Pomohli mu mecenáši

Prvú samostatnú prácu mu zadala barcelonská radnica. Požiadala ho, aby navrhol pouličné lampy v jednej zo štvrtí. Obyvatelia i novinári považovali jeho návrh za odvážny a prijali ho s obdivom. Verejné zákazky však dostával zriedkavo, väčšinou tvoril do zásuvky. Hoci nemal prácu z oficiálnych miest, na životnej ceste mu výrazne pomohli mecenáši. Prvú architektonickú zákazku mu zadal majiteľ tehelne Manuel Vicens. Stavebné práce trvali päť rokov, výsledkom Gaudího debutu bol menší obytný dom Casa Vicens, podobný rozprávkovému zámku z tisíc a jednej noci. Aspoň tak pôsobil na návštevníkov, ktorých uvádzal do úžasu.

V skutočnosti jeho pôdorys nebol ničím výnimočný, jeho pôvab tvorila vonkajšia fasáda a vnútorné miestnosti. Na fasáde skombinoval hrubý kameň s tehlami a keramickým obkladom. Dlaždice s ornamentálnym vzorom použil aj vo vnútorných priestoroch domu. Gaudí bol na rozdiel od iných architektov vždy prítomný na stavbe, menil projekty podľa momentálneho nápadu, diskutoval s robotníkmi, navrhoval a zavrhoval. Neraz sa stalo, že nasledoval jeden nápad za druhým – žiadny v zhode s konštrukčným výkresom, čo malo vplyv na financie zákazníka. Podobne to bolo v prípade Manuela Vicensa. Gaudí ho zmenami na projekte domu takmer priviedol na pokraj finančnej záhuby. V nasledujúcich rokoch mu to však bohato vynahradil. Používaním keramických obkladačiek spustil talentovaný architekt v Katalánsku módnu vlnu a veľké množstvo z nich vyrábal práve majiteľ tehelne Vicens. V roku 2005 budovu Casa Vicens zaradili do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Významným mužom v Gaudího kariére a veľkým priaznivcom jeho umenia bol zámožný továrnik Eusebi Güell. Jeho dom bol pre umelcov neustále otvorený, vítaným hosťom sa stal aj Antoni. Od začiatku spolupráce si títo dvaja páni rozumeli z ľudskej i umeleckej stránky, stali sa z nich celoživotní priatelia. Gaudí na Güellovi obdivoval cit pre umenie, vynikajúce správanie, šľachetnosť ducha. Güell v Gaudím objavil umeleckého génia a sociálnu angažovanosť. A zadával mu čoraz významnejšie projekty: lovecký pavilón, palác (v ňom Gaudí prvýkrát navrhol aj interiér), kryptu kostola, vínnu pivnicu, park. Väčšinu zo svojich ďalších projektov zrealizoval Gaudí v Barcelone, kde sa zdržiaval najčastejšie.

Štyridsať rokov zo svojho života venoval slávny architekt veľkolepej bazilike.
Zdroj: Getty Images

Len vďaka nemu má Barcelona svojrázny architektonický štýl, ktorý obdivuje množstvo turistov. Popri iných projektoch sa asi v roku 1883 zapojil do prác na svojom najveľkolepejšom diele, na bazilike Sagrada Familia. S Gaudím spočiatku Združenie ctiteľov svätého Jozefa, ktoré prišlo s návrhom na jej postavenie, nerátalo. V tom čase bol ešte mladý a neznámy. Túto dominantu Barcelony mal pôvodne postaviť architekt Francisco de Villar, v ktorého ateliéri predtým pracoval aj Gaudí. De Villar projekt baziliky odovzdal ešte v roku 1882, so združením sa však nepohodol a stavby sa vzdal. Pokračovať na nej nechcel ani ďalší architekt, Joan Martorell. Poznal však prácu Antoniho Gaudího, preto ho združeniu odporučil. Ctitelia svätého Jozefa súhlasili a mladý architekt ponuku prijal. No hneď na začiatku zmenil celý projekt baziliky. Venoval jej 40 rokov života, úplne sa však do prác na nej ponoril až po roku 1914 a odvtedy nevytvoril žiadne vlastné dielo. Obetoval jej aj súkromie a prestal vnímať okolitý svet. Dokonca si na stavbu presunul dielňu a v tej aj spával.

Počas štúdia žil vo veľmi skromných pomeroch, čo si zrejme chcel po skončení univerzity vynahradiť. Oslovil ho dandyovský štýl Oscara Wilda, ktorý elegantný odev povýšil na ideál. Podľa jeho vzoru sa z Gaudího stal elegán. Mal svetlé vlasy, tmavomodré oči a statnú postavu. Bradu si dával farbiť na módnu sivú. Pre Španielov bol neobvyklým zjavom. Len topánky nosil obnosené, dával ich rozchodiť bratovi, lebo neznášal nepohodlnú obuv. Keď sa intenzívne pohrúžil do prác na bazilike, udiala sa s ním kardinálna premena: začal viesť asketický život, prestal dbať o zovňajšok, chodil v obnosených šatách, neraz zaplátaných, výzorom často pripomínal otrhaného tuláka. Keď ho na to rodina alebo priatelia upozornili, odpovedal, že na oblečení nie je dôležitý moderný strih, ale jeho funkčnosť.

Mnohí sa neskôr prikláňali k názoru, že príčinou architektovej smrti bol jeho zanedbaný zjav. Preto vraj skončil v nemocnici na oddelení pre chudobných, kde nedostal hneď po prevoze primeranú lekársku starostlivosť. Napriek šarmantnému zjavu v mladosti sa nikdy neoženil, žil sám. V jeho živote sa zjavila láska – v roku 1884 sa zamiloval do učiteľky Josefy Moreuovej a požiadal ju o ruku. Ona však jeho city neopätovala.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia