Peter Ličák

Starostka Sloviniek Gabriela Kopnická (53) do bane pracovne nikdy nesfárala, napriek tomu má s&nbsp;baníctvom veľa spoločného. Ako jediná žena na Slovensku predsedá baníckemu cechu, ktorý si bývalí aj ešte stále aktívni baníci z&nbsp;obce založili presne pred pätnástimi rokmi. Členmi spolku, ktorý založili František Mikel, Ján Stajsko, Július Moncoľ, Ladislav Fryc a&nbsp;Jozef Surgent, sú dnes nielen bývalí zamestnanci tunajších železnorudných baní, ale aj ich manželky, deti, rodinní príslušníci i&nbsp;sympatizanti. Do tejto rodiny dnes patrí bezmála 130 Slovinčanov, čo z&nbsp;tohto cechu robí jeden z&nbsp;najpočetnejších aj najagilnejších na Slovensku.

Ako vraví tajomník cechu, pracovník Rudných baní Banská Štiavnica Jozef Hudák (55), hlavným cieľom tohto občianskeho združenia je zachovávanie odvekých baníckych tradícii a&nbsp;banských technických pamiatok. „Prvé banícke spolky, cechy a&nbsp;spoločnosti vznikli na Slovensku už v&nbsp;roku 1892. Prvý pod názvom Krajinský banícko-hutnícky spolok Uhorska založili baníci v&nbsp;Banskej Štiavnici, neskôr bol premiestnený do Budapešti. V&nbsp;tom čase bola založená aj Spoločnosť inžinierov a&nbsp;technikov baníctva Poľska, ktorá patrila medzi najvýznamnejšie banícke spoločnosti v&nbsp;Európe,“ načrel do histórie baníckych spolkov tajomník baníckeho cechu.

„Slovinky v&nbsp;dnešnej administratívnej podobe vznikli vo vojnovom roku 1944 zlúčením dovtedy dvoch susediacich samostatných obcí – Nižných a&nbsp;Vyšných Sloviniek. Našu dedinu na sútoku Slovinského a&nbsp;Poráčskeho potoka tvorí 1&nbsp;900 obyvateľov, počet duší sa často menil, raz rástol, inokedy sa zmenšoval, záležalo to nielen na geopolitických udalostiach, ale predovšetkým na tom, koľko pracovných príležitostí ponúkali bane a&nbsp;huty. A&nbsp;pracovné miesta záviseli od zlých či dobrých hospodárskych rokov, ovplyvňovala ich konjuktúra alebo kríza v&nbsp;spišskom regióne alebo vo svete,“ uviedla nás do dejín baníckej obce starostka, ktorá vedie obecnú samosprávu prvé volebné obdobie. Pravda, pred nástupom do funkcie zastupovala 2,5 roka maródujúceho starostu Michala Pačana, čo jej ako poslankyni obecného zastupiteľstva umožnilo do detailov preniknúť do tajov vedenia obce.

Charakter Sloviniek a&nbsp;život ich obyvateľov vyše šesť storočí ovplyvňovalo baníctvo a&nbsp;s&nbsp;ním späté hutníctvo. Najvýznamnejším spôsobom ich obživy boli bane a&nbsp;huty, ale rodiny žijúce v&nbsp;údolí Slovinského potoka a&nbsp;jeho prítokov živilo aj uhliarstvo, povozníctvo, v&nbsp;malej miere aj poľnohospodárstvo. Slovinčianske výdatné zdroje medených, železných, striebro-medených i&nbsp;ortuťových nerastov patrili medzi najvýznamnejšie ložiská nielen na Spiši, ale na celom území Slovenska. Do baníctva na území obce po stáročia vstupovali rôzne mocenské a&nbsp;záujmové zoskupenia.

Mestá Gelnica a&nbsp;susedné Krompachy, feudálni zemepáni, drobní šľachtici, ťažiarski podnikatelia, firmy s&nbsp;veľkým kapitálom, ale aj samotní baníci. Bane v&nbsp;Slovinkách striedavo vlastnili mnohí majitelia, medzi nimi aj niekoľko viacgeneračných baníckych rodov, pre ich príslušníkov sa baníctvo stalo dedičným údelom. Meď, ktorá sa v&nbsp;slovinčianskych baniach ťažila, povzniesla tunajšie bane medzi najvýznamnejšie v&nbsp;Uhorsku a&nbsp;neskôr aj v&nbsp;Československu. Meď bola od stredoveku veľmi dobre obchodovateľnou surovinou, patrila do tria najdrahších kovov, k&nbsp;zlatu a&nbsp;striebru, preto boli v&nbsp;stredoveku ložiská medi považované za majetok panovníka.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Osídlenie Nižných i&nbsp;Vyšných Sloviniek formovali viaceré etniká. Do 16. storočia tu zrejme žilo len slovanské obyvateľstvo, počas známej valaskej kolonizácie sa tu k&nbsp;slovanských roľníkom, drevorubačom, uhliarom a&nbsp;baníkom usadili Rusíni, ktorí sa živili chovom oviec a&nbsp;dobytka. S&nbsp;Rusínmi pribudlo v&nbsp;oboch Slovinkách aj nové náboženstvo gréckokatolíckeho východného obradu. „Popri slovanskom a&nbsp;rusínskom obyvateľstve tu žili Nemci, už v&nbsp;16. storočí boli Slovinky označované nemeckými názvami ako Hoeffen či Unterhoeffen. Nemci pracovali takmer výlučne v&nbsp;službách banských ťažiarskych spoločností, ktoré boli majiteľmi tunajších baní. Hlavným centrom baníctva boli Nižné Slovinky,“ priblížila nám ďalšie kapitoly z&nbsp;histórie starostka.

Za sväté písmo považuje vo svojej práci detailne spracovaný plán hospodárskeho a&nbsp;sociálneho rozvoja Sloviniek, ktorý je kľúčovým dokumentom pre ďalší rozvoj obce. Samozrejme, že ho miestni poslanci aktualizujú podľa potrieb obyvateľov. „Obec má síce celkom dobre vybudovanú technickú infraštruktúru aj infraštruktúru na ochranu a&nbsp;bezpečnosť, ale to neznamená, že ju ďalej nechceme rozvíjať. Verejné osvetlenie máme už viac ako 40 rokov, je zavedené takmer do všetkých končín dediny, štyri bezpečnostné kamery sústavne monitorujú centrum Sloviniek, detské ihrisko aj športový areál, obecný rozhlas pokrýva po rekonštrukcii celú dedinu, slúži nám hlavne na varovné hlásenia na ochranu majetku, života a&nbsp;zdravia občanov. O&nbsp;dodávku pitnej vody sa nám stará Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, žiaľ, stále nemáme kanalizáciu ani čističku odpadových vôd. Ale plyn nám nechýba, naše domácnosti sú ním zásobované z&nbsp;regulačnej stanice v&nbsp;krompašskom závode Kovohuty,“ hovorí o&nbsp;vybavení Sloviniek hlava obecnej samosprávy.

Už o&nbsp;tri mesiace, koncom októbra, si budeme voliť nových poslancov miestnych samospráv, županov, primátorov, starostov. Gabriela Kopanická si na základe vlastných skúsenosti myslí, že za starostov, primátorov i&nbsp;županov by mali kandidovať ľudia, ktorí si aspoň v&nbsp;jednom volebnom období vyskúšali prácu miestneho poslanca. „Verte, to je tá najlepšia príprava na funkciu šéfa samosprávy, v&nbsp;poslaneckých laviciach a&nbsp;v&nbsp;komisiách obecných či mestských úradov, človek získa najucelenejšiu predstavu o&nbsp;fungovaní a&nbsp;kompetenciách samosprávy. Kým som sa odvážila uchádzať o&nbsp;post starostky Sloviniek, odkrútila som si v&nbsp;obecnom zastupiteľstve ako poslankyňa štyri volebné obdobia, čo predstavuje 16 rokov. Lepšia príprava na funkciu starostu obce podľa mňa neexistuje,“ tvrdí starostka Sloviniek.

Veľký ekonomický potenciál rodných Sloviniek vidí v&nbsp;rozvoji cestovného ruchu. Neďaleko odtiaľ sú vyhľadávané turistické destinácie – rokliny a&nbsp;tiesňavy Slovenského raja, horský masív Branisko, národná prírodná rezervácia Galmuská tisina v&nbsp;katastri Spišských Vlách, neďaleko je k&nbsp;priehradnému jazeru Ružín či do bývalých kúpeľov Turzov nad Gelnicou, na skok do lyžiarskeho strediska Plejsy nad Krompachmi či do Poráčskej doliny, na Spišský hrad, do Levoče. „Rozvoj miestneho cestovného ruchu však možno stavať aj na dedičnej tradícii tohto územia, ktorou je zaniknuté baníctvo, banské šachty a&nbsp;štôlne, napokon aj banícka expozícia v&nbsp;budove obecného úradu, o&nbsp;ktorú sa stará náš banícky cech,“ pripomína starostka Sloviniek.

Štyridsať rokov patrí do veľkej rodiny miestnych baníkov Jozef Hudák (55), dnes pracovník Rudných baní Banská Štiavnica, tajomník Baníckeho cechu Slovinky. Nebol prvým baníkom v&nbsp;rodine, v&nbsp;miestnej bani ťažil medenú rudu už jeho dedo, podľa jeho vzoru sa aj on dal na banícku profesiu. Dedičný údel funguje aj v&nbsp;tejto rodine. O&nbsp;mesiac, v&nbsp;prvý septembrový deň, to budú presne štyri desaťročia, čo prvýkrát sadol do lavíc v&nbsp;Strednom odbornom učilišti baníckom v&nbsp;Rožňave. Po štyroch rokoch sa s&nbsp;výučným listom mechanizátora zamestnal v&nbsp;bani v&nbsp;Slovinkách, v&nbsp;ktorej prežil celý svoj život jeho starý otec.

„Baňa v&nbsp;našej dedine mala tri úseky, Východ, Stred a&nbsp;Západ, najviac ťažných veží sa týčilo k&nbsp;nebu v&nbsp;úseku Stred. Srdcom novovekého baníctva v&nbsp;Slovinkách bol priestor v&nbsp;centre Nižných Sloviniek v&nbsp;okolí dedičnej štôlne Alžbeta. Tu bola sústredená riadiaca a&nbsp;administratívna činnosť banského závodu, tu boli postavené povrchové úpravárenské zariadenia na spracovanie vyťaženej rudy na koncentráty, ktoré boli expedované do Krompách. Najdôležitejšie boli na slovinčianskej medenej žile bane Birkengrund, Lacenberg, Bogdanec, Adam Eva, Leger. V&nbsp;katastri Sloviniek boli aj železnorudné bane na Klippbergu. Tieto názvy si vymysleli banské ťažiarstva, ktoré tu ťažili rudy v&nbsp;18. a&nbsp;19. storočí,“ zasvätil nás do histórie slovinčianskeho baníctva Jozef Hudák.

V&nbsp;slovinčianskej bani robil na povrchu, jazdil na banskej lokomotíve, staral sa o&nbsp;to, aby banské mašiny fungovali, ako sa patrí. V&nbsp;roku 1993 bane v&nbsp;Slovinkách skončili, prešli na útlmový program, pán Hudák je dnes majstrom rekultivácií banských zariadení a&nbsp;odkalísk v&nbsp;Rudných baniach Banská Štiavnica, podieľa sa aj na riešení akútneho problému znečisťovania rieky Slaná vodami vytekajúcimi z&nbsp;bývalej bane Nižná Slaná. Keď v&nbsp;Slovinkách vyťažili posledný banský vagón rudy, baníci si hľadali robotu, kde sa dalo. Asi tridsať sa pridalo k&nbsp;tunelárom, ktorí razia cestné či železničné tunely na Slovensku, v&nbsp;Česku, Nemecku a&nbsp;vo Švédsku.

Vo voľných chvíľach včelári, je to rodinná tradícia, včelárstvu sa venoval jeho pradedo, dedo, otec. Vo svojej včelej farme má 35 rodín, prácu s&nbsp;včelami považuje za najlepší relax, lepší ako vylihovanie pri vode. Do tajov včelárenia zasvätil v&nbsp;dedine osem rodákov, každému na začiatok podaroval dve včelie rodiny, teší ho, že ani jeden z&nbsp;jeho nasledovníkov ho nesklamal.

Baníctvo v&nbsp;Slovinkách pred tridsiatimi rokmi dodýchalo, umrelo, pochovala ho moderná doba. Tisícka baníkov si našla inú robotu, popri nostalgických spomienkach ostalo hore nad dedinou aj odkalisko. Vraveli mu Dubčekovo. Za 113-metrovou hrádzou ostalo po baniach vyše šesť miliónov kubíkov banskej hlušiny obsahujúcej meď, železo, striebro, zlato, ale ako mi povedal pred rokmi vtedajší starosta Sloviniek Michal Pačan, je v&nbsp;tejto hlušine aj arzén. Preto ho považoval za časovanú bombu.

Majstrom na Dubčekovom odkalisku bol 14 rokov pán Karol Pavlík (77), aj jemu už čas zahojil rany v&nbsp;duši, ktoré sa otvorili, keď prišiel o&nbsp;robotu. „V&nbsp;hlušine banského odpadu sú len stopové prvky zlata, striebra, medi, taký chudobný mix vzácnych kovov, z&nbsp;ktorého sa zbohatnúť nedá, ak by niekto pomýšľal na to, ako získať z&nbsp;banského odpadu vzácne kovy,“ povedal mi pred rokmi, keď končil na odkalisku. Odkalisko budovali baníci počas dobrovoľných pracovných zmien cez soboty a&nbsp;nedele počas krátkeho obdobia pražskej jari. „Stavali sme ho na Dubčekovu počesť, preto mu baníci dali meno Dubčekovo odkalisko,“ vysvetlil nám jeho dlhoročný šéf.

Katka Soľáková (33) sa narodila aj žije v&nbsp;Slovinkách, ale ateliér má tri kilometre poniže dediny, v&nbsp;Krompachoch. Tam aj chodila do základnej umeleckej školy, lebo od detských liet, čo jej pamäť siaha, chcela byť maliarkou. „V&nbsp;mojom najčastejšom sne, ktorý sa mi pravidelne opakoval, som sa videla v&nbsp;bielom plášti s&nbsp;paletou v&nbsp;ruke. V&nbsp;detstve ma bavilo nielen kreslenie a&nbsp;maľovanie, ale aj navrhovanie šiat, bolo samozrejmé, že som maturovala na odevnej škole v&nbsp;Prešove. Keď som sa začala intenzívne venovať navrhovaniu a&nbsp;šitiu odevov, maľovanie sa na pár rokov dostalo v&nbsp;mojom živote na druhú koľaj. Dostala som naozaj aj veľkú a&nbsp;zaujímavú zákazku z&nbsp;krompašskej základnej umeleckej školy, aby som pre ich mažoretky navrhla a&nbsp;ušila 90 parádnych kostýmov. Bola to fúra roboty, ale môžem povedať, že hoci som pri nej nespala niekoľko nocí, veľmi som si ju užívala,“ hovorí mladá umelkyňa.

V&nbsp;regióne dolného Spiša Katku poznajú predovšetkým ako umelkyňu špecializujúcu sa na rodinné portréty. „Pri ich tvorbe preferujem ceruzku, najviac zákazníkov mám od augusta do Vianoc, keď mám veľa objednávok, kreslím aj do tretej hodiny nad ránom, práca na takom rodinnom portréte mi zaberie zvyčajne tri dni,“ hovorí o&nbsp;svojej aktuálnej tvorbe Katka Soľáková. Chce sa však posunúť ďalej, pripravuje koncom roka otvoriť v&nbsp;Krompachoch prvé tetovacie štúdio, už teraz, v&nbsp;štádiu príprav sa ľudia z&nbsp;okolia zaujímajú, kedy bude otvorené.