Vladimír Kampf

V&nbsp;známej pesničke od Elánu Nevesta v&nbsp;piatom mesiaci Jožo Ráž spieva: „Žila ona a&nbsp;žil on, splavovali spolu Hron... Verme, že sa pod stanom nič vážneho nestalo...“ Pri splavovaní Hrona sa môže stať všeličo. Na to, aby sa nedajbože niečo nestalo, dohliada aj podnikateľ v&nbsp;trampovaní na vode Mário Mana Kolár (48). Samozrejme, do toho, čo sa deje pod stanmi a&nbsp;v&nbsp;izbách penziónov, ho nič.

No keď sme sa spolu spustili po prúde Hrona z&nbsp;jeho základne pri motoreste v&nbsp;Nemeckej na polceste medzi Banskou Bystricou a&nbsp;Breznom, Mana pozorne sledoval svoje rafty a&nbsp;nafukovacie kanoe. Záleží mu na tom, aby boli ľudia spokojní. Zjavne znervóznel, keď sa ona a&nbsp;on, trochu starší pár, vklinili v&nbsp;prúde medzi zosušené konáre spadnutého stromu a&nbsp;oddychovali. „Keď si tam nedajú pozor, stačí málo a&nbsp;hneď sú vo vode hore dnom,“ zašomral.

Na vode sa udeje všeličo a niektorí ľudia ju často podceňujú. Mana je však trpezlivý a záleží mu na tom, aby boli jeho klienti spokojní. „Vodákom som sa nestal pre samotné podnikanie vo vodáctve,“ vzdychol si muž, ktorý o sebe tvrdí, že ani nie je vodák. „Ale v ďalšom živote to isto napravím,“ sľubuje si. Jeho snom je len tak osamote splavovať rieky. Trebárs Dunaj. Niežeby na ňom nikdy nebol, veď splav dokáže zabezpečiť na ktorejkoľvek slovenskej rieke. Ide mu o pohodu s kopou prekvapení. Teší sa, že v jeho rodinnej firme nastáva generačná výmena, podnikanie preberá dcéra Kristína.

Mana konečne začal cestovať, plány mu však skrížila korona. Na lacné letenky do sveta môže nateraz zabudnúť. Do kontaktu s&nbsp;vodáctvom prišiel cez tramping. Bolo to dávno, za čias Gustáva Husáka na Pražskom hrade. Mana vtedy býval v&nbsp;paneláku na trnavskom sídlisku Prednádražie. „Vodáctvo je o&nbsp;trampovaní. U&nbsp;nás vo vtedajšom Československu s&nbsp;ním začali pražskí trampi. Stracenka bola prvá trampská osada. Z&nbsp;nej sa spúšťali po Svätojánskych prúdoch späť do Prahy. Ako mladý komunistický tramp som v&nbsp;osemdesiatych rokoch minulého storočia pričuchol k&nbsp;vode,“ spomína. V&nbsp;90. rokoch nastalo na Slovensku obdobie zlatokopov. Každý chcel rýchlo zbohatnúť a&nbsp;niečo si pre seba urvať.

„Ja som odtiaľto utiekol do Švajčiarska. Situácia pre mladých ľudí tu bola neúnosná.“ Na Západe si všimol, že žiť sa dá aj príjemne, že k&nbsp;životu celkom prirodzene patrí aj cestovný ruch. „Tam netúžil byť každý veľkopodnikateľ. Tešilo ich trebárs aj to, že požičiavali ľuďom loďky alebo bicykle a&nbsp;v&nbsp;pohode si z&nbsp;toho žili. Vedia pracovať aj s&nbsp;drobnosťami, nemusia podnikať vo veľkom. Kopa ľudí tak dokáže žiť spokojný život. To mi utkvelo v&nbsp;hlave. Keď som bol doma na Slovensku, chodieval som na vodu.“ Napokon sa Mana dal dokopy s&nbsp;vodákmi z&nbsp;Hlohovca, ktorí na rozdiel od neho mali za humnami rieku, ktorá sa dá splavovať. „My v&nbsp;Trnave žiadnu splavnú vode nemáme.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

S&nbsp;kamarátmi z&nbsp;Hlohovca chodili na vodu a&nbsp;pohrávali sa s&nbsp;myšlienkami využitia lodí aj na komerčné účely. „Vtedy nám napadlo zorganizovať splav Hrona. Bolo to pred 20 rokmi. Už v&nbsp;prvom roku sa nám podarilo pripraviť niekoľko komerčných zájazdov na Hron.“ V&nbsp;tom čase to však nebol ktovieaký estetický zážitok. Horehronci hádzali do rieky odpad a&nbsp;ústili doň aj žumpy. Ešte aj dnes voda vyplavuje tégliky zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sa zachytávajú o&nbsp;haluze stromov trčiace do toku.

„Nielen tunajší, ale aj ľudia z Trnavy na mňa pozerali ako na blázna, keď som im hovoril o splavovaní. Celé roky mali pravdu: Bol som blázon. Zlomilo sa to pred niekoľkými rokmi. Odvtedy sme machri. Začalo sa nám naozaj dariť, až keď na Slovensku nastal blahobyt. Ľudia mali peniaze, začali si užívať pohodu.“ Manove postavenie na slovenskom vodáckom trhu síce nie je gigantické, ale je významné. „Mať vo vodáctve u&nbsp;nás významné postavenie zasa nie je žiadny veľký problém. Každý to robíme trocha inak. Niektorí sa usadili pri riekach, iní vozia ľudí na splavy do iných krajín na exotickejšie a&nbsp;divokejšie toky. Na Hrone je niekoľko väčších požičovní. Mňa živí aj vodácky obchod, ktorý funguje už roky.“

Podľa jeho názoru vodáctvo na Slovensku stále veľa neznamená. „Ľudia ho vyhľadávajú len ako atrakciu na pár hodín. S&nbsp;blahobytom našťastie prišla aj dostavba rýchlostnej cesty. Ľudia z&nbsp;Bratislavy sa tak doslova za pár hodín dostanú za Banskú Bystricu a&nbsp;tu sme my. Cesty sú naozaj kľúčové pre infraštruktúru krajiny. Zrazu sme sa stali ľahko dostupnými. Navyše, na Horehroní je v&nbsp;lete príjemnejšia klíma ako v&nbsp;meste.“ Je rád, že sa doba zmenila. V&nbsp;minulosti býval splav Hrona pre ľudí zo západnej časti Slovenska niekoľkodňová akcia. Museli naložiť člny do spešninového železničného vozňa a&nbsp;potom pol dňa cestovať. Dnes to môže byť aj príjemná jednodňová záležitosť bez starostí.

Pred 20 rokmi, keď začínal, ho ľudia po splave objímali a&nbsp;ďakovali mu, že to bol ich sen. „Žiaľ, blahobyt sa na ľuďoch prejavil aj tak, že začali strašne slopať,“ ťažká si. „Kedysi to robili doma v&nbsp;garážach a&nbsp;nepotrebovali na to byť pod holým nebom v&nbsp;prírode. Zažíval som nepríjemné chvíle. Viezol som chlapov na vodu a&nbsp;ani som ich nestihol vyložiť. Len som doviezol obratom naspäť ich od alkoholu bezduché telá. Hrozivejšie bolo, keď som videl, ako takí ľudia lezú do loďky... Nebolo mi všetko jedno. Najhoršie to bolo na rôznych firemných akciách. V&nbsp;tom čase som sa na to chcel vykašlať. Mal som tri malé deti. Dve z&nbsp;nich sme kočíkovali na Hrone.“

Nakoniec tie zvláštne časy nejako prečkal a je spokojný. „Dnes už to nie je až také zlé. Už nevozíme toľko bezduchých tiel. Najviac ich zostalo v sobotu, ale to chápem. Ľudia si jeden deň v týždni potrebujú vyhodiť z kopýtka. Zvyšné dni je naša klientela triezva. Sú to najmä ľudia, ktorí investujú svoje peniaze do voľného času v prírode alebo chodia spoznávať regióny. Najžiadanejšie sú desaťkilometrové úseky na tri až štyri hodinky plavby,“ vysvetľuje s tým, že sa snažia poskytovať služby širokej turistickej verejnosti. Hron na tom s&nbsp;možnosťami a&nbsp;službami nie je až tak tragicky ako napríklad Malý Dunaj, kde sú, až na niekoľko výnimiek, k&nbsp;dispozícii len búdy s&nbsp;občerstvením na brehu.

„Mentalita Slovákov nie je stvorená pre služby. Boj s&nbsp;odpadom som už vzdal. Chýba nám, že tam hore na úradoch nemajú vôľu veci zladiť a&nbsp;sľuby dodržať. Už 20 rokov počúvam, ako v&nbsp;Banskej Bystrici postavia prístav pre vodákov so všetkým, čo k&nbsp;nemu patrí. Jediné, čo sa im doteraz podarilo postaviť, sú betónové múry protipovodňovej ochrany. V&nbsp;prístave na Šalkovej toho tiež veľa nepostavili. Na mnohých miestach si najmä novousadlíci o&nbsp;nás myslia, že sme škodná zver. Dávajú si záležať, aby nám znepríjemnili činnosť. Žiaľ, neexistuje žiadna rozumná koordinácia na vyššej úrovni riadenia. Už sa aj bojíme niečo povedať, aby nám namiesto ústretovosti, ktorú už roky očakávame a&nbsp;máme sľúbenú, nezačali znepríjemňovať život. Veď aj my sme súčasťou spoločenstva, ktoré sem láka turistov. Tí tu následne spia, jedia a&nbsp;utrácajú peniaze aj inde v&nbsp;regióne. Myslím, že namiesto pomoci nám nakoniec vymyslia nejaké pravidlá a&nbsp;povinnosti.“

Podľa jeho názoru potrebuje rekreant aj dobrú infraštruktúru. „Na to je potrebná spolupráca nás všetkých, ktorí sme tu. Sám dieru do sveta nikto neurobí. Som rád, že nám dal majiteľ penzióna priestor vybudovať lodenicu u&nbsp;neho. Kto má rozum, drží sa svojho a&nbsp;hľadá spriaznené duše.“ Ako dodáva, Slovensko svojimi riekami nežije, tak ako to dokážu iné krajiny.

V súčasnosti ponúka Mana 16 raftov a 15 kanoe a stačí to. Mali ich aj viac. „Chceme robiť svoju prácu v pokoji a nie sa potrhať. Ja som technicky zameraný. Manželka má na starosti komunikáciu, objednávky a administratívu. Ona je ten manažment, ktorý pre nás, čo to musíme robiť, vymýšľa hlúpos­ti od stola. Ja som ten z výroby,“ vysvetľuje. Korunnou princeznou firmy je ich dcéra Kristína. Preberá štafetu od otca.

„Nechcem sa tu motať v dedovskom veku a vysvetľovať ľuďom, ako majú nastupovať do člna. Toto je práca pre mladých, ktorí do nej dokážu vniesť nového ducha. Pozorujem na konkurencii, že starí chlapi už na to nie sú. Sú namrzení na celý svet a hľadajú pokoj... Čas neoklameš. Starší človek musí vedieť, kedy má odísť. Ale nemysli si, že zostanem len tak sedieť. Budem ďalej robiť aj okolo vodáctva a jedným okom ich budem mať pod kontrolou, aby tu nezavládla anarchia.“ Počas leta zamestnávajú ešte niekoľko študentov vysokoškolákov.

„Je to pre nich práca tak akurát na prázdniny. Slušného brigádnika na leto len tak ľahko nenájdem. Tí, čo pracujú, majú v&nbsp;tom čase voľno a&nbsp;sú našimi klientmi. Vysokoškoláci sa k&nbsp;nim vedia slušne správať, vedia jazyky a&nbsp;hlavne majú vodičské preukazy. To je pre nás dôležité. Rozvážame a&nbsp;zvážame ľudí tam, kde chcú so splavom začať, a&nbsp;berieme ich odtiaľ, kam prídu. My sme vlastne špedičná firma. Kombinujeme vodnú a&nbsp;cestnú dopravu. Všetko, čo spustíme po vode dolu, musíme potom na kolesách odviezť hore,“ zamýšľa sa. Priamo na základni v Nemeckej k týmto dvom druhom dopravy na kúsok pribúda aj letecká.

Rafty a kanojky letia dolu prudkým svahom ku korytu rieky. Majú na to špeciálne miesto, odkiaľ ich zhadzujú dolu strmou pristávacou dráhou. Keďže kráčajú s&nbsp;dobou, Manove splavy sa dajú objednať aj online. Ani to už nie je, ako to bývalo, keď trampi kamsi dotrepali kanoe a&nbsp;spúšťali sa do neznáma. „Niektorí ľudia sa rozhorčujú, že tu nemáme kopu informačných tabúľ, ale veď splav má byť dobrodružstvo s&nbsp;prekvapeniami!“ dodáva Mana presvedčivo a&nbsp;na záver prezrádza tajomstvo svojej spokojnosti. „Cítim sa blažene, keď stojím v&nbsp;rybárskych čižmách uprostred Hrona, chytám lipne, lipne berú a&nbsp;okolo mňa sa plavia moje loďky.“

Dobrodružstvo na Hrone: Splavovanie našich riek láka aj zahraničných turistov

Vladimír Kampf

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás

Dobrodružstvo na Hrone: Splavovanie našich riek láka aj zahraničných turistov

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Kam na výlet? Odhaľte krásu z ruín: Súčasťou hradiska na Molpíre boli tri obetiská

TIP NA VÝLET nielen pre milovníkov mýtov a legiend: Na Beckove striehnu erbové beštie

TIP NA VÝLET: Vydajte sa PO STOPÁCH HUSÁKA a navštívte kasárne s najkrajším výhľadom na okolie

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás