Mária Mišovičová

John Fitzgerald Kennedy patril k&nbsp;najobľúbenejším prezidentom v&nbsp;dejinách Spojených štátov. Pri vstupe do Bieleho domu v&nbsp;januári 1961 vyhlásil často citovanú vetu, ktorá sa stala krédom bežných Američanov: „Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina spraviť pre vás. Pýtajte sa, čo môžete vy spraviť pre vašu krajinu.“ Pre obyvateľov Ameriky stelesňoval nádej, mladosť, úspech. Vo veku 43&nbsp;rokov sa stal dovtedy najmladším prezidentom Spojených štátov. Dva roky po vstupe do prezidentského úradu ho v&nbsp;Dallase v&nbsp;štáte Texas zastrelil atentátnik Lee Harvey Oswald. Tento bývalý príslušník námornej pechoty USA bol nadpriemerný strelec a&nbsp;dva razy sa ocitol pred vojenským súdom za nelegálne držanie zbrane a&nbsp;násilné správanie. Po zatknutí ho dva dni vypočúvali, no k&nbsp;vražde prezidenta sa ni­kdy nepriznal.

Keď ho eskortovali z&nbsp;policajnej stanice do okresnej väznice, už to bol najnenávidenejší muž v&nbsp;Spojených štátoch a&nbsp;potenciálny terč. Detektív Leavelle, ktorý ho mal pripútaného k&nbsp;zápästiu a&nbsp;viedol ho do pancierového auta, sa mu prihovoril: „Hej, Lee, ak na teba začne niekto strieľať, dúfam, že bude rovnako dobrý ako ty.“ „Nebuďte melodramatický, detektív,“ odpovedal mu Oswald. Na ulici pred policajnou stanicou bol dav novinárov, fotografov a&nbsp;medzi nich sa zamiešal majiteľ nočného klubu Jack Ruby. Polícii dobre známy cholerický chlapík, o&nbsp;ktorom sa hovorilo, že má väzby na chicagsku mafiu.

Muži zákona boli v&nbsp;jeho podniku ako doma. Vždy ich tam čakali nápoje zadarmo a&nbsp;neraz aj dámska spoločnosť. Tentoraz však Jack Ruby nestál pred stanicou, aby sa priateľsky pozhováral so službukonajúcimi príslušníkmi, prišiel vraždiť. „Kútikom oka som videl, že má na boku zbraň,“ spomínal po rokoch detektív Leavelle. „Mykol som Oswaldom, aby som ho dostal za seba, ale podarilo sa mi ho len pootočiť, takže guľka ho nezasiahla priamo do hrude, ale do brucha.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE NOVINÁRKY, KTORÁ ZOMRELA ZA ZÁHADNÝCH  OKOLNOSTÍ, NÁJDETE V GALÉRII

Priskočil ďalší policajt a&nbsp;Rubymu pištoľ vytrhol, ale už bolo neskoro. O&nbsp;necelé dve hodiny Lee Harvey Oswald zomrel v&nbsp;tej istej nemocnici, kde bol pred dvomi dňami vyhlásený za mŕtveho prezident Kennedy. Okolnosti atentátu na hlavu štátu sú aj dodnes témou rôznych konšpiračných teórií. Kto dal zabiť prezidenta? Mafia? CIA? KGB? Viceprezident Lyndon Johnson, ktorý sa v&nbsp;deň atentátu na Kennedyho stal prezidentom, alebo kubánsky politik Fidel Castro? Bol Lee Oswald obetný baránok, ktorého bolo treba rýchlo zlikvidovať? Konal sám alebo mal spoločníka? 

Podľa oficiálneho vyšetrovania atentát spáchal sám. Rovnaké otázky si kládla Dorothy Kilgallenová, rozhlasová hlásateľka a&nbsp;známa moderátorka televíznych súťaží. Oficiálne závery Warrenovej vyšetrovacej komisie, že Oswald zabil prezidenta sám, pokladala za absurdné. Chcela odhaliť pravdivý príbeh o&nbsp;atentáte, pustila sa preto do vlastného vyšetrovania. No skôr ako stihla čokoľvek zverejniť a&nbsp;vydať knihu so získanými informáciami, ako 52-ročná za podozrivých okolností zomrela. Oficiálna verzia znela, že jej smrť spôsobili barbituráty a&nbsp;alkohol.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Dorothy sa narodila v&nbsp;Chicagu. Otec bol úspešný reportér, pracoval pre vydavateľský dom Hearst, matka mala írsky pôvod a&nbsp;starala sa o&nbsp;rodinu a&nbsp;domácnosť. Dorothy mala ešte sestru Eleanor, ktorá bola o&nbsp;šesť rokov mladšia. Pre otcovo povolanie sa sťahovali po celých Spojených štátoch, nakoniec sa usadili v&nbsp;New Yorku v&nbsp;Brooklyne. Po maturite Dorothy absolvovala dva semestre na súkromnej vysokej katolíckej škole v&nbsp;New Rochelle, ale po dovŕšení osemnástich rokov ju opustila. 

Sledovala otcovu kariéru a&nbsp;chcela kráčať v&nbsp;jeho šľapajach. Prácu si našla v&nbsp;redakcii New York Evening Journal. Aj tieto noviny vlastnila spoločnosť Hearst, ktorá zamestnávala jej otca. Od začiatku sa venovala významným témam, bola veľmi odvážna až bojovná a&nbsp;nebála sa zistenú pravdu povedať ani mocným. Prvé skúsenosti získavala písaním o&nbsp;závažných témach, v&nbsp;roku 1932 sa venovala napríklad prezidentskej kampani Franklina Delana Roosevelta.

Ďalšia vážna téma, o&nbsp;ktorej v&nbsp;tom istom roku písala, bol súdny proces s&nbsp;Richardom Hauptmannom, tesárom nemeckého pôvodu, ktorého odsúdili za únos a&nbsp;vraždu 20-mesačného syna slávneho pilota Charlesa Lindbergha. Dorothy sa téme venovala až po jeho popravu na elektrickom kresle.

Do výraznej pozornosti verejnosti sa však dostala o&nbsp;rok neskôr, keď sa zúčastnila na pretekoch okolo sveta, pričom súťažiaci museli využívať dopravné prostriedky dostupné širokým masám. Dvadsaťtriročná reportér­ka si osobitnú pozornosť vyslúžila tým, že z&nbsp;troch súťažiacich bola jediná žena a&nbsp;skončila na druhom mieste. U&nbsp;ľudí sa tešila veľkej popularite a&nbsp;o&nbsp;zážitkoch z&nbsp;pretekov neskôr vydala knihu Girl Around the World. Po pretekoch začala jej kariéra prudko stúpať. V&nbsp;novinách New York Journal-American, ktoré sa zlúčili s&nbsp;jej pôvodnou redakciou, od roku 1938 až do svojho skonu v&nbsp;roku 1965 denne písala stĺpček Voice of Broadway (Hlas Broadwaya). Obsahoval najmä správy a&nbsp;klebety z&nbsp;newyorského šoubiznisu a&nbsp;nakoniec ho publikovali vo vyše 140&nbsp;novinách. V&nbsp;roku 1950 mal podľa odhadov asi 20&nbsp;miliónov čitateľov.

Dorothy mala svojskú metódu, pokiaľ šlo o&nbsp;získavanie pikantérií o&nbsp;známych ľuďoch. Mala ostré pero, preto ju mnohí agenti hviezd žiadali, aby o&nbsp;ich klientoch nepísala. Väčšinou sa nedala obmäkčiť a&nbsp;získané novinky zo života slávnych vo svojom stĺpčeku zverejnila. Mala však chvíle, keď súhlasila a&nbsp;ponúkla dohodu: „Prineste mi tri príbehy týkajúce sa súkromia iných hviezd a&nbsp;ja o&nbsp;vašom klientovi napíšem oslavný článok.“ A&nbsp;keďže známi ľudia zo šoubiznisu si boli viac-menej konkurenti, ich agenti jej až príliš ochotne prinášali informácie o&nbsp;iných. Úspešný stĺpček priniesol Dorothy aj nadpriemerný príjem. Kúpila si rozľahlý byt na Manhattane a&nbsp;presťahovala doň rodičov i&nbsp;sestru.

V&nbsp;spoločnej domácnosti žili, až kým sa nevydala. Ten deň nastal v&nbsp;apríli 1940. Áno povedala Richardovi Kollmarovi, hercovi a&nbsp;spevákovi na broad­wayskej scéne. Postupne sa im narodili tri deti, dvaja synovia a&nbsp;dcéra. V&nbsp;pokojnom manželstve vydržali až do Dorothinej smrti. Dorothy a&nbsp;Richardovi sa darilo aj pracovne. Manželia moderovali rozhlasovú reláciu Raňajky s&nbsp;Dorothy a&nbsp;Dickom. Spočiatku ju denne naživo dopoludnia vysielali zo svojho 16-izbového newyorského bytu. Keď si v&nbsp;roku 1952 kúpili rozsiahly dom, šou znela v&nbsp;éteri z&nbsp;neho. Aj v&nbsp;tejto relácii podobne ako v&nbsp;Dorothinom stĺpci sa striedali klebety a&nbsp;zábavné správy s&nbsp;dôležitými informáciami. Rôzni boli aj ich hostia –&nbsp;herci, speváci, športovci... Dorothy sa neskôr stala moderátorkou aj televíznej šou What’s&nbsp;My Line?

Šoubiznis, to bola jedna tvár jej novinárskeho remesla. V&nbsp;duši však zostala dobrou reportérkou, ktorú zaujímali veľké politické a&nbsp;kriminálne kauzy. K&nbsp;takým patril aj súdny proces so Samom Shepherdom, lekárom, ktorého obvinili z&nbsp;vraždy tehotnej manželky. Dorothy sa podarilo spochybniť jeho vinu po výroku sudcu ešte pred vynesením rozsudku, že lekár je vinný a&nbsp;dostane trest, „až bude čierny“. Dobre bola informovaná aj o&nbsp;situácii na Kube začiatkom 60.&nbsp;rokov. Často publikovala množstvo proticastrovských článkov. Niektoré informácie pochádzali od kubánskych exulantov v&nbsp;Miami, no jej blízki priatelia zasa tvrdili, že ich získavala aj od CIA. Venovala sa i&nbsp;mafii, najmä po atentáte na Kennedyho sa zamerala na mafiánskeho bosa Carlosa Marcella z&nbsp;New Orleansu.

Neušetrila ani manželku sovietskeho politika Nikitu S.&nbsp;Chrušova Ninu počas ich návštevy Spojených štátov v&nbsp;roku 1959. Jej článok s&nbsp;bulvárnym nádychom v&nbsp;stĺpci v&nbsp;Hlase Broad­waya rozvíril poriadnu búrku, pretože v&nbsp;ňom zlomyseľne skritizovala oblečenie prvej dámy: „Jej nevýrazný sivý odev sa rovná demonštrácii zbožnosti. V&nbsp;pracovnej agentúre, kde sa uchádzajú o&nbsp;pomocné práce v&nbsp;domácnosti kuchárky, upratovačky, chyžné, sú ženy oveľa viac à la mode než prvá dáma Ruska.“

Na článok sa sťažovalo toľko čitateľov, až sa Dorothy obávala, že príde o&nbsp;svoj stĺpec a&nbsp;bude musieť redakciu opustiť. Chruščov totiž prišiel do USA v&nbsp;období studenej vojny a&nbsp;pre hospodársky prosperujúcich Američanov predstavoval stelesnenie diabla, ktorý chcel zničiť americký spôsob života. Lenže po dvojtýždňovom pobyte a&nbsp;rokovaniach s&nbsp;americkou vládou o&nbsp;dôležitých otázkach studenej vojny si naklonil na svoju stranu tlač a&nbsp;najmä prelomil počiatočnú nedôveru bežných ľudí. Na konci svojej návštevy bol pre mnohých Američanov tento „diabol“ mediálnou hviezdou a&nbsp;idolom. A&nbsp;posmievať sa z&nbsp;jeho manželky, to ich poriadne pobúrilo.

Po smrti Johna Kennedyho zostala Dorothy podobne ako celá Amerika paralyzovaná. No na povrch v&nbsp;momente vyplávali jej novinárske inštinkty. Od samého začiatku bola presvedčená, že za atentátom je niečo viac, a&nbsp;bola odhodlaná dozvedieť sa a&nbsp;zverejniť všetky podrobnosti o&nbsp;vražde. Týždeň po Kennedyho smrti pre denník New York Post napísala: „Práve sme stratili milovaného prezidenta. Je to temná kapitola našich dejín a&nbsp;my máme právo dozvedieť sa a&nbsp;prečítať si o&nbsp;nej každé slovo.“

Rok a&nbsp;pol zhromažďovala informácie, spochybnila závery Warrenovej komisie aj vyhlásenie FBI, že prezidenta zabil iba jeden atentátnik –&nbsp;Lee Harvey Oswald, čím proti sebe popudila mocného muža Edgara Hovera, šéfa FBI, a&nbsp;začali ju sledovať. Pátrala však ďalej. Svoju pozornosť zamerala na Jacka Rubyho, ktorý atentátnika zastrelil dva dni po prezidentovej smrti. Počas súdneho procesu s&nbsp;ním sa jej podarilo to, čo žiadnemu inému novinárovi –&nbsp;osem minút sa s&nbsp;ním zhovárala. Sama, miestnosť opustili aj strážcovia, súhlasili, že počkajú vonku. 

Oficiálne nikdy nikomu nepovedala, čo sa od Rubyho dozvedela, nezverejnila žiadnu informáciu z&nbsp;rozhovoru. Všetko chcela publikovať v&nbsp;pripravovanej knihe o&nbsp;atentáte. Vo svojom stĺpčeku však opísala, ako na ňu Jack Ruby zapôsobil: „Jeho oči boli lesklé, hnedo-biele, ako sklené oči bábiky. Chcel sa usmiať, ale nepodarilo sa mu to. Keď sme si podali ruky, tá jeho sa v&nbsp;mojej jemne triasla ako srdce vtáčika.“ Zdal sa jej vystrašený, ale pri zmysloch, preto ju prekvapilo, keď sa z&nbsp;neho počas súdneho procesu snažil jeho právnik spraviť nepríčetného. Rovnako nechápala, prečo za neho obhajca viacej nebojoval.

Aj preto ho totiž odsúdili na smrť. Celý proces s&nbsp;Jackom Rubym jej pripadal čudný a&nbsp;súdnu sieň opustila s&nbsp;presvedčením, že Johna Kennedyho zabilo sprisahanie. Asi týždeň po Rubyho odsúdení vo svojom stĺpčeku napísala: „V&nbsp;tomto prípade nebola povedaná celá pravda. Štát Texas ani obhajoba nepredložili všetky dôkazy. Možno to z&nbsp;ich pohľadu nebolo treba, ale z&nbsp;pohľadu amerického ľudu to bolo žiaduce.“ Jack Ruby sa proti rozsudku úspešne odvolal, ale skôr než sa začalo nové súdne konanie, diagnostikovali mu rakovinu pľúc a&nbsp;po pár mesiacoch v&nbsp;januári 1967 zomrel.

Dorothy Kilgallenová v&nbsp;médiách naďalej šírila pochybnosti o&nbsp;atentáte na J.&nbsp;F.&nbsp;Kennedyho. A&nbsp;pokračovala aj v&nbsp;súkromnom vyšetrovaní, v&nbsp;hľadaní dôkazov. Zhromaždila ich dosť. Zhovárala sa napríklad s&nbsp;Acquillou Clemonsovou. Bola jednou zo svedkov streľby v&nbsp;Dallase a&nbsp;reportérke prezradila, že z&nbsp;miesta činu videla utekať dvoch mužov, ale ani jeden sa nepodobal na Oswalda. Polícii to pri vypočúvaní nepovedala, pretože sa bála, že by ju mohol niekto zabiť, napríklad cestou do práce. Dorothy sa stretla aj s&nbsp;inými dôležitými svedkami, od ktorých sa dozvedela, že sa im vyhrážala dallaská polícia aj FBI. 

Vo svojom stĺpčeku o&nbsp;tom napísala a&nbsp;FBI zosilnila jej sledovanie. Ona však získavala informácie naďalej. Niekoľkokrát vycestovala do Dallasu, zamierila aj do New Orleansu a&nbsp;pred priateľmi vyslovila hypotézu, že za Kennedyho vraždou môže byť neworleanská mafia a&nbsp;zosnoval ju jej bos Carlos Marcello. Na jeseň 1965 cítila, že sa blíži prelomový okamih. Druhýkrát vycestovala do New Orleansu s&nbsp;tým, že má dohodnuté tajné stretnutie s&nbsp;dobre informovaným zdrojom. Schôdzku s&nbsp;tajným informátorom jej prekazila smrť.

V&nbsp;novembri 1965 našli Dorothy mŕtvu v&nbsp;jej byte na Manhattane. Objavil ju jej osobný kaderník Marc Sinclaire, ktorú ju ráno často budil, keď ju prišiel upraviť. Ona i&nbsp;jej manžel chodili spávať neraz nad ránom a&nbsp;neskoro vstávali. Bolo to veľmi záhadné úmrtie. Sedela na posteli v&nbsp;spálni, kde nikdy nespávala, v&nbsp;šatách, ktoré si na spanie nikdy neobliekala. V&nbsp;ruke mala knihu, ktorú asi pred mesiacom dočítala –&nbsp;s&nbsp;Marcom sa o&nbsp;nej zhovárali. Na čítanie potrebovala okuliare, ale v&nbsp;spálni žiadne nenašli. Podľa Marca Sinclaira ju zavraždili. Krátko pred smrťou si kúpila zbraň a&nbsp;povedala mu, že zmenila aj poslednú vôľu, lebo sa bojí o&nbsp;život a&nbsp;rodinu. 

Podľa záverov polície v&nbsp;jej dome neobjavili nič podozrivé a&nbsp;ako príčinu smrti vylúčili samovraždu aj vraždu. Ich záver znel, že sa predávkovala liekmi a&nbsp;alkoholom. Na stolíku našli fľaštičku s&nbsp;medikamentmi a&nbsp;pohár s&nbsp;nejakou liehovinou. Marec Sinclair tvrdil, že to bola nafingovaná scéna s&nbsp;mŕtvym telom i&nbsp;liekmi a&nbsp;alkoholom. Dorothini blízki priatelia spochybňovali oficiálnu verziu jej smrti.

Reportérka, ktorá vedela príliš veľa

Priateľovi Charlesovi Simpsonovi sa raz zverila, že ak sa zlí ľudia dozvedia, čo vie o&nbsp;prezidentovej vražde, mohla by prísť o&nbsp;život. Ako na podozrivého z&nbsp;jej vraždy sa zraky jej blízkych a&nbsp;priateľov upierali na mafiána Carlosa Marcella. Reportérka ho pokladala za jedného z&nbsp;najpodozrivejších z&nbsp;atentátu na Johna Kennedyho. 

Pred druhou chystanou cestou do New Orleansu svojmu právnikovi povedala, že ide získať „najväčšieho sólokapra storočia“, že je blízko k&nbsp;odhaleniu, kto zavraždil prezidenta. Všetky svoje dovtedajšie poznámky o&nbsp;atentáte a&nbsp;kópiu pripravovanej knihy dala do úschovy priateľke Florence Smithovej. Zrejme sa jej stali osudnými, pretože náhle zomrela dva dni po Dorothy Kilgallenovej. Poznámky ani kópia sa nikdy nenašli. Novinárkin životopisec Mar Shaw napísal o&nbsp;nej knihu Reportérka, ktorá vedela príliš veľa. Vyšla v&nbsp;roku 2016 a&nbsp;otvorene v&nbsp;nej tvrdí, že musela zomrieť, aby sa verejnosť nedozvedela šokujúce informácie o&nbsp;vražde Johna Fitzgeralda Kennedyho.

Chcela dokázať nemožné: Dorothy Kilgallenová pátrala na vlastnú päsť po vrahoch Kennedyho

Mária Mišovičová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Chcela dokázať nemožné: Dorothy Kilgallenová pátrala na vlastnú päsť po vrahoch Kennedyho

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Krutá krstná mama: Zabila alebo dala zlikvidovať stovky ľudí vrátane troch manželov

Útek ako zo Švejka: Vladimír Kríž komunistom zdúchol s pasom z detskej tlačiarničky

Obyčajná pani Rooseveltová: Z nepekného dievčatka sa stala skvelá prvá dáma

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás