Rómska osada pri dedinke Borod v Rumunsku. Nahý chlapček, ktorému na pohľad vôbec neprekážal chlad, natiahol ruku ako prvý: „Som hladný!“ Balkánski Čurari (Sitári) v minulosti opravovali sitá a pracovné nástroje roľníkov. V súčasnosti ich tradícia zanikla. Naďalej však žijú v biede na okraji dedín a ich spoločenstvo sa snaží prispôsobiť modernému životu. Dnes ich živí najmä zber lesných plodov a tých šikovnejších aj príležitostné kšefty. Usmiaty Raduc sa okamžite ponúka, že za päťdesiat korún zahrá na husliach s plechovou trúbou. Vraj trie veľkú biedu. Keď však príde reč na to, kto má lepšie napratanú peňaženku, bez ostychu vytiahne zväzok bankoviek. Nechcení Rómovia. Majoritné obyvateľstvo ich nemá v láske asi nikde na svete. Kajúcnici z Egypta Vždy žili v uzavretých komunitách v odstupe od väčšiny. Preto sa ju nerozpakujú podvádzať a rozlične skúšať. Rómovia sa do Európy dostali pravdepodobne cez Balkán niekedy v štrnástom storočí pod tlakom osmanských Turkov. Privážali ich aj ako otrokov. Neskoršie voľne potulné skupiny sa líšili tmavšou pokožkou, oblečením, osobitým spôsobom života, vlastným nezrozumiteľným jazykom, temperamentom a neochotou podriaďovať sa tlaku majority. Vtedajší najrozšírenej ší názor bol, že pochádzajú z Egypta. Obyvatelia Európy k nim boli spočiatku zhovievaví a prijali ich ako kresťanských kajúcnikov, za ktorých sa vydávali. Presviedčali ľudí, že musia činiť pokánie za hriechy svojich otcov, ktorí odmietli prijať Pannu Máriu s Ježišom, keď utekali pred Herodesom do Egypta. Inde zasa ľuďom nahovárali, že kočovný spôsob života je trestom za to, že zapreli kresťanstvo. Samozrejme, že na moslimských územiach boli ich „rozprávky“ iné. Rómovia dokázali svoje výpovede upravovať, aby vyhovovali poslucháčom a prinášali im výhody. Toto umenie im nie je cudzie podnes. Niekde Rómov dokonca vítali, pretože priniesli so sebou nové technológie spracovania železa. Je nespochybniteľné, že pochádzajú z Indie a boli pravdepodobne najnižšou kastou „nedotknuteľných“, pôvodných obyvateľov tohto subkontinentu. Potulovať sa mohli začať počas vojen, hladomoru alebo len s vidinou lepšej obživy. Možno sú najzachovalejším ľudským spoločenstvom, ktoré však zaspalo dobu. Alebo nie? Znalci koní V Bulharsku pri Dunaji na hranici s Rumunskom je jedna z čisto rómskych dedín. Dolný Cibar z tisícdvesto obyvateľmi sa od ostatných chudobných obcí naokolo líši len málo. Starobou skrivené domy z nepálených tehál, prašné cesty a kone. Kone sú v Bulharsku „panským huncútstvom“. Na dopravu sa tu oveľa častejšie využívajú somáre. Rómovia sú však oddávna znalci koní. Sú pre nich súčasťou rodiny. Prácu v dedine má len niekoľko ľudí, ostatní sa snažia prilepšiť si chovom zvierat a robotou na okolitých políčkach. Nezamestnaní môžu od štátu získať najmenej tridsaťštyri leva, čo je približne šesťstopäťdesiat korún. Málo na prežitie. Aj v Bulharsku sú Rómovia najslabšou sociálnou skupinou. Títo však na rozdiel od našich Rómov padli oveľa hlbšie na dno. Tunajšie podmienky a hospodársky vývoj krajiny im dal jasne najavo, že sa musia o seba starať najmä sami. Len málokto si trúfne bedákať a natŕčať ruku. Každý sa o seba musí postarať sám. Mnohí odchádzajú cez sezónu do Talianska zbierať ovocie a zeleninu. Každá rodina chová aspoň nejaké domáce zvieratá. Hlučné, agresívne správanie je tunajším obyvateľom cudzie, tak ako nekontrolované popíjanie alkoholu. Sú takí chudobní, že si ho nemôžu dovoliť. Voytovci bývajú hádam v najmenšej chalúpke v dedine. Bez problémov však privítajú hostí, ustelú im v samostatnej izbe a kúpia lacnú malinovku, špagety a kečup, ktoré by si inak nedovolili. Zlá ekonomická situácia v deväťdesiatych rokoch prispela k tomu, že ani rómske matky už toľko nerodia. Počet obyvateľov Bulharska sa „scvrkol“ aj preto z deviatich miliónov na sedem. „Chudáci“ z palácov Nadlak sa považuje za stredisko našich krajanov (Slovákov) v Rumunsku. Mestečko bolo historicky rozdelené na niekoľko štvrtí rôznych národností. Medzi inými aj Rómov. Keď som sem pred niekoľkými rokmi prišiel, prekvapilo ma, že tunajší Rómovia nie sú spití a nefňukajú, ako sa majú zle. Napriek absolútnej chudobe, v ktorej žili, boli ochotní za kus chleba a slaniny celý deň hrdlačiť na poliach slovenských a maďarských gazdov. Podľa tejto skúsenosti však nemožno hodnotiť Rómov v celej krajine. Veď o niekoľko kilometrov ďalej si niekdajší obchodníci s koňmi postavili honosné vilky. Podobné budovy stoja aj na iných miestach krajiny. K dokonalosti ich dotiahli napríklad aj v mestečku Huedin. Obrovské paláce majú na špičkách vežičiek čosi ako znak mercedesu, čo umocňuje ich prepychovosť. Stavať ich začali na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Väčšina z nich však zostala nedostavaná alebo neomietnutá. Miestne Rómky v pestrých šatách obťažkané zlatom, so zlatým úsmevom, však nemajú problém od okoloidúceho cudzinca drankať nejaké peniaze, lebo sú „vraj“ také chudobné, že ich deti nemajú čo do úst. Ťažko im niekto uverí. Chlapi posedávajúci pri poháriku pálenky sú zasa ochotní predať tie údajne najmodernejšie výdobytky techniky. „Vieš, koľko libier by stál tento mobil v Anglicku?“ opýtal sa fúzatý chlapík a zaklipkal očami, akoby mi ponúkal takmer zadarmo to posledné, čo mu zostalo. „Potrebujem peniaze pre rodinu,“ dodal smutne. Keby nemal na krku hrubú zlatú reťaz... Rómovia klamú gadžom. Je to forma ich zábavy, ktorá občas prinesie aj nejaké výhody. V skutočnosti len hovoria to, čo si myslia, že chcú bieli počuť. Najdramatickejšou zmenou pre Rómov v postsocialistických krajinách je vystupňovanie nenávisti k nim. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa najmä osady v Rumunsku stali terčom útokov, lynčovania a vypaľovania domov. Útoky sa začali hneď po poprave prezidenta Ceausesca. Nepriatelia generálov Ani v Titovej povojnovej Juhoslávii nebolo dovolené byť Rómom. Neexistovali. Jediným vládnym rozhodnutím sa z nich stali Juhoslovania. Po rozpade Juhoslávie sa mali ešte horšie. Okrem identity začali prichádzať aj o životy. Nenávideli ich všetky bojujúce strany, ktoré ich podozrievali najmä z kolaborantstva. Nevyhovovali generálom sľubujúcim etnicky čisté krajiny. Usadili sa vedľa utečeneckých táborov alebo rozšírili niektoré už stojace osady. Prisťahovali sa aj cez rieku Sávu pod belehradský most priamo v centre mesta. Výhodná poloha kolónie z papiera, igelitu, dosiek a plechov im umožňuje zarobiť si niekoľko dinárov zberom kartónov papiera, farebných kovov a železného šrotu. K živobytiu si pomáhajú aj zberom ako-tak použiteľných vyhodených vecí. Predávajú ich na burzách. O podporách a peniazoch od štátu ani nehovoria... Kto by im ich dal? Mnohí prišli o akékoľvek občianstvo. Jednoducho papierovo neexistujú. Belehradská kolónia pod mostom však hneď každému padne do oka. Upútajú najmä kopy kartónov a iných druhotných surovín. Od zberačov ich vykupujú priekupníci v osade. V lepšom prípade dostanú zopár desiatok dinárov na obživu a možno im zostane aj na lacné pivo v umelých fľašiach. S farebnými kovmi sa tu nikto príliš nemazná. Z bužírok ich možno najjednoduchšie dostať hodením do ohňa. Smrad a hustý štipľavý čierny dym sú pre nich prijateľnou „daňou“ za utŕžené peniaze. Poriadok nadovšetko. Safet Saitovič zapálil obrovskú kopu nepoužiteľných smetí. „Upratuje“ a zohrieva sa zároveň. „Pustíme trocha škodlivín do mesta,“ zaškerí sa od ucha k uchu. „Nech aj tam vedia, ako sa nám žije.“ Šibenice na hranici Biedne slovenské osady sa od tých ešte biednejších smerom na Balkán líšia na prvý pohľad najmä zvýšenou koncentráciou postihnutých a dementných obyvateľov, ktorí natŕčajú ruky, bedákajú a drankajú milodary. Sami sa pasujú do úlohy úbohých zvieratiek. Keby ich južní príbuzní mali také výhody ako oni... Tí o takom „blahobyte“ iba snívajú. Samozrejme, hádzať všetkých do jedného vreca by bolo veľmi krátkozraké. Napríklad v Zborovskej osade natrafíte aj na chlapov, ktorí pracovali alebo majú prácu v zahraničí. Ich dno bolo oveľa vyššie ako dno ich susedov. Túžia sa z neho dostať.

Takmer všetkých tristotisíc českých Rómov pochádza zo Slovenska. Presťahovali alebo presídlili ich sem najmä po vojne do opustených pohraničných oblastí alebo do priemyselných zón. Náborári mali, samozrejme, záujem najmä o zdravých, práceschopných ľudí. Slovenské osady ich odchodom degenerovali. V období českých kráľov boli na hraniciach aj výstražné šibenice s popravenými Rómami. Účinne zamedzovali ich príchodu do krajiny. Minulosť Rómov bola často naozaj krutá. Možno preto sa o ňu takmer vôbec nezaujímajú. Rôzne projekty, plány a zákony, ktoré by v minulosti prinútili Rómov usadiť sa, neboli veľmi úspešné. Niekdajšie socialistické krajiny prijali najmä v päťdesiatych rokoch zákony o zákaze kočovania. Usadenie sa malo byť základom sociálneho a kultúrneho vyrovnania, prispôsobenia sa a splynutia s kultúrou prostredia. V inej časti sveta však postupovali opačne. Vo Veľkej Británii vydali v roku 1960 zákon, podľa ktorého kočovníkov trestali za zastavenie sa na dlhšie ako niekoľko dní.

Cigáni

zivot

Život

Reportáže

Rubrika

Šoubiznis

Rozhovory

Príbehy

Zaujímavosti

Video

PLUSKA.sk

Cigáni

Plus TV

Speváčka Leona Machálková otvorene o láske: Má pri sebe partnera?

Leona MACHÁLKOVÁ o milovanom synovi: Sme prepojení! Ako zvládla odlúčenie?

Leona Machálková si splnila veľký sen: A tesne pred Vianocami! VIDEO

Výber pre vás