Vladimír Kampf

Zábavný je trebárs prístup národného prepravcu Železničnej spoločnosti Slovensko. Keď sa obec prihlásila, že za to, že používajú ich vzor v&nbsp;interiéroch vozňov, v&nbsp;Čičmanoch nič nemajú, železničiari sľúbili, že raz prídu na brigádu. Sľúbili a&nbsp;neprišli.

Na úrade je prvé volebné obdobie. Do záchrany Čičmian a&nbsp;upozornenia na to, že obec, ktorá je jedným zo symbolov krajiny, padá na kolená, sa pustila s&nbsp;odhodlaním. Starostka Iveta Michalíková hovorí: „Upozorňovala som na to, už keď som sedela v zastupiteľstve. Do funkcie som išla s tým, že som vedela, že nebudú peniaze. Ja som vlastne ani kandidovať nechcela. Občania ma presvedčili. Bývalá starostka odišla na dôchodok. Boli sme dvaja kandidáti. Naozaj som vedela, do čoho idem. Malá dedina znamená veľmi veľa starostí.“&nbsp;Rozpočet takmer žiadny, fabrika v&nbsp;katastri žiadna. „V&nbsp;Čičmanoch sa chce každý rekreovať. Ľudia chcú komfort, ale my im ho nemôžeme ponúknuť, lebo nemáme peniaze. Myslím, že za komfortom môžu ísť inam. U&nbsp;nás je najväčšia hodnota ticho. Sú ľudia, ktorí si ho vážia, a&nbsp;preto sem chodia. Sme turisticky a&nbsp;cykloturisticky zaujímavá lokalita. V&nbsp;zime je zaujímavé lyžiarske stredisko. Kúsok od nás je betlehem v&nbsp;Rajeckej Lesnej, kúpele Rajecké Teplice… Je tu kam ísť.“

Keby mali Čičmany peniaze, v&nbsp;prvom rade sa podľa starostky pustia do obecných ciest. „Zišla by sa nám rekonštrukcia vodovodu. Na priestranstve uprostred dediny by sme chceli postaviť amfiteáter. Najprv však budeme musieť majetkovo usporiadať pozemky. To je hudba budúcnosti.“ Cez pandémiu prichádzali do Čičmian davy ľudí. Starostka bola z&nbsp;toho nešťastná. Medzi domácimi obyvateľmi majú veľa starých občanov, ktorí ochoreli. „Potrebovali pokoj. Báli sa. Niekto nerešpektoval, že Čičmany nie sú príroda, do ktorej bolo povolené vychádzať. Nie sme rezervácia, sme živá obec. Obyvateľov síce veľa nemáme, ale je tu aktívny život.“ Keď s&nbsp;tým chcela starostka niečo robiť, odporučili jej, aby dala postaviť pri vjazdoch do dediny rampy. „Chcem, aby naša dedina zostala živá čo najdlhšie, aby tu ľudia žili a&nbsp;zastupiteľstvo fungovalo čo najdlhšie. Budem robiť, čo môžem, aby sme boli obec s&nbsp;vlastnou samosprávou. Nedovolím spájanie s&nbsp;niektorou so susedných dedín,“ hovorí odhodlane.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Čičmany mali v&nbsp;deň mojej návštevy 123 prihlásených obyvateľov, z&nbsp;nich tu reálne žije približne sto ľudí, ale cez víkendy je ich tu aj s&nbsp;chalupármi tristo. Obec ročne navštívi 30-tisíc, možno až 35-tisíc turistov. „Obec má z nich parkovné a žijú z nich naše prevádzky a podnikatelia. Dane z ubytovania sú pre náš rozpočet dôležité. Žiaľ, väčšina ľudí, ktorí k nám prichádzajú, sú jednodňoví turisti. Len sa tu odfotografujú a idú preč. Verím, že nám pribudnú nocľažníci a že ich k nám pritiahnu najmä letné akcie. Dúfam, že ubytovávatelia budú mať plno.“&nbsp;Pri všetkej snahe starostka vie, že musí byť opatrná, pretože základom prihlásených obyvateľov sú starí ľudia. Tí chcú mať pokoj. „Teším sa, že máme medzi chalupármi ľudí, ktorým na Čičmanoch záleží. Na podporu obce sme vytvorili transparentný účet. Dobrovoľná zbierka je určená na rozvoj. Budeme z nej hradiť elektrinu, plyn a iné nevyhnutné položky pre život.“ Starostka je aj veľká lokálpatriotka. „Kamkoľvek do sveta ideme, trebárs aj na dovolenky, vždy mám v&nbsp;kufri zbalený náš kroj a&nbsp;k&nbsp;tomu slovenskú vlajku. To ma napĺňa.“

Čičmiansky vzor je čičmiansky, ale na Slovensku patrí všetkým. A&nbsp;čo patrí všetkým, to je všetkých a&nbsp;zadarmo. Všetkým sa páči, v&nbsp;rôznych formách ho používa kdekto, ale obec z&nbsp;toho nemá nič. Vzor nie je patentovo chránený. „Budeme mať ďalšie rokovania s&nbsp;patentovým úradom. Chcú nám pomôcť. Zatiaľ je k&nbsp;nám ústretová aspoň cestovná kancelária Slovakia Travel. Radi by nám poradili, ako by sme si náš vzor mohli chrániť. Lebo doteraz nám všetci hovorili a&nbsp;vysvetľovali iba to, ako sa to nedá. Bývalá starostka dostala z&nbsp;ministerstva kultúry odpoveď, že dedičstvo predkov sa nedá nijako výhradne ochraňovať.“

Žiaľ, ministerstvu kultúry zatiaľ nenapadlo, že by to Čičmanom vynahradilo inak, keď už sa čičmianskym vzorom hrdí celá krajina. „Veľký boom nastal v roku 2012 počas olympiády v Londýne, kde sa prvý raz hromadnejšie objavili naše vzory. Sľúbili, že nám za to postavia športovisko. Sľúbili a neprišli.“&nbsp;Našťastie sa objavili prvé lastovičky, ktoré sa samy ohlásili, že chcú čičmiansky motív použiť a&nbsp;že chcú zaň aj zaplatiť. „Šperkárka Petra Tóth povedala, že nám nebude kradnúť vzor, ako to robia iní. Rozhodla sa, že nám po odrátaní nákladov venuje celý výťažok z&nbsp;predaja šperkov inšpirovaných naším vzorom. Zatiaľ je prvá a&nbsp;jediná. Stačilo, aby som jej porozprávala náš nešťastný príbeh. Ešte v&nbsp;noci sa mi ozvala, že nemôže spať. Nešlo jej do hlavy, ako sa štát môže Čičmanmi chváliť a&nbsp;nič im nedať.“

Starostka je odhodlaná tlačiť na štátnych mŕtvych chrobákov, ako to len pôjde. Optimisticky verí, že by to mohlo niekomu dopnúť. „Obce, ako je naša, by mali nastaviť na iný systém a&nbsp;nie nás financovať podľa počtu obyvateľov ako všetky ostatné. Veď nám nemôžu povedať, že tu máme jedinečný vzor, o&nbsp;ktorý sa máme čo najlepšie postarať a&nbsp;oni si ho potom prídu jednoducho zobrať, lebo je aj ich.“

Na to treba vztýčiť ukazovák a&nbsp;Čičmancom klásť na srdce, aby sa oň dobre starali a&nbsp;nenechali ho zakapať. „Keď tu bol pápež František, mal medzi darmi zo Slovenska aj medovníkovú čičmiansku chalúpku. Bol to jediný z&nbsp;darov, pri ktorom sa pristavil. Ešte ho brali do ruky a&nbsp;čosi mu k&nbsp;nemu hovorili. Asi mu nepovedali, že Čičmany sú najchudobnejšia dedina na Slovensku, ktorou sa pýšime po svete a&nbsp;ona pri tom v&nbsp;prvom rade vymiera a&nbsp;jej vzory využívajú na komerčný prospech iní. Veď aspoň morálka podnikateľa či firmy by mohla byť ústretová. Boli už aj takí, ktorí aspoň zavolali. Nech mi nikto nehovorí, že železnice by k&nbsp;nám nemohli byť ústretové, keď obyčajná šperkárka nám už venovala niekoľko tisíc. Aj keby prišli na brigádu, možno by očakávali, že ich tu ubytujeme a&nbsp;nakŕmime.“

Starostku na jednej strane teší, že čičmiansky vzor je zaujímavý a&nbsp;vidí ho takmer všade, bola by rada, keby z&nbsp;neho obec niečo mala, ale aj použitie vzoru by malo mať nejaké hranice. „Už s&nbsp;obavami čakám, že ho nájdem niekde na toaletnom papieri alebo hygienických pomôckach pre ženy. Na toaletách som ho už videla. Katastrofa. V&nbsp;Čičmanoch sa snažíme zachovávať a&nbsp;opravovať domy so vzormi, dolný koniec je plný kultúrnych pamiatok. Vzor v&nbsp;roku 2013 zapísali do Zoznamu kultúrneho dedičstva Slovenska. V&nbsp;UNESCO zatiaľ nie je, ale robíme všetko pre to, aby sa doň dostal.“