Mária Mišovičová

Nazývali ju dáma s&nbsp;lampou alebo anjel milosrdenstva. Vzdelaná, s&nbsp;pevnou vôľou šla vytrvale za svojím presvedčením a&nbsp;poslaním. Dodnes ju považujú za zakladateľku moderného ošetrovateľstva, na prelome 19. a&nbsp;20. storočia ovplyvnila zdravotnú starostlivosť v&nbsp;nemocniciach na celom svete.

Jej rodičia hodne cestovali a&nbsp;na potulkách po Taliansku sa zastavili vo Florencii. Tam, v&nbsp;srdci renesancie, prišla na svet ich druhá dcérka Florence, ktorá dostala meno po starobylom meste. Staršiu pomenovali Frances Parthenope podľa bývalej gréckej osady, ktorá je súčasťou Neapola. Na rozdiel od sestry bola Florence ako dieťa uzavretá, často chorá, preto sa málokedy zapojila do hier rovesníkov. Doma trávila čas s&nbsp;bábikami, starala sa o&nbsp;ne, keď „ochoreli“, bola z&nbsp;nej malá ošetrovateľka netušiac, že táto profesia bude v&nbsp;dospelosti jej povolaním.

Odmalička sa u&nbsp;nej prejavovalo sociálne cítenie, potrebu pomáhať núdz-nym v&nbsp;nej formoval starý otec z&nbsp;matkinej strany, člen skupiny abolicionistov, hnutia za zrušenie otroctva v&nbsp;Európe i&nbsp;Amerike. Jeho úsilie padlo na úrodnú pôdu. Keď vnučka Florence podrástla, chudobnejším rodinám v&nbsp;okolí pomáhala pri ošetrovaní chorých, starala sa o&nbsp;tých, ktorí potrebovali pomoc, ujala sa aj zranených zvierat. Pokiaľ šlo o&nbsp;domáce práce, pokladala sa za nepraktickú: „Nerozoznala som ryžu od jačmeňa, plátno od bavlny, dokonca som sa nedokázala sama ani učesať.“

Jej rodina bola úspešná, vzdelaná a&nbsp;vplyvná, budúcnosť dcér však videla vo vydaji a&nbsp;výchove detí. Neuvažovala nad možnosťou, že niektorá z&nbsp;nich by si predstavovala iný životný údel. Záležalo jej však na vedomostiach detí, preto im poskytla vynikajúce vzdelanie. Najmä u&nbsp;žien v&nbsp;polovici 19. storočia to bolo neobvyklé. V&nbsp;detstve ich doma vyučoval otec, absolvent Cambridgeskej univerzity, a&nbsp;Florence bola veľmi nadaná žiačka.

Ovládala francúzštinu, taliančinu, nemčinu, na odporúčanie otca študovala aj latinčinu a&nbsp;gréčtinu, venovala sa histórii, filozofii, literatúre i&nbsp;hudbe, mala nadanie na matematiku a&nbsp;štatistiku. Keď dovŕšila sedemnásť rokov, do denníka si zapísala: „Siedmeho februára 1837 ku mne prehovoril Boh a&nbsp;povolal ma do svojich služieb.“ Nevedela, aké služby to majú byť, ale rozhodla sa, že zostane slobodná – žiadna láska ani svadba, žiadne deti. Bude bojovať za to, čo je jej Božím poslaním – ošetrovať chorých a&nbsp;navzdory spoločenským konvenciám sa stať zdravotnou sestrou.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Toto povolanie v tých časoch nemalo dobrú povesť. Ani nemocnice – ľudia sa im oblúkom vyhýbali, panoval názor, že tam sa chodí iba zomrieť. Rodičia s jej postojom nesúhlasili, napriek tomu jej na cestách po Európe nebránili navštevovať nemocnice či už v Taliansku, Grécku, Nemecku, alebo v Egypte. Florence si robila podrobné zápisky o všetkom, čo sa týkalo organizačného zabezpečenia týchto zariadení, práce na oddeleniach a ich dispozičného členenia, hygieny, ale všímala si aj prácu lekárov a prístup personálu k pacientom.

Zaujímalo ju, ako to v praxi funguje. Poznámky dopĺňala grafmi a štatistikou, ktoré po analyzovaní údajov sama vymyslela. Veľa podnetov načerpala pri návštevách nemocníc a lazaretov v Londýne a Edinburghu. Videla tam špinavé priestory (okrem pacientov sa v nich nachádzali i hlodavce), nedostatočnú vzdelanosť sestier, žiadnu organizáciu práce na oddeleniach, hygiena bola minimálna, čo sa podpísalo aj na vysokej úmrtnosti v dôsledku infekčných ochorení, akými boli týfus, kiahne, cholera, šarlach...

Zarazil ju nevľúdny prístup personálu k chorým, bez empatie a záujmu o človeka. Tieto poznatky ju len utvrdili v tom, že chce pomáhať druhým a že je to jej životná cesta. Florence trvalo desať rokov, kým zlomila odpor konzervatívnej rodiny a získala súhlas zapísať sa na vysnívané kurzy pre zdravotné sestry. Štvormesačné školenie absolvovala v roku 1850 v Nemecku, z 31-ročnej dámy sa stala študentka. Prvým Florenciným pôsobiskom bola rehoľa milosrdných sestier v Paríži, po troch rokoch sa vrátila do Londýna a nastúpila ako hlavná sestra do ústavu, kde sa starali o choré šľachtičné.

Hneď sa pustila na tie časy do revolučných zmien: na jej popud zaviedli výťah z kuchyne priamo na jednotlivé oddelenia, aby sestry nemuseli chodiť s každým jedlom po schodoch, vymyslela a následne dala nainštalovať signalizačné zariadenie od lôžka pacienta so zvoncom na chodbe, postarala sa, aby na každé poschodie zaviedli tečúcu teplú vodu. Uprednostňovala pavilónový typ nemocnice, kde boli pacienti umiestňovaní podľa diagnóz. Svojimi novinkami sa postupne stala odborníčkou na nemocnice a verejné zdravotníctvo, jej meno začínalo rezonovať v odborných kruhoch. Florencini rodičia sa zmierili s profesiou mladšej dcéry a otec jej ročne posielal 500 libier, ktoré jej zabezpečili pohodlný život, takže sa mohla venovať len práci.

Najväčšia výzva v&nbsp;jej živote na ňu čakala v&nbsp;krymskej vojne. Anglicko do nej vstúpilo v&nbsp;roku 1854. Britská verejnosť sa z&nbsp;médií denne dozvedala o&nbsp;veľmi zlých podmienkach zranených anglických vojakov v&nbsp;lazarete v&nbsp;tureckom Istanbule. Stav bol taký alarmujúci, že sa minister vojny Sidney Herbert obrátil na Florence, aby oslovila ošetrovateľky dobrovoľníčky a&nbsp;pod jej vedením šli pomáhať do Turecka. S&nbsp;tridsiatimi ôsmimi sestrami sa vydala na cestu, ktorá ju historicky preslávila. Florence však v&nbsp;danej chvíli nešlo o&nbsp;osobné pocty, túto misiu chápala ako príležitosť ukázať hodnotu žien ošetrovateliek vo vojenskej nemocnici.

Skutočnosť, ktorá na zdravotníčky čakala, bola oveľa horšia, než ju opisovali vojnoví spravodajcovia. Lazaret zriadili v&nbsp;kasárňach vo štvrti Scutari, dnes je to časť Istanbulu s&nbsp;názvom Üsküdar, a&nbsp;nachádzalo sa v&nbsp;nej vyše dvetisíc zranených a&nbsp;chorých mužov. Priestory nemocnice boli špinavé, plné potkanov a&nbsp;bĺch. Pacienti ležali nahí na páchnucej zemi medzi nečistotami. Stravu im podali raz za deň a&nbsp;jedli ju rukami, no neraz sa stalo, že nedostali vôbec nič. K&nbsp;dispozícii nemali záchody ani iné hygienické zariadenie. Trpeli infekčnými chorobami, ktoré boli veľakrát nebezpečnejšie než samotné zranenie. Florence i&nbsp;jej kolegyne po príchode nečakalo žiadne privítanie, práve naopak, lekári ich prijali veľmi chladne a&nbsp;odmietavo a&nbsp;zakázali im ošetrovať chorých.

A&nbsp;tak si zvolili inú cestu. Prvý týždeň sa postarali, aby fungovala kuchyňa a&nbsp;zranení vojaci dostávali jedlo podľa potreby. Postupne sa pričinili o&nbsp;čistotu, zriadili práčovňu, pravidelne prezliekali pacientov i&nbsp;posteľnú bielizeň, vetrali preplnené miestnosti, v&nbsp;krátkom čase pribudli toalety a&nbsp;podarilo sa im zabezpečiť dostatok liekov a&nbsp;potravín. Lekári nakoniec sami požiadali zdravotníčky o&nbsp;ošetrovanie pacientov, pretože zranených pribúdalo a&nbsp;situácia sa stávala neúnosnou. Podobne ju vnímala Florence, a&nbsp;aby sa zlepšil stav vojenských nemocničných zariadení, požiadala britskú vládu o&nbsp;pomoc. Tá na jej popud poslala do Istanbulu prefabrikovanú nemocnicu, ktorá výrazne zmenila podmienky na liečbu vojakov.

Aj týmto činom sa radikálne zlepšilo postavenie Florence i&nbsp;ostatných sestier. V&nbsp;priebehu polroka práce ošetrovateliek sa znížila úmrtnosť chorých vojakov zo šesťdesiat percent na neuveriteľné dve percentá a&nbsp;ku koncu vojny to už bolo iba jedno percento. Na znížení úmrtnosti si však Florence nepripisovala žiadne zásluhy. Naďalej navrhovala zmeny, poukazovala na nedostatky v&nbsp;zdravotníckom systéme, bojovala za práva chorých. Podarilo sa jej dosiahnuť, aby vojaci dostávali nemocenské dávky a&nbsp;mohli ich posielať domov rodine. Neúnavne sa starala o&nbsp;pacientov na oddeleniach. V&nbsp;noci s&nbsp;lampášom v&nbsp;ruke kontrolovala ranených, za čo ju začali volať dáma s&nbsp;lampou.

Florence záležalo aj na ich psychickom zdraví. Pre rekonvalescentov na jej naliehanie zriadili miestnosť na odpočívanie so spoločenskými hrami a&nbsp;s&nbsp;písacími potrebami, postarala sa o&nbsp;vybudovanie knižnice. Pri starostlivosti o&nbsp;chorých zanedbávala vlastné zdravie a&nbsp;nedbala o&nbsp;svoje pohodlie. Prekonala takzvanú krymskú horúčku, ktorá zrejme negatívne ovplyvnila zvyšok jej života. Odborníci sa domnievali, že trpela aj posttraumatickým syndrómom a&nbsp;syndrómom vyhorenia. Florence však svoj život odložila na vedľajšiu koľaj a&nbsp;prácu povýšila nad všetko ostatné.

Z&nbsp;krymskej vojny sa Florence vrátila ako národná hrdinka. Neužívala si však žiadnu slávu, naďalej sa zaoberala nelichotivým stavom vo vojenských nemocniciach. Mala mnoho nápadov na zlepšenie, ale vedela, že v&nbsp;tej dobe sa žena ako reformátorka nepresadí. Požiadala preto o&nbsp;audienciu kráľovnú Viktóriu a&nbsp;jej manžela princa Alberta a&nbsp;pre kráľovskú komisiu vypracovala 800-stranovú správu o&nbsp;súvislostiach medzi úmrtiami vojakov v&nbsp;lazaretoch a&nbsp;hygienickými podmienkami. Prvýkrát využila grafické spracovanie štatistických údajov, grafy sa jej zdali pre laikov zrozumiteľnejšie. Tie potom veľmi často používala v&nbsp;správach, článkoch i&nbsp;publikáciách, čo jej v&nbsp;roku 1859 prinieslo ako prvej žene zvolenie za členku Kráľovskej štatistickej spoločnosti.

Na základe jej správy sa veci v&nbsp;anglickom zdravotníctve po­hli dopredu a&nbsp;vláda v&nbsp;tejto oblasti uskutočnila mnohé pozitívne zmeny. Jej obetavá práca v&nbsp;krymskej vojne si získala také uznanie zo strany anglickej verejnosti, že bol založený nadačný fond Florence Nightingalovej. Prispeli doň i&nbsp;mnohí jej bývalí pacienti. Pomocou financií z&nbsp;neho založila v&nbsp;roku 1860 školu pre zdravotné sestry a&nbsp;ošetrovateľky. O&nbsp;deväť rokov neskôr bola pri zrode prvej lekárskej fakulty pre ženy so sídlom v&nbsp;Londýne. Florence využila získané poznatky aj na vytvorenie jednotnej klasifikácie dia­gnóz a&nbsp;príčin úmrtí, ktorá dovtedy ne­existovala.

Po zmenách v&nbsp;britských vojenských nemocniciach ju požiadala o&nbsp;pomoc aj India. Hoci v&nbsp;tejto krajine nikdy nebola, navrhla nový systém indického vojenského zdravotníctva. Na reforme pre Indiu pracovala päť rokov. So žiadosťou o&nbsp;podobnú pomoc sa na ňu obrátili Američania počas občianskej vojny, zdravotnú starostlivosť o&nbsp;ranených s&nbsp;ňou konzultovali vo francúzsko-pruskej vojne, ale aj počas vojnových konfliktov v&nbsp;Egypte, Sudáne a&nbsp;v&nbsp;Južnej Afrike. Doma sa venovala viacerým projektom: vypracovala podklady pre vojenské kasárne alebo ošetrovateľskú starostlivosť v&nbsp;domácnostiach.

V nemocniciach dosiahla, že muži a ženy neboli v spoločných izbách, ale každé pohlavie bolo v inej časti a dospelých oddelili od detských pacientov. Rovnako sa jej podarilo, že psychicky chorých pacientov umiestňovali na samostatných oddeleniach, nie spoločne s duševne zdravými. Florence Nightingalová bola aj publikačne veľmi činná. Napísala vyše 200 kníh a viac ako 12-tisíc správ, článkov a listov. Z knihy Zápisky o ošetrovateľstve, určenej nielen zdravotným sestrám, ale i tým, ktorí sa starali o chorých v domácej opatere, sa po celom svete predalo vyše milióna výtlačkov. Táto atraktívna, vplyvná a&nbsp;bohatá žena dodržala predsavzatie, ktoré si dala v&nbsp;mladosti, a&nbsp;nikdy sa nevydala. Mala viacerých ctiteľov, najvytrvalejší bol politik a&nbsp;básnik Richard Monckton Milnes.

Po deviatich rokoch dvorenia ho odmietla s&nbsp;vyjadrením, že manželstvo by narúšalo jej povolanie ošetrovateľky. Na Florence nebolo nikdy vidieť, že by trpela nejakou chorobou. Napriek tomu bola zrejme od roku 1857, po peripetiách v&nbsp;krymskej vojne, invalidná. O&nbsp;štyridsať rokov neskôr definitívne prišla o&nbsp;pohyblivosť, do konca života bola pripútaná na lôžko, veľmi sa jej zhoršoval zrak a&nbsp;posledných desať rokov bola nevidiaca. Zomrela ako 90-ročná vo svojom byte v&nbsp;Londýne. Za jej aktivity ju kráľovná Viktória vyznamenala Kráľovským červeným krížom, ako prvej žene v&nbsp;histórii jej udelili Rad za zásluhy pre britské impérium, Medzinárodný Červený kríž zriadil na jej počesť Medailu Florence Nightingalovej, ktorú udeľuje najlepším ošetrovateľkám a&nbsp;zdravotným sestrám na svete. Deň jej narodenia –&nbsp;12.&nbsp;máj – sa slávi ako Medzinárodný deň ošetrovateľstva.