Stretli sme sa na chodbe. Obaja s plnými vreckami odpadu do kontajnera. V tom mojom bola naozaj zmes kuchynského odpadu, on však mal ešte niečo. Môj sused, mladý muž, obyčajne veselý, bol smutný. Niesol obraz. Do kontajnera. Asi sa mu nevydaril, pomyslela som si. Je výtvarník a spolu s ďalším má prenajatý ateliér. Poznáme sa tak tri roky, a preto mi počas zostupovania po schodoch prezradil, že sa rozišiel s priateľom. Je nešťastný a do toho obrazu vložil svoj smútok, lásku aj nádej na zmenu. Priateľ to nepochopil, trval na tom, že je koniec, a obraz neprijal. Tak ho ide vyhodiť. Zastali sme a pozrela som si ho. Pekný, náročný na vnímanie. Trochu mi pripomínal Munchov obraz Výkrik. Maliar ho tiež namaľoval po rozchode. Zrejme aj toto mal byť výkrik. No priateľ ho už nepočul. Pokrútila som hlavou, že je škoda obraz vyhodiť, no on trval na svojom.

Páčil sa mi, a tak som spontánne susedovi navrhla, že si ho vezmem. Chvíľku premýšľal a napokon prikývol. Obraz som si zavesila do spálne. Neraz som pred ním stála dlhé minúty a snažila sa ho pochopiť. Chcela som, aby vo mne vyvolal nejaké pocity, emócie. Študovala som ho, ohmatávala očami, pozerala sa naň z rôznych uhlov, no nedarilo sa mi ho pochopiť. Možno preto, že som si do mozgu vryla ten negatívny podtext. Po nejakom čase som sa začala v noci budiť a potom nie a nie zaspať. Povedala som si, že to bude starobou. Raz to muselo prísť a musím sa s tým zmieriť. Veď mnoho starších ľudí má problém so spánkom. No odcestovala som s kamarátkou na chatu a tam som spala ako v bavlnke. Hoci to nebola moja posteľ ani izba. Po týždni som sa vrátila domov a opäť nekvalitný spánok. Obraz som odložila do garáže. A opäť dobre spím.