Vladimír Kampf

Označenie domu hrôzy má od čias vlády národného socializmu v&nbsp;Nemecku. Dnes v&nbsp;ňom sídli dokumentačné stredisko mesta. V&nbsp;inak prázdnych priestoroch väčšinou visia fotografie a&nbsp;informačné panely, z&nbsp;ktorých mrazí. V&nbsp;lete roku 1935 budovu skonfiškovalo či akože si prenajalo kolínske gestapo, ale nikdy ju nevyvlastnili. Novostavba stála na výhodnom mieste v&nbsp;blízkosti policajného riaditeľstva, budovy súdu a&nbsp;centrálnej väznice. V&nbsp;suteréne vybudovali cely so železnými ležadlami, pribudli malé strážne miestnosti, umyvárne, záchody a&nbsp;šibenica. Legenda hovorí, že podzemím viedla chodba do budovy súdu. V&nbsp;suteréne bol aj protiletecký kryt.

Cely pôvodne slúžili na ubytovanie zatknutých počas vypočúvania. Väčšina väzňov boli vojnoví zajatci a&nbsp;nútení robotníci. Kto sa pokúsil o&nbsp;odboj či nevyhovoval Hitlerovým noh­sledom, mal istotu, že skončí na gestape. Len nepohodlného starostu Konrada Adenauera odviezli rovno do kolínskeho zajateckého tábora. Jeho manželka Gussi tu však strávila noc z&nbsp;24. na 25. septembra 1944. Konrad Adenauer, ktorý bol po 2. svetovej vojne prvým kancelárom západného Nemecka, sa narodil v&nbsp;Kolíne nad Rýnom. V&nbsp;roku 1906 ho zvolili do nemeckého parlamentu. Bol opozičný politik proti náckom. V&nbsp;roku 1933 ho prinútili opustiť Nemecko. Do domu hrôzy sa nedostal. Zomrel v&nbsp;roku 1967 v&nbsp;Bonne. Ľudia zo susedných domov spočiatku len ťažko znášali šialený krik mučených. Preto tie najbrutálnejšie výsluchy presunuli do pivničných priestorov. Na to, aby vypočúvaní hovorili, čo gestapáci chceli počuť, používali okrem iného aj špeciálne mosadzné tyče či gumené palice. Neváhali si udrieť päsťami a&nbsp;kopať do bezvládnych tiel. Masové popravy bez rozsudkov tu boli dlhý čas na dennom poriadku. Väčšinu väzňov zlikvidovali na parkovisku. Neďaleko domu stála šibenica pre sedem popráv naraz. Mŕtvoly zahrabávali na západnom cintoríne mesta. Vozili ich tam smetiarske autá. Z&nbsp;EL-DE Hausu na cintorín priviezli najmenej 788 tiel. Posledných ľudí tu popravili 2. marca 1945, krátko pred príchodom americkej armády. Zabíjali do poslednej chvíle.

Utiecť odtiaľto bolo takmer nemožné. Podarilo sa to ruskému nútenému pracovníkovi Askoldovi Kurovovi v&nbsp;polovici februára 1945. Využil náhodu, keď ho nasadili na prepravu spisov zo suterénu. Službukonajúceho dôstojníka gestapa náhle zavolali k&nbsp;celám. Kurov sa cez odomknuté dvere dostal do kotolne a&nbsp;ušiel jedným z&nbsp;pivničných okien, ktoré neboli zamrežované, aby sa cez ne ľahšie hádzalo uhlie z&nbsp;ulice do pivnice. Ako zázrakom unikol okienkom vedľa hlavných vchodových dverí. Kurov prežil vojnu a&nbsp;vrátil sa do Ruska.

Pri pohľade na nápisy a&nbsp;kresby na stenách mám zimomriavky po celom tele. Väzni vedeli, že neprežijú. Písali správy alebo jednoducho kreslili postavy, krajinky, zvieratá a&nbsp;všetko, čo mali radi. Steny museli sami niekoľkokrát nanovo vymaľovať. Napriek tomu je na posledných vrstvách 1 800 písaných či kreslených odkazov. Pochádzajú z&nbsp;obdobia medzi koncom rokov 1943 a&nbsp;1945. Približne 600 nápisov v&nbsp;azbuke je od Rusov a&nbsp;Ukrajincov, ďalších 300 je vo francúzštine, holandčine, poľštine, angličtine a&nbsp;španielčine. Po vojne niekoľko stien zbúrali. S&nbsp;nimi sa stratili stovky ďalších odkazov.

Jeden z&nbsp;nápisov je aj od Kurova a&nbsp;jeho spolubojovníka. <em>„Dvaja priatelia z&nbsp;tábora Messe tu sedia na gestape od 24. decembra 1944, Askold Kurov a&nbsp;Gaidai Vladimir, teraz je už 3. februára 1945. 40 ľudí obesili. Vo väzení sme už 43 dní, výsluch sa chýli ku koncu, teraz je rad na nás, aby nás zavesili na šibenicu. Prosím tých, ktorí nás poznajú, aby povedali našim súdruhom, že aj my sme zahynuli v&nbsp;týchto mučiarňach.“</em>

Francúzsky väzeň ku koncu vojny napísal: <em>„Nemecké praktiky sú obzvlášť zreteľné v&nbsp;cele 6, kde sa im podarilo naraz natlačiť až tridsaťtri ľudí.“</em> Po vojne boli v&nbsp;dome hrôzy byty a&nbsp;niekoľko mestských úradov. Sídlil tu aj okupačný úrad.