Pri stavbe domu na hornom konci dediny Beša našli unikátnu kostru mamuta. Uhorské inštitúcie o ňu nemali záujem. Mamutov už mali dosť. Nakoniec ju v roku 1902 zachránil národovec Andrej Kmeť pre Slovenské národné múzeum v Martine.

Na „mamuťom“ dome je pamätná tabuľa, ktorú osadili národovci z Matice slovenskej. Tým, ktorí prechádzajú, sa Beša zdá malá, ale má veľa uličiek, ktoré z hlavnej cesty nevidno. V posledných rokoch dedina mladne. Prichádzajú do nej mladí ľudia, ale dedina im stavebné pozemky ponúknuť nemôže. Tí, ktorí ich vlastnia, ich nechcú predať. Obec nemá ani žiadne vážne turistické pozoruhodnosti. V súčasnosti plánuje cyklistické chodníky, ktoré napojí na zaujímavé miesta za hranicami obce, trebárs v Podhájskej, Bardoňove a Trávnici.

Beša

Viac ako polovica obyvateľov sa prihlásila k slovenskej národnosti. K maďarskej vyše 40 percent a viac než päť percent k rómskej.

 

Poloha: Tekovská obec leží v Levickom okrese na hranici s okresom Nové Zámky v severovýchodnej časti Pohronskej pahorkatiny.

 

Prvá písomná zmienka: 5. júla 1292 vydala ostrihomská kapitula svedectvo o majetkovej zámene medzi synmi komesa Andreja a viacerými členmi kresťanských Kumánov z Moraviec.

 

Počet obyvateľov: 633 (k 31. 12. 2021)

 

Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Levice v marci 2022: 5,41 %

Motorky v génoch

S Jankom Gondekom sa poznáme z čias, keď bol farárom doma v Rumunsku. Je rumunský Slovák z dediny Nová Huta v Bihorských horách, kde žije približne desaťtisícová slovenská menšina. Pred príchodom na Slovensko bol rímskokatolíckym farárom v obci Bodonoš, kde je aj slovenské lýceum. Janko je večný budovateľ. Ani v Beši si nedal pokoj a pustil sa okrem iného do rekonštrukcie kostola. Na to, aby získal finančné prostriedky z fondov, musel najprv zariadiť, aby kostol vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Podarilo sa mu to po troch rokoch. Chrám už dostáva novú fasádu a okná, aby mohol byť ozdobou dediny.

VIAC FOTIEK Z TEKOVSKEJ OBCI BEŠA NÁJDETE V GALÉRII...
Duchovný detail stroja farára z Beše. Motorkárstvo má v génoch.
Zdroj: Vladimír Kampf

Janko je farár motorkár. „Máme to v génoch. Motorkár bol môj strýko,“ hovorí s úsmevom. „V sedemdesiatych rokoch mal Jawu 250. V tom čase to bola veľká vec. Ja som sa už osemročný preháňal na bicykli. Jazdili sme ako diví. Aj na motorke sme to s kamarátmi skúšali, ale nemali sme kľúčik, tak sme sa na nej len spúšťali z kopca,“ priznáva detské hriešiky. „Hore sme si ju museli vytlačiť. To by som už dnes asi nedokázal,“ smeje sa. Motorkárske zrazy sú Jankovou špecialitou. Samozrejme, musia byť aj s omšou. K tomu na stretnutiach pridáva modlitby za zomretých motorkárov. Do jeho farnosti patrí malebné pútnické miesto Studnička Pozba, miesto ako stvorené na takéto akcie. „Ako dostaneš motorkára aspoň raz do roka na svätú omšu?“ pýta sa žartom. „Iba takto. Naposledy sa nás zišlo približne tisíc. Motorkári sa sem chodia stretnúť, modliť a dať si požehnať stroje. To je ich najväčšia motivácia.“

Farár z Beše organizuje aj motorkárske výlety do Rumunska. „Dva a pol týždňa sa vozíme a potom sa vrátime. Rád chodím do Rumunska na návštevy, ale po jedenástich rokoch sa cítim viac doma na Slovensku, aj keď je tu svet hektickejší.“ Má na starosti štyri kostoly a jedno pútnické miesto. „Stále mám čo robiť. V Beši počas týždňa prichádza len toľko ľudí, že by na ich zrátanie stačili prsty na rukách. V nedeľu sa ich zíde aj dvadsať-tridsať.“ Ľudia sú tu podľa Janka všelijakí, ale sťažovať sa nechce. „So Slovákmi v Rumunsku sa to nedá porovnať. Tam som nemohol len tak prejsť po dedine. Vopred som nevedel, kde všade ma zdržia či zavolajú domov. Tu to také srdečné nie je.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia