratovaní Prielomu Dunajca a okolia najfrekventovanejších turistických chodníkov sme plnili vrecia starými teniskami, papierovými servítkami, starými novinami, konzervami, sem-tam sme našli kus nepotrebného železa či pár metrov zhrdzaveného drôtu.

Teraz sme pri tradičnom jarnom upratovaní nazberali v chránenom území tonu odpadu, samozrejme, že to boli najmä stovky plastových fliaš od minerálnych vôd, mikroténové vrecúška, plastové tašky s logami veľkých obchodných reťazcov. Ak to bude pokračovať takýmto tempom, jedného dňa nás plastový odpad zasype po hlavy.“

Bude aj horšie

A nebude ním zasypané iba Slovensko, táto hrozba visí nad celou Európou i americkým kontinentom. Podľa posledného výskumu amerického výskumného inštitútu Worldwatch Institute pribudne na svete ročne viac ako 300 miliónov ton výrobkov z nezničiteľného plastu.

V európskych krajinách, podobne ako v USA, spotrebuje každý občan za rok až 100 kilogramov výrobkov z plastov. Tak ako na Slovensku, aj v iných priemyselne vyspelých krajinách ide predovšetkým o obaly.

Podľa kvalifikovaného odhadu amerických vedcov 10 až 20 miliónov ton plastového odpadu skončí každý rok vo svetových oceánoch. Najväčším nebezpečenstvom sú pre morské živočíchy zmäkčovadlá a retardéry horenia, ktoré obsahujú všetky výrobky z plastov.

A bude ešte horšie. Tvrdia to výskumníci z Kalifornskej univerzity v Santa Barbare, ktorí svoje varovania podali čierne na bielom v prestížnych vedeckých časopisoch. Bijú na poplach, že ak v produkcii a ich recyklácii nedôjde k zásadnému obratu, do roku 2050 sa zvýši produkcia plastov vo svete až štvornásobne.

Okrem iného to znamená, že v roku 2050 skončia na smetiskách alebo v oceánoch plastové obaly za 120 miliárd(!) dolárov.

Tento trend tu máme od 50. rokov minulého storočia. Ťažko uveriť, no odvtedy sa výroba predmetov z plastov zvýšila 200-násobne! Viac sa vo svete vyrobilo len cementu a ocele, no tie ako základný stavebný materiál dostávajú podobu budov, ciest, mostov, nekončia na skládkach odpadu ani v oceánoch.

Na prvom mieste výrobkov z plastov sú vo svete obaly. Na potraviny, kozmetiku, pre minerálne vody. A Slovensko tento svetový trend verne kopíruje.

Zbalia bobry kufre?

Učebnicový príklad zatiaľ iba lokálnej ekologickej pohromy, ktorá môže každú chvíľu veľmi ľahko vážne narušiť dobré susedské vzťahy Slovenska s Poľskom, má na svedomí zo tritisíc Rómov z dediny Lomnička v Staroľubovnianskom okrese. Bobrie hrádze poniže posledných rómskych chatrčí zanešvárili tony a tony plastového haraburdia.

„Je to katastrofálna situácia, plasty ohrozujú bobry, ktoré sa usadili na potoku pod Lomničkou. Myslím, že horšiu lokalitu si už ani vybrať nemohli. Ich hrádze sú kompletne zasypané plastovým sajrajtom, plastový odpad už pomaly pokrýva celé bobrie jazierko.

Vôbec ma neprekvapí, keď bobrom dôjde trpezlivosť, jedného dňa zbalia kufre a v niektorej susednej doline si nájdu miesto na lepšie bývanie,“ zatipoval si ďalší osud bobrov spod Lomničky riaditeľ Pieninského národného parku.

Rómska starostka Lomničky Mária Oračková sa viacerým novinárom dušovala, že Rómovia potok v polovici mája vyčistia. Problém však bude s plastmi v jazierku i na hrádzi.

„Lebo naši ľudia sa boja dvoch vecí – hlbokej vody v bobrom jazierku i bobrov,“ ospravedlňovala kritický stav na miestom potoku.

Rómov v Lomničky netrápi, že plastové fľaše či plienky „pampersky“, ktoré bez najmenších zábran hádžu do potôčika pretekajúceho stredom dediny, sa môžu dostať až do Baltského mora.

„Dik, ta co sce načisto glupi, šak naš jarek vobec neceče do dajakeho mora, jak hutorice, ale tu pri Podolincu še vliva do Popradu. Trebalo še vam ľepši učic, ta bi sce to tiž znali,“ dostalo sa mi ponaučenia od štvorice mladíkov z polorozpadnutej škodovky, ktorú drží pohromade len sila vôle a hrdza.

O tom, že plasty sa s vodami Popradu vlievajú do Dunajca, ten do poľskej Visly a tá odpad z ich dediny doplaví až do Baltského mora, nemali ani šajnu. A keby aj mali, určite by ich to netrápilo. Ak ich nemrzí, že dedina, v ktorej kedysi žila spisovateľka Terézia Vansová, dnes pripomína skôr veľké smetisko ako klasickú spišskú obec...

„V neďalekých Podhoranoch žije tiež veľa Rómov, ale tam si dedinu vedia upratať, odpad sypú do veľkokapacitných kontajnerov, toho sa v Lomničke asi nikdy nedočkáme,“ tipuje šéf Pieninského národného parku.

Tak ako je Rómom v Lomničke ľahostajné, v akom katastrofálne znečistenom prostredí žijú, tak je im jedno, že odpad z ich zanedbanej dediny znepríjemňuje život rodinke bobrov v jazierku poniže obce.

„Veľo kriku pre nič, to ňe su žadne vzacne džvirata, ale calkom obyčajne veľké patkaňe. Trebalo by ich šicke pohlušic, kým nam nepožeru čhavore,“ nechal sa za hlasného pritakávania počuť pred zdevastovaným evanjelickým kostolom starý Róm s holým pivným bruchom, na ktorom neudržal špinavé nohavice ani hrubý opasok.

Lomnička má široko-ďaleko zlú povesť, posádky rýchlej zdravotnej pomoci už dávnejšie oznámili, že do dediny budú chodiť iba v sprievode policajtov. A nikto sa im nedivil.

Prišli z Poľska a Rakúska

Inžinierka Katarína Kisková (41), zoológ Pieninského národného parku, má radosť z toho, že najväčšie európske hlodavce sa po zlých rokoch vrátili na naše potoky. Lebo boli tu časy, ktoré bobrom nepriali.

V roku 1977 bol bobor v Československu úradne vyhlásený za vyhynutý druh. Dovtedy sa bobrom ako-tak darilo prežiť na potokoch v povodí Váhu, Dudváhu, Hrona, Dunaja.

Bobry doplatili životmi na svoju vzácnu kožušinu odolnú vode, na hodnotný podkožný tuk, aj na to, že kde sa usadili, spôsobovali škody na stromoch i družstevných poliach a záhumienkoch. Bobor za rok zničí a spotrebuje až štyri tony dreva. Na jeho dennom jedálnom lístku však nie sú len drevo a kôra, ale aj poľnohospodárske plodiny.

„Dnes sa tešíme, že napriek nepriazni osudu bobry predsa len prežili, z Poľska a Dolného Rakúska si našli cesty na naše potoky. V našich končinách, v povodí Popradu a Dunajca, žijú bobrie rodiny už asi na sto lokalitách. Na stavbu svojich hatí a hrádzí vyhľadávajú miesta s kombináciou nehlbokých stojatých a tečúcich vôd, rady majú miesta, kde na brehoch rastú mäkké dreviny – vŕby, topole, jelše, brezy. Ich drevo sa im najľahšie opracováva, navyše im aj chutí.

Svoje vodné stavby však stavajú nielen z kmeňov a konárov týchto obľúbených stromov, ale na spevnenie hrádzí používajú bahno, kamene, štrk. Rovnako dômyselne budujú svoje hrady a brlohy s dobre zamaskovaným vstupom pod hladinou,“ predstavila nám bobrov Katarína Kisková.

V roku 1986, deväť rokov po tom, čo bol u nás bobor vyhlásený za vyhynutý druh, sa zrazu, z ničoho nič, objavili bobry na Poprade, pri zaplavených štrkoviskách poniže Plavča v okrese Stará Ľubovňa. Potom prešlo dlhých 14 rokov, kým sa ďalšie rodiny bobrov usadili aj v povodí hraničnej rieky Dunajec v Pieninskom národnom parku.

Dnes možno bobrie hrádze nájsť azda na každom prítoku Popradu i Dunajca. Bobrie kolónie sa usídlili pri obci Jezersko, pri Spišskej Starej Vsi, pri Spišskej Belej, tejto jari si postavili vodní „inžinieri“ hrádzu aj v centre Matysovej.

„Mnohí gazdujúci dedinčania považujú bobrov za škodnú v revíre, lenže bobry vedia prírodu aj zveľadiť. Na jazero v rázovitej Osturni na Zamagurí priputovali suchou cestou cez kopce z Poľska, a tak vyčistili vody jazera od vodných rastlín, že je radosť pozerať na jeho čisté vody.

Niekedy zažijeme s bobrami aj zábavu, tak ako s rodinkou, ktorá ohrozovala stabilitu železničného násypu pri Spišskej Belej. Museli sme im zlikvidovať hrádzu, ale ony si cez noc postavili novú. Tak to pokračovalo niekoľko dní – my sme cez deň ich dielo búrali, ony v noci stavali. Nerobíme to radi, no každý rok musíme odstrániť aj zo desať hrádzí, aby sme sprietočnili potoky, ktoré by pri vyššom stave vody mohli ľahko zaplaviť domy, záhrady, polia.

Teraz však máme pod Lomničkou novú situáciu a ťažko odhadnúť, ako sa s tonami plastov vysporiada tamojšia bobria rodina. Netušíme, či sa s tým smetiskom v jazierku zmieria, alebo zbalia kufre a presťahujú sa na iný potok. Uvidíme,“ povedala pre Život zoologička Katarína Kisková.