Vladimír Kampf

Kľúčovú úlohu zohralo odhodlanie súčasného primátora Matúša Valla a&nbsp;vášeň zberateľa Erika Ková­csa, vďaka ktorému vybavenie neskončilo kdesi v&nbsp;súkromnej zbierke v&nbsp;zahraničí.

<h3>Katastrofa v&nbsp;skratke</h3>
Lekáreň bývala súčasťou jezuitského kolégia na Kapitulskej ulici. Po zrušení rehole sa dostala do svetských rúk, na dnešnú Panskú ulicu. V&nbsp;roku 1904 lekárnik Rudolf Adler presťahoval zariadenie do susedného domu, ktorý dal postaviť mobiliáru ako-tak na mieru. Prestavbe a&nbsp;úpravám sa nevyhol. Lekáreň znárodnili v&nbsp;50.&nbsp;rokoch, ale fungovala ďalej až do privatizácie v&nbsp;polovici 90.&nbsp;rokov minulého storočia.
Katastrofa sa začala počas privatizácie. Trenčiansky podnikateľ Jaroslav Závodský nábytok kúpil v&nbsp;roku 1996 od majiteľky, ktorá ho získala od štátu. Mesto peniaze naň nenašlo. J. Závodský mal mobiliár a&nbsp;mesto budovu. Podnikateľ ho vraj ponúkal štátu, ale vtedajšie vedenie ministerstva kultúry hralo mŕtveho chrobáka.
Ani pod vedením primátora Petra Kresánka mesto na mobiliár peniaze nemalo a&nbsp;nenašlo. Odvaha zarábať však hlavnému mestu nechýbala. Podnikateľovi ponúklo nájom, z&nbsp;ktorého sa mu pretočili oči. Tak si nábytok odviezol do Trenčianskych Teplíc do depozitára. J. Závodský sa netajil tým, že mobiliár nemá z&nbsp;lásky k&nbsp;nábytku, ale chce ho predať. Predaj do Švajčiarska zastavilo rýchle rozhodnutie ministerstva kultúry, ktoré takmer celé zariadenie lekárne z&nbsp;večera do rána vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku.
Nakoniec mobiliár od J. Závodského kúpil nadšenec Erik Kovács. Zdá sa, že nič lepšie sa stať nemohlo. Vyštudovaný lekárnik z&nbsp;lekárnickej rodiny v&nbsp;Novom Meste nad Váhom dal pre jedinečný nábytok postaviť modernú budovu múzea lekárnictva. Do poloprázdnych vitrín vložil zariadenie z&nbsp;vlastnej lekárnickej zbierky, ktorá nemá obdobu široko-ďaleko. Mobiliár a&nbsp;ostatné zariadenie lekárne sú takmer kompletne zrekonštruované.

<h3>Iná hodnota</h3>
Erik Kovács napokon súhlasil s&nbsp;predajom, aj keď, samozrejme, od mesta nedostal toľko, koľko si predstavoval, ani toľko, koľko odhadovali tí najskromnejší znalci. S&nbsp;tým sa však zmieril a&nbsp;spokojnosť pomaly prichádza. „Keď sme sa pustili do rokovaní s&nbsp;mestom, nečakal som, že to vôbec pôjde. Doba je ťažká, zmeny priniesol aj kovid. Správna vec dnes nemusí byť pochopená kladne. Návrat mobiliára do Bratislavy je v&nbsp;dnešnom čase nádherná pozitívna udalosť. Očakával som veľa ‚hejtov‘ a&nbsp;negatívnych reakcií o&nbsp;tom, ako Bratislava v&nbsp;ťažkých časoch míňa peniaze. Popravde lekáreň má úplne inú hodnotu, než sme sa dohodli s&nbsp;pánom primátorom. Akceptoval som inú formu satisfakcie. Manželka Alexandra ma v&nbsp;istom momente presvedčila, že do toho pôjdeme. Chceme byť pozitívnou súčasťou príbehu,“ vysvetľuje dnes už bývalý majiteľ.
Lekáreň v&nbsp;polovici októbra odviezli z&nbsp;expozície v&nbsp;Novom Meste nad Váhom do bratislavského depozitára. Kým sa dostane do domu U&nbsp;Salvátora, strávi možno rok v&nbsp;depozitári, kde bude čakať na rekonštrukciu priestorov. Erik Kovács si uvedomoval, že Múzeum lekárnictva v&nbsp;Novom Meste nad Váhom nikdy nebude mať takú návštevnosť, akú majú múzeá v&nbsp;centre Bratislavy. „Poteším sa, ak bude o&nbsp;mne zmienka, že som mobiliár zachránil a&nbsp;dal zreštaurovať. Dôležitou postavou v&nbsp;príbehu lekárne bol okrem mojej manželky mimoriadne angažovaný primátor Matúš Vallo. Je to ‚srdciar‘, uvedomuje si hĺbku histórie hlavného mesta. Nielen tí, ktorí tomu rozumejú, si sami želali, aby sa lekáreň vrátila na miesto.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Prestupná stanica</h3>
Lekáreň je uložená v&nbsp;Bratislave, kým sa dostane späť do Adlerovho domu na Panskej ulici. Erik Kovács je s&nbsp;tým uzrozumený. „Mám ambíciu vytvoriť zo svojej ďalšej zbierky jedinečné múzeum historických zbraní. Práve pre ne by som rád využil voľný priestor po lekárni. Takisto si uvedomujem, že aj tieto moje exponáty by raz mohli skončiť kdesi v&nbsp;Bratislave, kde ich uvidí neporovnateľne viac ľudí.“
V&nbsp;Novom Meste nad Váhom zostali tisíce cenných lekárnických artefaktov z&nbsp;celého sveta. „Unikátna je zbierka historických farmaceutických kníh. Najstaršia je z&nbsp;15. storočia. Sú medzi nimi jedinečné herbáre a&nbsp;liekopisy,“ vysvetľuje. „Aj farmaceutickú zbierku chceme do budúcna presunúť do Bratislavy. Ponúkol som pánovi primátorovi koncept vytvorenia spoločného múzea farmácie priamo v&nbsp;budove U&nbsp;Salvátora. Je to pre nich veľká myšlienka, nateraz v&nbsp;nedohľadne. Žiada si to čas a&nbsp;odhodlanie ľudí. Priestory v&nbsp;Novom Meste nad Váhom berieme ako prestupnú stanicu k&nbsp;veľkým expozíciám. Tu ich pripravíme a&nbsp;presunieme k&nbsp;divákom. S&nbsp;historickými zbraňami máme rovnaký zámer. Potrebuje to čas a&nbsp;odborníkov. Nejde len o&nbsp;zhromažďovanie vecí, ale aj o&nbsp;príbehy s&nbsp;nimi spojené. Tie ich robia cennejšími. Príbeh vytvára unikát,“ mieni zberateľ.
Pre Kovácsovcov akoby sa príbeh mobiliára lekárne U&nbsp;Salvátora nateraz šťastne skončil. „Uvedomili sme si, že lekárnik Adler postavil budovu pre mobiliár lekárne. To isté urobil Erik. Adlerova budova sa v&nbsp;meste vyníma rovnako, ako sa vyníma moderná budova v&nbsp;Novom Meste nad Váhom. Obaja síce boli lekárnici, ale nerobili lekárnikov. Sú to podnikatelia. To sú krásne paralely, ku ktorým sme sa dostali,“ dodáva manželka Alexandra.

<h3>Držiak na kvetináč</h3>
Príbeh lekárne U&nbsp;Salvátora a&nbsp;vecí v&nbsp;nej je mimoriadne zaujímavý. Z&nbsp;Nového Mesta nad Váhom do Bratislavy cestuje napríklad aj jeden z&nbsp;kamenných levov, na ktorého pri spisovaní do zoznamu kultúrnych pamiatok zabudli. „Pôvodne sme dostali len päť levov. Na každej historickej fotografii je ich len päť. Akoby držali veľký, veľmi ťažký centrálny pult. Bolo na ňom však miesto pre šesť levov. Jedného odstránili v&nbsp;čase, keď im zavadzal pod kasou. Umiestnili ho voľne do priestoru a&nbsp;primontovali mu na hlavu držiak na kvetináč. Podarilo sa nám nájsť aj toho šiesteho. Bola to náhoda. Nebudem menovať toho, komu sa páčil a&nbsp;vzal si ho ako záhradného trpaslíka, keď už naň pri spisovaní zabudli... Majiteľovi šiesteho leva sme museli vysvetliť, kam patrí. Najprv nechcel, ale nakoniec nám ho dal. Chvíľu som zaváhal, že by som si ho nechal ja, keď nie je v&nbsp;zozname, aby mi po lekárni aspoň niečo zostalo. Manželka ma však zahriakla, že na to mám zabudnúť,“ hovorí žartom so širokým úsmevom Erik Kovács.
Do pôvodnej lekárne pridal niektoré veci už Rudolf Adler. Viedenské hodiny, kasu, luster, svetelné váhy, zlaté zdobenie… „Pridáme niečo aj my. Niečo vyberieme. Je to pre nás česť a&nbsp;pokračovanie príbehu,“ dodáva Alexandra.Celá lekáreň aj s&nbsp;priestormi na Panskej ulici by sa mala stať edukačným a&nbsp;výstavným strediskom v&nbsp;prenájme Slovenskej lekárnickej komory. Možno sa medzi vystavené exponáty časom dostanú aj ďalšie veci zo zbierky Erika Kovácsa.