Plynofikácia Prešova priniesla aj jeden veľmi dramatický deň s tragickou bilanciou. Obyvatelia bloku B1 na Zápotockého ulici ešte ani nestihli využívať prednosti moderného vykurovacieho média a už deviatich z nich usmrtilo. Stalo sa to 13. júna 1974.

Učiteľka Mária Hajduková (75) nikdy nezačínala školský rok taká vyčerpaná a psychicky na dne ako vtedy. Celé prázdniny so svojou ani nie ročnou dcérkou prežila u svojej kolegyne, ktorá ju prichýlila. Bola zúfalá a vďačná za každú láskavosť a drobnosť, ktorú jej ľudia poskytli. Nezostalo jej vôbec nič, všetko rozdrúzgali padajúce tehlové múry dvojposchodového domu a skončilo v sutinách a prachu. Sila výbuchu plynu v okamihu rozčesla steny. Čo ostalo na svojom mieste, sa ešte aj po niekoľkých hodinách zosúvalo a ohrozovalo všetkých okolo – zdravotníkov, hasičov, dobrovoľníkov i zvedavcov.

Ani učiteľka Danka Rinďová (59), vtedy ešte Ukstová, sa nemohla tešiť na začiatok septembra. Namiesto toho, aby vyštartovala do svojho druhého školského roka medzi deti, ležala v nemocnici. Ťažké zranenia jej už nikdy nedovolili vyučovať telovýchovu, ktorú vyštudovala, našťastie, v kombinácii s učiteľstvom na prvom stupni.

Učiteľky Viery Smieškovej sa jej žiaci vôbec nedočkali, vlastne im už ani nerozdala vysvedčenia. Presne 13. júna mala dvadsaťosem rokov a po vyučovaní odbehla domov, aby sa medzi svoje kolegyne vrátila s občerstvením. Dve malé deti stratili mamu.

Zlomyseľnosť a láskavosť

„Stretávam človeka, čo to zavinil a aj bol odsúdený. Viem, že ma pozná, ale nikdy ani slovkom neprejavil ľútosť. Bolo to vtedy strašne ťažké,“ hovorí Mária Hajduková. „Mamka s veľkou účasťou prežíva tragédie, ktoré sa dejú okolo nás. Keď v Krompachoch vybuchol rodinný dom, plakala, akoby sa to stalo jej,“ vraví jej dcéra vyhľadávaná gynekologička MUDr. Ivana Kleinová. „Teraz sú iní ľudia ako vtedy. Organizujú zbierky, posielajú pomoc, povzbudzujú... Ja som pocítila viac nevšímavosti a zlomyseľnosti. Predseda národného výboru, ktorý ma poznal odmalička, sa robil, že ma nevidí, a jeden stranícky funkcionár keď zbadal, že plačem, zastrájal sa, že mi dá na zadok. Známa zas podpichla, vraj iste bývam v hoteli Dukla, keď nám vybuchol dom, iná komentovala, ako mi je dobre, keď stále niečo kupujem. Nuž, kupovala som, zväčša v bazári, ale veď mi nezostalo totálne nič. Peňazí len toľko, čo som mala v peňaženke, a asi dve stovky, ktoré mi známy policajt dovolil vyhrabať si zo sutín z vlastného šuplíka. K troške úspor na knižke som sa dostala až po čase. Kolegyňa z dediny mi dala napárať perie, aby sme mali paplóny, ďalšia mi dala na topánky, iná prišla s postieľkou pre Ivanku. Chvalabohu, moja dcérka, môj najväčší poklad, ostala živá a zdravá. Keď to vybuchlo, bola v jasličkách a ja v škole...“

Márii Hajdukovej trvalo dlho, kým dostala primerané bývanie, spočiatku jej núkali jednu miestnosť v ubytovni, potom zničený maličký byt. „Bola som z celého nášho vchodu jediná bez strechy nad hlavou. Tí, ktorých tam pochovalo, už nový byt nepotrebovali a ostatní, čo prežili, ležali v nemocnici,“ spomína si. „Mala som vynikajúcich susedov, milých a priateľských. Zlatá pani Kužmová z prízemia mi vždy pomáhala po schodoch s kočíkom a v to ráno ma vrátila po fusak, lebo postrehla, že bude chladný deň. Bože, ako sa mi ten fusak zišiel. Pán Kužma pred domom spravil lavičku, sedávali sme tam a debatúvali. Boli to pekné časy... Dlho mi trvalo, kým som nabrala odvahu a prešla po tej ulici.“

Bez oprávnenia

Činžiaky na Zápotockého ulici postavili v päťdesiatych rokoch. Obyvatelia si najprv kúrili v kachliach drevom alebo uhlím a prikladali aj do sporákov. Neskôr zaviedli ústredné kúrenie a ľudia si pokúpili elektrické sporáky. Keď na jeseň 1972 robili pred blokom výkopové práce a vkladali do zeme plynové potrubia, ľudia sa tešili, že budú mať ešte ľahší život. Nikomu nenapadlo, že sa to môže skončiť aj inak. Azda ani tým, ktorí práce zadali partii, ktorá na túto činnosť nemala oprávnenie. Odberateľom stavby rozvodu plynu po trase ulíc Tarasa Ševčenku, Februárového víťazstva a Zápotockého bol prešovský mestský bytový podnik. Dodávateľom boli Východoslovenské plynárenské závody, národný podnik Košice, ktoré zadali práce subdodávateľsky pridruženej výrobe Jednotného roľníckeho družstva Kokošovce. Ako sa k tejto vysoko zodpovednej zákazke dostala spomínaná pridružená výroba, sa možno len domnievať. Pridružené výroby boli počas predošlého režimu mimoriadne prosperujúce, zvyčajne mávali na čele šikovného, podnikavého šéfa, ktorý vedel všetko zariadiť vrátane lukratívnej zákazky, a tak nečudo, že sa v nich aj veľmi dobre zarábalo. Plynárom podľa všetkého neprekážalo, že pridruženej výrobe JRD Sigord v Kokošovciach neprislúchala profesia plynárstvo. Zaujímavé je, že povolenie na ňu dostali až 8. júla 1974, čo bolo takmer mesiac po tragédii. Kokošovská pridružená výroba objednávku plynárov prijala, hoci na ňu nemala kvalifikovaných pracovníkov. V tom čase jej šéfovali František O. a František K. a obaja na výsluchoch tvrdili, že ten druhý mal väčšiu mieru zodpovednosti. Obaja boli už predtým trikrát súdne trestaní.

Nešťastný zvar

Zváračské práce na plynovode vykonávali Juraj S., ktorý nemal zváračskú skúšku oprávňujúcu na zvarovanie plynovodov alebo prípojok, a Bartolomej Ch., ktorý vôbec nebol zváračom a do JRD pôvodne nastúpil ako vodič motorových vozidiel. Tejto dvojici sa jeden zvar na prípojke ku kotolni „vydaril“ tak, že ho prepálili a plyn mal možnosť unikať. Ani jeden z nich sa po tragédii k nešťastnému zvaru nepriznával. Obidvaja boli dlhší čas vo vyšetrovacej väzbe, pričom ich manželky protestovali a poukazovali okrem iného na členstvo v komunistickej strane a pýtali sa, prečo vo „vyšetrovačke“ nesedia aj ich nadriadení. Koncom októbra 1972 mali „odborníci“ z pridruženej výroby odovzdať ukončené dielo, avšak skúška manometrom im ukázala, že potrubie je chybné a plyn uniká.

Šialený risk

Nepustili sa do hľadania chybného zvaru, aby ho opravili, ale vyriešili to prešibane – doniesli kyslíkovú bombu, napojili ju na potrubie a chýbajúci tlak plynu dopĺňali. To isté skryto urobili aj pred dodávateľom a odberateľom, ktorých navyše počas tlakovej skúšky pozvali na občerstvenie, kde sa podával alkohol. Potom podpísali preberacie dokumenty, niektoré dokonca bianko, a stačil im prísľub, že dokumentáciu dostanú neskôr. Keďže ju nedostali nikdy, kolaudácia tejto plynovej trasy sa neuskutočnila, no napriek tomu plynári trasu napustili médiom. A to už bola otvorená cesta k tragédii. Unikajúci plyn si pod zemou hľadal voľnú cestu, až sa dostal k teplovodnému potrubiu a povedľa neho sa tlačil do krytu civilnej obrany, ktorý bol pod obytným blokom B1 na Zápotockého, tam sa zhromažďoval a „čakal“ na iskru, ktorá ho vznietila. Bola to len otázka času.

Buchlo to v kryte

„V to ráno, keď sa krátko po tretej poobede stala tragédia, som cítila zo suterénu čudný zápach a aj sme o tom hovorili s pani Kužmovou,“ spomína si Mária Hajduková. Pamätá si tiež, ako vídala človeka, ktorý pravidelne chodieval otvárať dvere do miestností v podzemí bloku, a len sa domnievala, že je tam kryt civilnej obrany a vetrá ho. Vyšetrovaním sa ukázalo, že v kryte neboli nebezpečné horľaviny, výbuch mal na svedomí výlučne chybný zvar, ktorým unikal plyn a postupoval ďalej.

„Kryt civilnej obrany bol konštruovaný tak, aby vydržal tlak zhora, tu však šlo o tlak zdola a to konštrukcia nevydržala. Správala sa ako rozprávkový sezam otvor sa. Výstuž krytu sa otvorila a vzápätí zavrela. Na vznietenie natlačeného plynu stačila iskra napríklad zo zvončeka a okamžite nasledoval výbuch,“ vysvetľuje mechanizmus strašného okamihu Mikuláš Žemlička, ktorý bol v tom čase službukonajúcim veliteľom požiarneho družstva prešovských profesionálnych požiarnikov. Tlaková vlna prudko rozbila dom a nešťastníkov, ktorí boli vnútri, vtiahla akoby lievikom do útrob podzemia a zasypala.

„Prišla som z práce, urobili sme si doma kávu a zrazu sme pocítili, akoby nás niečo nadvihlo. Otec skríkol: Preboha, čo sa robí?! Šálku z ruky mi vyhodilo, čímsi som dostala do hlavy a letela som dole. Stratila som vedomie, na chvíľu som sa prebrala, počula som, ako ľudia kričia. Bola som zasypaná, len nohu som mala vonku a podľa tej ma našli a začali vyhrabávať,“ opisuje desivú chvíľu Danka Rinďová.

V akcii záchranári

Požiarnici mali stanicu vzdušnou čiarou asi dvesto metrov od miesta výbuchu, okamžite ho zaregistrovali a o pol minúty boli na mieste. „Hneď sme rozprášili prúdy vody, aby opadol prach, dalo sa dýchať, a pustili sme sa do roboty,“ hovorí Mikuláš Žemlička a pokračuje: „Prvý a posledný raz sa mi v službe triasol hlas, keď som cez vysielačku hlásil, čo sa deje. Bola to za celý môj profesionálny život najťažšia služba. Začali sme zasahovať vo štvrtok popoludní a s výnimkou štvorhodinového odpočinku som bol na nohách do soboty, keď sme spod nánosov muriva, sutín a všetkého možného vytiahli posledného nebohého Petra Kužmu. Jeho matku Margitu Kužmovú sme vyslobodzovali hodiny. Zastonala, keď som do sutín volal mená obyvateľov domu. Všetkých som poznal, aj tých, čo neprežili. Pohybovali sme sa v podrepe, veľmi nebezpečným terénom a v každom okamihu sme riskovali život,“ spomína si obetavý hasič, ktorému už zrejme sudičky dali do vienka profesiu, keď ho za vojny matka porodila v hasičskom dome.

MUDr. Augustín Šafranko mal v čase výbuchu plynu pohotovostnú službu v nemocnici. „Neznam co je, ale treba ucekac na Zapotockeho,“ spomína, ako za ním dobehla vrátnička. „Bolo tam ako po bombardovaní,“ hovorí. Na rukách vyniesol zo sutín mŕtve dieťa, vnúča pani Kužmovej. „Brodili sme sa príšerným terénom, rukami sme rozhrabávali sutiny a z každej strany na nás niečo padalo. Keď som neskoro večer došiel domov, bol som celý čierny, len zuby mi svietili. Na druhý deň ma v rade na trhu pustili dopredu, vraj za to, čo som robil po výbuchu,“ rozpráva doktor.

Asi najmladším obetavým záchrancom bol vtedy sedemnásťročný Jozef Pavelka, dnes docent na Prešovskej univerzite. Jeho otec bol riaditeľom dopravno-mechanizačného závodu Pozemných stavieb a telefonát ho zastihol doma. Chlapec s ním skočil do auta a uháňali na miesto tragédie. „Bolo to prestrašné, navždy sa mi to vrylo do pamäti, želám si, aby sa nikdy nič také nezopakovalo. Predstavte si, že viete, že tam dole sú ľudia, netušíte, či živí, alebo mŕtvi, chcete im pomôcť, ale neviete ako, počujete stonanie a hádate, odkiaľ ide,“ vykresľuje hrôzu toho dňa. Pracoval tam do pol druhej v noci.

Rozsudok

Súdny spis prípadu je veľmi obsiahly, zaznamenané sú svedecké výpovede, stanoviská znalcov, obhajoby obvinených. Spočiatku obvinili viacerých, okresný súd odsúdil šiestich. Dvoch z nich – zodpovedných pracovníkov dodávateľa a odberateľa - krajský súd oslobodil. Potrestaní boli iba tí z pridruženej výroby. Jeden zvárač dostal tri, druhý tri a pol roka vo väzení. Majster František K. si mal odsedieť päť a pol roka a vedúci František O. päť rokov. Pre dobré správanie ich však prepustili skôr.

Ilustračná snímka

Inteligentné zrkadlo aj toaleta: Kúpeľňa budúcnosti prináša technológie pre najnáročnejších

Populárne články
Prvú sobotu po Troch kráľoch sa jubilejným 20. ročníkom Plesu v opere otvorila plesová sezóna na Slovensku. Po prvýkrát sa moderátorského žezla chopili herecké legendy Emília Vášáryová a Martin Huba.

NAJ momenty Plesu v opere: Najprestížnejšia udalosť roka oslávila jubileum

Na začiatku kariéry jej veľmi pomohol HUGO HAAS. Bola jeho žiačkou, hereckou kolegyňou a takisto milenkou.

Herecké šťastie Adiny Mandlovej trvalo 12 rokov. Jej život bol plný dramatických zvratov

Na Slovensku nájdete tri dediny, ktoré majú názov Lúčky.

Na Slovensku sú až tri obce s názvom Lúčky: Ako sa žije pod bielou perinou?

Ilustračná snímka

Neuveriteľné! Ženu s tromi deťmi zachránili po vyše mesiaci v dažďovom pralese

Jaromír Jágr (47) a Elizabeth Kopecká (24)

Špekuláciám o vzťahu Jágra a Hantuchovej odzvonilo: Po svojom boku má túto krásku

Život prišiel z vesmíru. Je to pravda?

Prišiel život z vesmíru?

Zobraziť viac
Diskusia