Už samotný príchod do tejto krajiny sa nesie takpovediac vo veľkom štýle. Po únavnom nočnom lete pristávam na medzinárodnom letisku v Inčchone, ležiacom necelých päťdesiat kilometrov západne od Soulu.

Preslávilo sa tým, že ho už od roku 2005 každoročne vyhlasujú za najlepšie na svete. Má svoje vlastné klzisko, kasíno, múzeum, kryté záhrady, kúpele, spálne či dokonca golfové ihrisko.

S kórejskou metropolou ho spája letiskový expres – moderné vlakové spojenie, ktoré vás za 45 minút dopraví priamo do centra Soulu. Druhou voľbou je o niečo pomalší spoj s niekoľkými zastávkami, cesta trvá niečo vyše hodiny.

Vystupujem v cieľovej zastávke hneď vedľa „svojho“ hotela, kde ma však schladí aj odvrátená tvár miestnej pedantnosti. Recepčná ma totiž arogantne vyháňa s odôvodnením, že ubytovať sa môžem až o 40 minút.

Podobnému problému čelia aj traja Rusi. Tých jej správanie nahnevalo natoľko, že sa rozhodli ubytovať inde. Ja si krátim čakanie s chladnou hlavou Angličana jedným čapovaným pivom a pred krátkym oddychom v hotelovej izbe plánujem denný harmonogram.

Jeho názov Namdaemun (Veľká južná brána) je odvodený od brány v budhistickom štýle s rovnakým názvom zo 14. storočia, ktorá kedysi dávno predstavovala jeden z troch vstupov do mesta. S vyše 600-ročnou históriou je to najstaršie a zároveň aj najväčšie trhovisko v krajine.

Uličky, medzi ktorými sa tržnica nachádza, postavili v časoch, keď ešte neexistovali autá, takže sa tam týmto dopravným prostriedkom väčšinou nedostanete. Niektoré stánky sú otvorené nepretržite, no pokiaľ ich chcete zastihnúť v najlepšom, ideálny čas je za bieleho dňa.

Kúpiť tu možno takmer všetko: od oblečenia cez ryby, mäso, importované produkty, tradičné kórejské výrobky až po albumy či plagáty domácich popových hviezd. Je tu neskutočné množstvo stánkov s lokálnymi pochutinami, známymi ako street food, kde na niektoré čakajú v radoch desiatky ľudí.

Okrem iného je to ideálne miesto na výmenu peňazí a kúpu suvenírov, keďže je populárne aj medzi turistami. Osobne som však s cudzincami prišiel do styku len zriedka, väčšinu ľudí na tržnici tvorili Kórejčania.

Mjong-dong je pravdepodobne najznámejšia nákupná zóna v celej Južnej Kórei. Nachádza sa v rebríčku desiatich najdrahších nákupných ulíc sveta. Leží v tesnej blízkosti trhoviska Namdaemun, čo ponúka kontrast tradičného a moderného štýlu nakupovania. Nájdete tu všetky známe svetové značky od bežne dostupných až po tie najluxusnejšie.

Mnoho návštevníkov sem prúdi aj za známou katedrálou a divadlom. Okrem toho tu, samozrejme, nesmie chýbať nespočetné množstvo reštaurácií, barov, no hlavne stánkov s kórejským rýchlym občerstvením.

Veľmi zaujímavo pôsobia kórejské reštaurácie. Uprostred každého stola buď gril, alebo platňa, kde si samostatne pripravíte jedlo, a zo stropu sa tiahne hrubá trubica slúžiaca ako digestor.

Na dnešný večer som si vybral vysoko pozitívne hodnotenú reštauráciu, kde si pochutnávam na známej praženej ryži s kuracím mäsom, na sladkom zemiaku, omáčke, zelenine a tradičnom kórejskom alkoholickom nápoji sodžu. Vyrába prevažne z ryže a prekvapil ma pomerne vysokým obsahom alkoholu. Štvordecová fľaška bola na počudovanie lacnejšia než veľké pivo.

Hovorí sa, že najlepšie veci sa rodia neplánovane, a tak to bolo tentoraz aj v mojom prípade. Absolútnym nedopatrením som pri pohľade na mobilnú mapu zazrel udalosť s názvom Lotus Lantern Festival a so začiatkom o siedmej večer. Išlo o súčasť veľkého budhistického festivalu, ktorý sa v tomto období odohrával v Soule.

Dnešným bodom programu bol pestrofarebný sprievod širokou ulicou v centre mesta, na ktorom sa v plnej paráde predstavili budhistické skupiny z rôznych krajín sveta, predovšetkým z Ázie. Každú z nich sprevádzal alegorický voz v podobe Budhu či zvierat ako slon alebo drak chrliaci oheň z papule. Vysvietené vozy poháňali buď ľudskou silou, alebo štvorkolkami.

Nahliadnuť aspoň z diaľky na územie najizolovanejšej krajiny našej planéty je snom azda každého cestovateľa. Okrem priamej cesty do Severnej Kórey je druhou možnosťou návšteva demilitarizovanej zóny na južnej strane prísne stráženej hranice.

Zhruba po 45-minútovom čakaní na odvoz z vopred dohodnutého miesta, márnom vyzváňaní a písaní esemesiek začínam byť nervózny. Keď to už takmer vzdávam, spoza zákruty sa konečne vynorí môj minibus. Na výlete do demilitarizovanej zóny mi okrem meškajúceho šoféra a sprievodkyne robí spoločnosť sympatický austrálsky pár a štvorčlenná diplomatická rodina z Pakistanu.

Počas viac ako hodinovej cesty sa dozvedám množstvo zaujímavých informácií aj pravidiel, ktoré v tejto oblasti treba dodržiavať, aby sme predišli prípadným nepríjemnostiam.

Z názvu vyplýva, že ide o mierumilovné miesto, kde je zakázané manipulovať so zbraňami, no paradoxne je to tá najmilitarizovanejšia demilitarizovaná zóna na svete.

Znepokojuje nás správa, že uplynulú noc sa severokórejský vodca rozhodol vyslať dve rakety do Juhočínskeho mora ako bližšie neurčenú správu americkému prezidentovi. Mohlo to ohroziť našu návštevu hraníc, no našťastie k ničomu takému nedošlo.

Prvou zastávkou bol park Imjingak, kde sa nachádza mnoho sôch a pamätníkov týkajúcich sa kórejskej vojny a tiež zbúraný železničný „most slobody“, po ktorom sa vojaci vracali zo severu na juh.

Park pôvodne vybudovali ako miesto, kde sa stretávali rodinní príbuzní a najbližší, ktorým po rozdelení Kórey neumožnili vrátiť sa domov. Dnes hneď vedľa tohto smutne pôsobiaceho miesta stojí – pre mňa trošku nepochopiteľne – detský zábavný park.

Naša cesta do demilitarizovanej zóny pokračovala autobusom ponad rieku Imjin po moste plnom betónových zátarás, pomedzi ktoré kľučkujeme ako na slalomových pretekoch. Ešte pred vjazdom na most nastupuje do autobusu juhokórejský vojak a kontroluje pasy.

Prichádzame na železničnú stanicu Dorasan. Je plne funkčná, denne sem chodia vlaky zo Soulu, a je tiež pripravená vypravovať spoje do Pchjongjangu v prípade zjednotenia Kórejského polostrova. V pokladnici si dokonca môžete na pamiatku kúpiť falošné vlakové lístky do severokórejskej metropoly a na požiadanie vám odtlačia pečiatku, akoby ste tam skutočne boli. Neodporúča sa však dať si ju do pasu!

Z observatória Dora môžete za pár drobných vhodených do špičkových ďalekohľadov pozorovať život v Severnej Kórei. Osobne som mal to šťastie vidieť roľníkov pracovať na poli či jazdiť na traktore, no aj ozbrojených vojakov strážiacich územie z veží, nad ktorými sa týčila severokórejská zástava.

Posledným bodom programu je tretí infiltračný tunel, nazvaný aj tunelom agresie, ktorý vybudovala Severná Kórea s pravdepodobným cieľom tajne vojensky napadnúť svojho južného suseda. Je dlhý 1 635 metrov a tiahne sa 73 metrov pod zemou, čo je poriadna hĺbka – veď len zliezť dole strmým svahom nám trvalo asi desať minút.

Pred cestou útrobami tunela je povinné nasadiť si prilbu, keďže stropy sú dosť nízke a človek by sa celkom ľahko mohol zraniť. Pre turistov je sprístupnená 200-metrová časť, na ktorej konci nájdu tri hrubé betónové barikády.

Fotografovať je tu prísne zakázané a telefóny musia byť zamknuté v skrinkách pred vstupom do tunela. Od roku 1974 objavili celkovo štyri takéto tunely, no v skutočnosti je ich pravdepodobne omnoho viac.

Z jednej strany demagógia a zastrašovanie, z druhej pochopenie a otvorená náruč. Takmer všetci Juhokórejčania vrátane vládnych predstaviteľov sa zhodujú na tom, že by uvítali zjednotenie polostrova. Veľa o tom vypovedá aj hraničné územie, na južnej strane vybudované tak, aby v prípade zjednotenia ostrova okamžite poskytlo všetko potrebné.

Od niekoľkých miestnych som sa dozvedel, že túžba po zjednotení vychádza najmä zo snahy vymaniť severokórejský ľud z diktátorského režimu, vinou ktorého nemá šancu viesť plnohodnotný život.

Sú to v podstate ich krajania, hovoria rovnakým jazykom a mnohí majú na severe príbuzných či dokonca odtiaľ pochádzajú, ako napríklad zakladateľ automobilky Hyundai. Hoci by „južania“ veľmi chceli, sú realisti a neveria, že v dohľadnom čase budú tieto dve krajiny tvoriť spoločné územie.

Zo strechy Soulu do gastronomického raja

N Seoul Tower je hneď po vrchu Bukhansan najvyšším bodom juhokórejskej metropoly. Meria 236 metrov, čo by nemuselo pôsobiť až tak bombasticky, no stojí na kopci Namsan a ten veži na skutočnej výške značne pridáva.

Dostať sa sem možno hneď niekoľkými spôsobmi: po vlastných, autobusom alebo lanovkou. Pešo by to trvalo asi dve hodiny, lanovka býva údajne preplnená a čaká sa na ňu dlho, preto volím kyvadlový spoj miestnej hromadnej dopravy.

Pred nástupom do autobusu v nemom úžase sledujem, ako sa miestni stavajú do radu ako poslušné deti. Po pätnástich minútach jazdy vystupujeme na kopci pod vežou a ponáhľame sa na jej vrchol s vierou, že stihneme západ slnka. Nanešťastie dorážame do observatória asi päť minút po tom, ako sa stratilo za obzorom. No aj tak panoramatický výhľad na všetky svetové strany vyráža dych.

Vidieť Soul ešte za denného svetla, ako sa počas malej chvíle stráca pod čiernou oblohou, zaliaty miliónmi svetiel, je skutočne nezabudnuteľný zážitok. Po návrate do mesta sa s mladým Kanaďanom, s ktorým sme sa zoznámili cestou na N Seoul Tower, dohodujeme o mieste večere.

Pôvodným plánom bola niektorá z reštaurácií, napokon nás však zlákali stánky s kórejským pouličným jedlom v uliciach Mjong-dongu. Nič lepšie sme vymyslieť nemohli! Ochutnávka nespočetného množstva pokrmov od výmyslu sveta s jedinečnou chuťou bola pre mňa jednoznačne jedným z najsilnejších zážitkov počas návštevy kórejskej metropoly.

Pred pešou prehliadkou mesta, ktorú si nechávam na posledný deň, volím cestou z hotela rýchle raňajky na tržnici Namdaemun v podobe grilovaného sendviča na masle s kórejskou šunkou, vajíčkom, so syrom a zeleninou.

Prvou zastávkou je Deoksugung, komplex palácov z 15. storočia, jeden z „piatich veľkých palácov“ z čias dynastie Čoson. Postavili ho poväčšine z dreva, no obsahuje aj kamenné prvky a tiež záhradu a fontánu v modernom západnom štýle, ktoré však dobudovali až neskôr.

Cestou ku Gyengbokgungu – najväčšiemu palácu z veľkej päťky, si nemôžem nevšimnúť odhadom stovky ľudí všetkých sociálnych vrstiev od neformálne odetých mužov a žien až po podnikateľov v drahých oblekoch, ktorí, stojac na chodníku, naraz praktizujú akýsi druh cvičenia alebo meditácie.

Gyengbokgung bol hlavným, kráľovským sídlom dynastie Čoson. Stojí už od roku 1395, a hoci začiatkom 20.  storočia väčšiu časť zničili japonské vojaká, dnes je palác takmer kompletne zrekonštruovaný do pôvodnej podoby.

Počas odhaľovania jeho zákutí celkom náhodou stretávam svojich austrálskych známych z výletu do demilitarizovanej zóny v sprievode ich kórejskej kamarátky, a tak ani dnes neostávam sám. Všetci traja boli oblečení v tradičných kráľovských odevoch, ktoré im zabezpečovali bezplatný vstup do všetkých palácov a pamiatok v meste.

Po dôkladnej prehliadke palácového komplexu sa dám nahovoriť na obed odporúčaný miestnou kamarátkou, čo sa neskôr ukazuje ako veľmi dobré rozhodnutie. Trojchodové menu zapíjame zaužívaným drinkom – pivom zmiešaným so sodžu.

Úplne najviac ma však zaskočilo predjedlo v podobe zemiakových placiek, navlas takých ako slovenské harule! Okrem tých klasických majú Kórejčania predsa len aj svoju vlastnú špecialitu robenú z fermentovanej zeleniny kimči.

Po skvelom jedle si treba nechať miesto na slávnu kórejskú zmrzlinu, na ktorej sme si pochutili v miestnej čajovni.

Lúčim sa s novými kamarátmi a smerujem do historickej dedinky Bukchon Hanok, ležiacej už vyše šesťsto rokov na kopci nad Soulom. Predieranie dodnes obývanými tradičnými uličkami má svoje čaro a do dedinky priláka až desaťtisíc turistov denne. Ako bonus ponúka vŕšok nad Bukchon Hanokom krásny výhľad na mesto a na prehnuté strechy typického ázijského charakteru na domčekoch pod sebou.

<em>Južná Kórea, oficiálne Kórejská republika, je štát ležiaci na juhu Kórejského polostrova. Žije v ňom 51,4 milióna obyvateľov, až 99,9 percenta tvoria domáci Kórejčania. Hlavné mesto je Soul. Jediná platná mena je kórejský won, pričom jedno euro predstavuje 1 335 kórejských wonov. Krajinu označujú za jedného z „ázijských tigrov“. Za posledné polstoročie prešla obrovskými celospoločenskými zmenami. </em>

<em>Z tradičnej zaostalej poľnohospodárskej krajiny sa po značných investíciách do modernizácie priemyslu stala jednou z najsilnejších ekonomík sveta. Kým v 60. rokoch minulého storočia sa hodnota HDP pohybovala na úrovni dvoch miliárd eur, dnes je to už 960 miliárd a Južná Kórea tak útočí na prvú desiatku svetového rebríčka. Na dovolenku v tejto krajine určite nestačí pár drobných, život je tu pomerne drahý. Napríklad kompletný obed v reštaurácii môže pokojne vyjsť na 30 eur.Možno sa však stravovať aj v rýchlom pouličnom občerstvení za desatinu tejto sumy.</em>

Chrámy, luxusné obchody, fantastické jedlo, alegorické sprievody. Soul žije vo dne aj v noci

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás