Čína je právom považovaná za jednu z kolísok svetovej civilizácie. Napriek tomu, či možno práve preto, že sa vyvíjala tritisíc rokov bokom od ostatného sveta bez zásahov zvonku. Bol tu objavený papier, strelný prach, atrament, porcelán či zápalky, ale aj vytvorené zložité písmo. Zjednodušene, keď ľudia v Európe žili obrazne povedané v jaskyniach, v Číne si vrchné vrstvy spoločnosti užívali na to obdobie luxus ako z inej planéty. V krajine je množstvo pamiatok svetového významu, ktoré by mal vidieť každý milovník histórie. Samozrejme, ak je to len trochu v jeho finan­čných a časových možnostiach.

Napriek tomu krajina v súčasnosti zažíva dramatické zmeny, pre nás v nepredstaviteľnom rozsahu. Číňania sa učia novému spôsobu obchodovania, získavajú dosiaľ nepoznané kultúrne návyky a ľudia si zvykajú na novú architektúru v štýle Hongkongu, ktorá zaplavuje doslova celú krajinu. A všetko sa tu deje v obrovských rozmeroch. Búrajú sa naraz celé mestské štvrte, pričom ihneď nastupuje stavebná technika a na miestach starých domov sa budujú nové, moderné ulice. A to všetko akoby mihnutím čarovného prútika.

Takto plošne menia svoju tvár miliónové mestá v priebehu dvoch – troch rokov. Pretože mesto, ktoré má päť miliónov obyvateľov, je na čínske pomery často iba provinčná diera. Modernizácia, ktorá sa dravo derie do života obyčajných ľudí, doslova berie dych. Centrá miest sa menia na nepoznanie, vyrastajú nákupné ulice, nastupuje najmodernejšia technika, hypermoderné vlaky a popri tom všade vo vetre veje červená komunistická vlajka. Áno, asi všetci dobre viete, že jedinou povolenou politickou stranou v krajine je Komunistická strana Číny. A to z nej pre návštevníka robí veľmi atraktívnu krajinu.

Je toho neúrekom. Hoci, na strane druhej, pri takej obrovskej rozlohe, ako má Čína, ktorá je s takmer 10 miliónmi štvorcových kilometrov štvrtou najväčšou krajinou sveta, ich až tak veľa zase nie je. Komunisti aj tu zničili množstvo spomienok na dávny prepych a bohatstvo. Veľký čínsky múr, terakotová armáda, Zakázané mesto, kláštor Šaolin či kupolovité hory v okolí rieky Li sú síce veľkým lákadlom, no pri takej veľkej rozlohe nie je jednoduché všetko stihnúť. Navyše treba počítať s tým, že anglicky sa tu skutočne dohovoríte len zriedka. A že sa naučíte základne frázy v čínskom jazyku, s tým vôbec nerátajte. Ani s tým, že si vypomôžete rukami-nohami.

Základné posunky, ktoré platia po celom svete, ako napríklad ruka pri ústach – som smädný, ruka na žalúdku – som hladný, alebo šúchanie prstami – budem platiť, si tu vysvetľujú absolútne inak. Nikto vás nepochopí, možno si prinajlepšom bude myslieť, že vás bolí žalúdok, alebo vás svrbia prsty. Nehovoriac o tom, že ak dostanete jedálny lístok v čínskom jazyku, nezostáva vám nič iné, ako zapichnúť doň prstom. Takto som si raz objednal surového, mrazeného holuba, ktorý bol posekaný na milimetrové plátky. Skoro sa mi obrátil žalúdok. Aspoň som sa poučil, že treba vyhľadávať iba reštaurácie, kde sú jedlá odfotené, alebo si dať presne to isté, čo majú na tanieri iní zákazníci. A aj to je často veľký problém vysvetliť. Jednoducho, komunikácia v Číne je veľký rébus. Navyše ste ako predstaviteľ západnej civilizácie považovaný za bohatého, čo priam prikazuje domácim obchodníkom či taxikárom skúšať na vás všemožné triky.

Aby sme však Číňanom nekrivdili, keď sa už podarí prekonať problém v komunikácii, väčšinou sú to celkom pohodoví a veselí ľudia, hoci neznalosť jazyka z nich robí na prvý pohľad veľmi ostýchavých, ba až hanblivých ľudí. To však neplatí v metre, doprave, na ulici alebo v akejkoľvek tlačenici, ktoré sú tu pri takom veľkom množstve ľudí vlastne vždy a všade. Žije tu viac ako 1,3 miliardy ľudí, a tak sa ani nemožno čudovať, že Číňania bežne používajú lakte, skáču do cesty, odtláčajú vás, predbiehajú sa a do toho všetkého veľmi radi hlasne pľujú všade, kde sa len dá.

Ako sa Čína za posledné roky mení, veľký dôraz kladie aj na rozvoj turizmu. Veľa známych miest a lokalít podľahlo komercii natoľko, že sa z nich vytratilo čaro. Najmä notoricky známe pamiatky už komercii podľahli úplne. Napríklad Veľký čínsky múr, o ktorom som od detských čias toľko čítal a túžil ho vidieť, ten z môjho pohľadu stratil čaro úplne. Stavba je to, samozrejme, stále obrovská, mohutná a monumentálna, no na druhej strane sa tu tlačíte po boku desiatok tisíc uškriekaných čínskych turistov. Dostať sa sem dá pomerne ľahko, je to len niekoľko hodín z Pekingu. Teda, reč je o najľahšie dostupnom úseku v Badalingu. Čínsky múr pri Badalingu je pravdepodobne najatraktívnejšia a najnavštevovanejšia pamiatka v celej Číne. Preľudnenosť je tu enormná a podľa mňa si vôbec nedokážete vychutnať atmosféru, ktorá by z toho miesta mala sálať na každom kroku. Jednoducho, nenašiel som tu miesto na rozjímanie, hoci pohľady na kľukatiaci sa mohutný múr boli úchvatné.

Väčšina turistov začína svoje putovanie na letisku v Pekingu, obrovskom hlavnom meste. Toto mesto sa tiež mení z roka na rok a kto tu bol pred dvadsiatimi rokmi, zostal by v nemom úžase. Dnes je Peking moderné mesto s množstvom výškových budov a je tu možno to najlepšie jedlo a ten najlepší nočný život v celej krajine. Ak chcete nakupovať suveníry či oblečenie, značkové alebo i neznačkové, takisto je Peking tým správnym miestom.

Za zábavou sme v jeden večer vyrazili aj my, konkrétne na ulicu Sanlitun Lu, ktorá je známa tým, že je tu jeden bar vedľa druhého. Večer sem za zábavou prišli tisíce ľudí, no popri domácich tu bolo aj veľké množstvo turistov či ľudí zo „Západu“, ktorí v Pekingu dlhodobo pracujú alebo študujú. Dokonca aj v baroch pracujú ľudia všetkých možných rás a farieb pleti. Tu som sa presvedčil o tom, že Číňania si nedajú brnkať po nose. Keď domácu skupinku mladých Číňanov zrejme urazili nejakí opití predstavitelia „západnej“ civilizácie, okamžite sa strhla celkom slušná bitka, v ktorej domáci ťahali za dlhší koniec. A pritom nešlo o žiadnych šaolinských bojovníkov. Zábava je tu však, odhliadnuc od tohto konfliktu, bezpečná. Samozrejme, pozor si treba dávať na predražené ceny a taxikárov, ktorí nadránom zbierajú opilcov za prehnané ceny.

V Pekingu, najmä pri návšteve historického skvostu – Zakázaného mesta, si treba dať pozor aj na istý druh špekulantov. Veľmi pravdepodobne sa vám ako cudzincom prihovoria na prvý pohľad sympatickí ľudia, dosť často to môžu byť mladí muži alebo dievčatá. Budú o sebe tvrdiť, že sú študenti a radi by si precvičili angličtinu. Ich cieľom je však dostať vás do nejakej reštaurácie, čajovne alebo falošnej galérie, kde budete musieť zaplatiť aj za nich vysoký účet. Pôsobia veľmi dôveryhodne a seriózne, no pozor na nich, cieľom je obsah vašej peňaženky. Na strane druhej sa vám stane celkom určite aj to, že počas cesty sa s vami budú chcieť priamo na ulici ľudia fotiť. Napríklad do Zakázaného mesta prúdia aj davy domácich turistov z odľahlých kútov krajiny, kde beloch nie je bežným zjavom.

Naša cesta sa nezačala v Pekingu, akoby sa dalo predpokladať, ale v Šanghaji. Jednoducho preto, lebo sem boli lacné letenky. Nebolo čo banovať. Šanghaj je s vyše 19 miliónmi obyvateľov najľudnatejším mestom krajiny a mesto je považované za finančné a obchodné centrum Číny. Zároveň je od roku 2004 s ročným obratom 380 miliónov ton nákladu najväčším prístavom sveta. Šang­haj síce neponúka také množstvo historických pamiatok ako ostatné čínske mestá, no zase sa tu nachádza viac ako 3 500 moderných výškových budov. Zo starej historickej štvrte Bund je nádherný výhľad na modernú panorámu mesta. Dominantou je televízna veža Perla orientu so špecifickými guľami a výškou okolo 450 metrov. Za ňou je hustá stena pestrofarebných rozlične svietiacich mrakodrapov, z ktorých ešte vyčnievajú veže Jin Mao a Finančného svetového centra. Obe patria medzi najvyššie budovy sveta a majú prístupné observatóriá s fantastickými výhľadmi na mesto. Mrakodrap Jin Mao je vybudovaný v krásnom, tradičnejšom a azda trošku orientálnom štýle, zatiaľ čo veža finančného centra púta pozornosť svojou elegantnou jednoduchosťou.

Veža finančného centra má pomerne zaujímavý príbeh. Keď ju okolo roku 2000 začala stavať japonská firma, mala sa s výškou 460 metrov stať najvyššou budovou sveta. Prišla však kríza, ktorá výstavbu prerušila v čase, keď už boli hotové základy. Než sa stavba znovu rozbehla, už bol dostavaný mrakodrap Tchaj-pej na Taiwane, ktorý má 501 metrov. Statici teda dostali za úlohu prepočítať celý projekt tak, aby bolo možno finančné centrum zvýšiť čo najviac. Bohužiaľ, prekonať Tchaj-pej už nešlo, projekt sa však predsa len trochu zmenil a nové finančné centrum bolo zvýšené aspoň o 32 metrov. V Šanghaji tak bol v lete 2008 dokončený mrakodrap s najvyššie položeným observatóriom na svete. Nad 50 metrov vysokým otvorom, ktorý mal byť pôvodne kruhový, to však čínskej vláde príliš pripomínalo japonský znak, a tak ho dala prerobiť na štvorcový, sa nachádza úzky koridor s presklenými stenami a čiastočne presklenou podlahou. Kto nemá závrat a vkročí na sklenenú tabuľu, bude mať Šanghaj zaručene pri nohách. Čína je dnes skutočne krajinou neobmedzených možností.