Vystavujeme ho svetu na obdiv, chválime sa. Má to byť jednoduchý symbol, špecifický pre celú krajinu. Lenže obec, z ktorej pochádza, je na tom zle. Čičmiansky vzor niet za čo obnovovať. Tých, ktorí sa ním hrdia, to ani veľmi netrápi.
Zábavný je trebárs prístup národného prepravcu Železničnej spoločnosti Slovensko. Keď sa obec prihlásila, že za to, že používajú ich vzor v interiéroch vozňov, v Čičmanoch nič nemajú, železničiari sľúbili, že raz prídu na brigádu. Sľúbili a neprišli.
FOTKY Z ROZPRÁVKOVEJ OBLASTI ČIČMANY NÁJDETE V GALÉRII...Hudba budúcnosti
Na úrade je prvé volebné obdobie. Do záchrany Čičmian a upozornenia na to, že obec, ktorá je jedným zo symbolov krajiny, padá na kolená, sa pustila s odhodlaním. Starostka Iveta Michalíková hovorí: „Upozorňovala som na to, už keď som sedela v zastupiteľstve. Do funkcie som išla s tým, že som vedela, že nebudú peniaze. Ja som vlastne ani kandidovať nechcela. Občania ma presvedčili. Bývalá starostka odišla na dôchodok. Boli sme dvaja kandidáti. Naozaj som vedela, do čoho idem. Malá dedina znamená veľmi veľa starostí.“ Rozpočet takmer žiadny, fabrika v katastri žiadna. „V Čičmanoch sa chce každý rekreovať. Ľudia chcú komfort, ale my im ho nemôžeme ponúknuť, lebo nemáme peniaze. Myslím, že za komfortom môžu ísť inam. U nás je najväčšia hodnota ticho. Sú ľudia, ktorí si ho vážia, a preto sem chodia. Sme turisticky a cykloturisticky zaujímavá lokalita. V zime je zaujímavé lyžiarske stredisko. Kúsok od nás je betlehem v Rajeckej Lesnej, kúpele Rajecké Teplice… Je tu kam ísť.“
Dedinu zachraňujú najmä chalupári, ktorí sa snažia dedine pomôcť, ako kto môže.
Zdroj: Vladimír Kampf
Keby mali Čičmany peniaze, v prvom rade sa podľa starostky pustia do obecných ciest. „Zišla by sa nám rekonštrukcia vodovodu. Na priestranstve uprostred dediny by sme chceli postaviť amfiteáter. Najprv však budeme musieť majetkovo usporiadať pozemky. To je hudba budúcnosti.“ Cez pandémiu prichádzali do Čičmian davy ľudí. Starostka bola z toho nešťastná. Medzi domácimi obyvateľmi majú veľa starých občanov, ktorí ochoreli. „Potrebovali pokoj. Báli sa. Niekto nerešpektoval, že Čičmany nie sú príroda, do ktorej bolo povolené vychádzať. Nie sme rezervácia, sme živá obec. Obyvateľov síce veľa nemáme, ale je tu aktívny život.“ Keď s tým chcela starostka niečo robiť, odporučili jej, aby dala postaviť pri vjazdoch do dediny rampy. „Chcem, aby naša dedina zostala živá čo najdlhšie, aby tu ľudia žili a zastupiteľstvo fungovalo čo najdlhšie. Budem robiť, čo môžem, aby sme boli obec s vlastnou samosprávou. Nedovolím spájanie s niektorou so susedných dedín,“ hovorí odhodlane.
Pokračovanie na ďalšej strane...
