Dávame si odvážny cieľ – z&nbsp;domova až na Nordkapp. Máme na to štrnásť dní. Balenie a&nbsp;príprava sú veľmi odlišné od tých, ktoré poznáme. Dokončujeme kompletnú kontrolu stavu auta. Okrem motorovej časti kontrolujeme bezchybnú funkciu „bufíka“ –&nbsp;nezávislého kúrenia, ktoré sa zaručene bude hodiť. V&nbsp;zimnom období sa vo Švédsku ortuť teplomera zastavuje väčšinou až hlboko pod nulou, podľa predpovedí a&nbsp;informácií od švédskych priateľov nás čaká naozaj pravá zima, okolo mínus 28&nbsp;až mínus 33&nbsp;stupňov Celzia. Batožinový priestor a&nbsp;každé voľné miesto sa plní teplými spacími vakmi a&nbsp;poriadne hrejivým oblečením. Nezabudneme ani na zásoby na vnútorné prehriatie, vo Švédsku je alkohol dostupný len v&nbsp;špeciálnych obchodoch a&nbsp;je drahý, no susedné Nórsko je ešte drahšie.

Juh Švédska je v&nbsp;pohode, cez deň je zatiaľ aj dosť svetla, cesty sú v&nbsp;super stave a&nbsp;suché, tak sa nám darí dostať ďaleko na sever v&nbsp;relatívne krátkom čase. A&nbsp;zrazu sme v&nbsp;úplne inej krajine, okolo nás je bielo, pekne sa ochladzuje a&nbsp;komunikácie sú pokryté ľadom. Spomaľujeme, míňa nás pár miestnych áut a&nbsp;nechápem, ako na takom povrchu môžu svišťať rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu. Nechápala som to dovtedy, kým som neobjavila na ich pneumatikách malé hroty. Hromadne prehodnocujeme plán, chceme si cestu užiť, najsevernejšou cieľovou destináciou je teda Kiruna.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRAJINY S PRAVOU ZIMOU NÁJDETE V GALÉRII

Zhruba 300 kilometrov južne od polárneho kruhu sa stretávame so Svenom. Našli sme jeho ponuku na Airbnb, keď sme hľadali niečo špeciálne. Parkujeme svoj transportér na krajnici hlavnej cesty a&nbsp;s&nbsp;potrebnými vecami sa vezieme na skútroch laponským lesom k&nbsp;jazeru, kde sa do trblietavého svitu mesiaca týči niekoľko típí. Teplomer ukazuje mínus 24&nbsp;stupňov Celzia. Vo veľkom špicatom stane z&nbsp;pevného plátna sú rozprestreté nádherné husté sobie kožušiny a&nbsp;uprostred stoja piecky, ktoré nám vyhrievajú romantickú spálňu. René sa obetoval a&nbsp;počas ľadovej noci vonku griluje na ohni pekné hrubé rump steaky. Ja sa prechádzam po veľkej bielej pláni, uprostred nej objavím tmavý fľak. Idem bližšie a&nbsp;zisťujem, že to je diera pre milovníkov ice fishingu vytesaná do niekoľkocentimetrového ľadu, pod ktorým sa skrýva ľadovo temná hlbina. Užívame si úplný pokoj nespútanej divočiny.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Od samého začiatku hľadáme na oblohe zelené rodeo. Vraj sme ho o&nbsp;deň minuli, hovorí Sven, ale mali by sme mať šťastie severnejšie. Najvhodnejším obdobím na pozorovanie aurory borealis je vraj marec. Ráno vyliezame zo spacích vakov, ako keby sa z&nbsp;larvy štveral motýľ. Aj keď z&nbsp;nosa odlamujeme cencúle, sme nadšení. Bol to skvelý zážitok.

Z&nbsp;romantiky späť na ľadové šialenstvo. Napočudovanie, auto na ceste pekne sedí, teda ak sa nestane nejaká nečakaná udalosť, napríklad masívny sob prebiehajúci cez cestu alebo ostrá zákruta. Horšie to je s&nbsp;nami. Len ťažko sa držíme na uhladenej ľadovej ­vrstve, no túžbu zvečniť fotogenickú krajinu, aj keď je zahalená do šera, nepotlačia ani mnohé pády. Čím viac smerujeme na sever, tým viac sa dni krátia. Niet slnka, niet poriadneho denného svetla. Pre usadlíkov to musí byť veľmi náročné na psychiku, v&nbsp;zime takmer tma a&nbsp;mrazy až mínus 50&nbsp;stupňov Celzia. V&nbsp;lete zase naopak –&nbsp;neustále denné svetlo a&nbsp;slnko nad obzorom.

Po pár dňoch dorážame do cieľovej destinácie, do Kiruny. Veľké banské mesto na severe Švédska s&nbsp;okolím plným jazier, dediniek kočovných Sámov a&nbsp;mnohých stád okatých sobov, zasadené do divokej krajiny. V&nbsp;meste si kupujeme kilá sobieho a&nbsp;losieho mäsa, prihadzujeme medvedie klobásy, surströmming (fermentovaný sleď s&nbsp;veľmi výraznou arómou), tunnbröd (podobný knäckebrotu) a&nbsp;uberáme sa do pokojného rezortu neďaleko mesta. V&nbsp;jednej z&nbsp;červeno-bielych chatiek stuga s&nbsp;vybavenou kuchyňou a&nbsp;veľkým kozubom, ktorá sa nachádza na brehu zamrznutého jazera uprostred lesov, zostávame niekoľko dní. Zasnežená Škandinávia je nádherná a&nbsp;sem hore sme prišli po ľadovej ceste, aby sme uvideli auroru a&nbsp;užili si severské tradície a&nbsp;zábavu. Bez toho neodídeme. Zas je o&nbsp;niekoľko stupňov chladnejšie, mínus 30, ale nie je to také neznesiteľné. Pre auto je to horšie, v&nbsp;noci teplota klesne ešte nižšie a&nbsp;to nie je dobré. Trpí nielen batéria, no aspoň tú berieme do tepla. Kopírujeme miestnych, ktorí vedia, čo podniknúť a&nbsp;ako auto lepšie ochrániť.

Napriek tomu, že je zima a&nbsp;takmer celý deň minimálne šero, nenudíme sa. Na zamrznutom jazere je veľká plávajúca sauna. Priestranný zrub s&nbsp;veľkým poklopom uprostred, kadiaľ dôkladne prehriati návštevníci priamo z&nbsp;horúcej lavičky skáču do ľadového jazera, aby sa príjemne schladili. Po mrazivých výletoch nám taký luxus padne vhod. Aby sme na konci nášho pobytu nemuseli auto odsekávať od zeme, zahrejeme ho aspoň na ceste do Jukkasjärvi. Zaujímavá dedina, kde žije 900&nbsp;ľudí a&nbsp;zhruba 1&nbsp;100&nbsp;psíkov (tak neviem, kto s&nbsp;kým potom chodí na prechádzky).

Prichádzame na plné parkovisko, túla sa tu veľa turistov. Veľmi dobre viem, prečo som nikdy nebola účastníčkou zájazdu. Za rohom je reštaurácia a&nbsp;väčšinou tam mávajú nejakú zaujímavú ponuku dobrôt severskej krajiny. Dáme sa zlákať bohatým a&nbsp;predovšetkým voňavým švédskym bufetom, v&nbsp;pohode tak prečkáme nával autobusov. Počas pobytu v&nbsp;Škandinávii som si obľúbila aj tie ukrutne zapáchajúce, no delikatesné slede – surströmming. Tradícia výroby „silno aromatickej kvasenej ryby“ má korene už v&nbsp;16.&nbsp;storočí. Aké mali vtedy možnosti konzervovať potraviny na horšie časy? Napríklad sušením alebo solením. No v&nbsp;čase vojny bol nedostatok soli, a&nbsp;tak ľudia museli množstvo soli na konzerváciu sleďov obmedziť, čím sa naštartoval proces ­fermentácie.

Ako sa teda táto lahôdka vyrába? Slede vylovené na jar očistia, nasolia a&nbsp;uložia do veľkých nádob. Naštartuje sa proces kvasenia a&nbsp;zrenia. Po niekoľkých mesiacoch, konkrétne v&nbsp;auguste, sú pripravené pre labužníkov. Tretí augustový štvrtok sa potom oslavuje začiatok sezóny –&nbsp;surströmmingspremiär. A&nbsp;to je deň, odkedy sa surströmming môže oficiálne predávať. Tradične sa servíruje so zemiakmi varenými v&nbsp;šupke a&nbsp;so švédskym chlebom tunnbröt.

Na bufetovom stole nájdeme okrem obľúbenej hrachovej polievky kúsky údeného lososa, marinovaného lososa s&nbsp;horčicovou omáčkou, mnoho zeleniny a&nbsp;šalátov, sobí guláš, grilované losie steaky, köttbullar s&nbsp;tmavohnedou omáčkou a&nbsp;zemiakové prílohy. Nechýba chlieb, ktorému som nikdy neprišla na chuť pre jeho sladkú chuť. Neskôr popoludní ľudí ubúda, máme väčší pokoj na prehliadku.

Apartmán alebo vodka v&nbsp;ľadovom bare?

V&nbsp;dedinke na brehu rieky Torne stojí rozľahlý rezort vyrážajúci dych. Nie je však hocijaký, je z&nbsp;ľadových tvárnic a&nbsp;v&nbsp;letných mesiacoch sa po ňom zľahne zem. Už 30&nbsp;rokov sa na jeho stavbe podieľa množstvo dizajnérov, architektov, technikov a&nbsp;predovšetkým umelcov s&nbsp;nevyčerpateľnou fantáziou, ktorí dbajú na to, aby návštevníkov každoročne oslnili unikátnosťou. Celý komplex má niekoľko samostatných stavieb. Rôzne dekorované izby sú pod jednou strechou, samostatne stojí bar a&nbsp;dielne. Celá táto nádhera zaberie takmer šesť týždňov výstavby, a&nbsp;to iba na niekoľko zimných mesiacov.

Kráčame bludiskom uličiek a&nbsp;s&nbsp;úžasom si prezeráme jednotlivé izby. Základ je všade rovnaký: na veľkom ľadovom pódiu pokrytom sobími kožami je posteľ, dekorácia a&nbsp;štýl je zakaždým iný. V&nbsp;jednej izbe posteľ stráži obrovská slonia hlava, vedľa pyšný páv, v&nbsp;inej sú zásteny s&nbsp;abstraktným zdobením a&nbsp;v&nbsp;ďalšej vás do postele odprevadí zástup ovečiek. Pri realizácii sa fantázii medze nekladú a&nbsp;rezbári si zaslúžia obdiv aj uznanie. Chuť na nocľah v&nbsp;ľadovom kráľovstve minimálne za 200 eur rýchlo zaženieme, ale pekne chladenú vodku na ľadových barových stoličkách si doprajeme.

Aj keď sa zdá, že v&nbsp;tme a&nbsp;extrémnej zime, ktorá panuje na severe, sa toho veľa robiť nedá, verte, že dá. Obliekame si hrubé overaly, teplé pevné topánky, rukavice, na hlavu si dáme helmy a&nbsp;sadáme na snežné skútre. Jeden okruh po jazere a&nbsp;šup do lesa! Je to super, asi som sa mala narodiť ako muž. Na kopci nad mestom si dávame horúci čaj a&nbsp;čakáme na polárnu žiaru. Zase nič... Na skútri si dávam repete a&nbsp;napoludnie meníme kormidlo hlučného skútra za sane psieho záprahu.

Zapriahame päť psov plemena husky, vpredu je líder a&nbsp;„tempár“, uprostred tímový kus, v&nbsp;našom prípade maznák a&nbsp;dovolenkár, a&nbsp;vzadu ťahúni. Psy sa tešia na poriadnu jazdu. Vyjú, štekajú, poskakujú a&nbsp;snažia sa dať sane do pohybu. Aj keď stojím na brzde, dá mi dosť práce ustáť trhanie saňami. Nakoniec povoľujem a&nbsp;spolu uháňame po zamrznutom jazere kamsi do divočiny. Napĺňa ma blažený pocit, užívam si jazdu s&nbsp;prírodným „päťvalcom“. Mráz ošľaháva tvár, vlasy vejú, pod saňami chrumká sneh a&nbsp;nad hlavou nám žiari mrazivá obloha s&nbsp;perleťovými oblakmi. Hrá všetkými ružovkastými, žltkastými aj modrastými odtieňmi. Aspoň malá náhrada za zelené rodeo.

Psie záprahy ťahajúce sane sa v&nbsp;arktických oblastiach používajú viac ako deväťtisíc rokov. Umožňovali obyvateľom zdolávať vzdialenosti a&nbsp;zásobovať ťažko dostupné kúty. Fungovali aj ako poštári a&nbsp;doprava pre ľudí. Od 20.&nbsp;storočia s&nbsp;príchodom snežných skútrov a&nbsp;ľahkých truckov fungujú ako tradičný dopravný prostriedok len na ďalekom vidieku, inde ich využívajú ako zážitkovú aktivitu pre návštevníkov alebo sa hojne organizujú preteky. Prvé preteky sa uskutočnili v&nbsp;roku 1908 na Aljaške a&nbsp;postupne sa stali obľúbeným športom nielen milovníkov psov, ale hlavne samotných psov po celom svete. Každý psík skáče od radosti, keď zazrie potenciálneho mašéra. A&nbsp;keď ešte na sebe ucíti postroj! To s&nbsp;nimi nevydržíte.

Kedykoľvek zastavíme, nášho prostredného maznáka akoby niečo uštiplo: skáče, šteká a&nbsp;obzerá sa na nás pohľadom typu –&nbsp;tak rýchlo, zase ideme! A&nbsp;keď sa potom rozbehneme, stíchne a&nbsp;plieska si, rozhliadajúc sa po okolí ako turista na Václavskom námestí. Tri hodiny s&nbsp;krátkou prestávkou na maznanie a&nbsp;tie psy toho nemajú dosť? My však áno a&nbsp;po večeri a&nbsp;20-minútovom šlofíku sa zavrieme do sauny.

Saunujeme sa a&nbsp;smutno prijímame skutočnosť, že budeme musieť prísť niekedy inokedy, aby sme videli tú zelenú potvoru. Zrazu sa rozletia dvere a&nbsp;nahý Američan jačí: „Poďme, už je to tu! Rýchlo von!“ Derieme sa von a&nbsp;zízame na oblohu. Asi dvanásť naháčov poskakuje na zamrznutom jazere okolo sauny s&nbsp;pivom a&nbsp;fotoaparátom v&nbsp;ruke. S&nbsp;otvorenými ústami a&nbsp;s&nbsp;výrazom blaženosti pozorujeme polhodinové predstavenie tancujúcej aurory borealis. „Tak sme sa predsa len dočkali,“ spokojne si povzdychnem. Je to nádhera. Misia splnená a&nbsp;my môžeme ísť smerom&nbsp; domov.

Švédsko je relatívne jemná krajina s&nbsp;lesmi, jazerami a&nbsp;pláňami. Zato susedné Nórsko je iné. Svojou imponujúcou scenériou uchváti každého. Hory, kopce, pláne a&nbsp;hlboké zrázy padajúce do búrlivých vôd Severného mora. Belostnú krajinu sem-tam osvetľujú pouličné lampy, dodávajúce nádych romantiky. Stále je málo denného svetla, na spoznávanie to veľmi nie je. 

Plán bol ísť domov cez Nórsko, mysleli sme si, že to bude v&nbsp;pohode, ale zmýlili sme sa. Kľukatá cesta obchádzajúca malebné fjordy a&nbsp;pokrytá ľadom veľmi spomaľuje. Po niektorých serpentínach ideme krokom, ako inak, ak sa chceme udržať na ceste. Nemáme veľa času na zastávky, no aj tak sa nám pošťastí ďalšie predstavenie aurory nad skaliskami jednej zátoky. Čas sa kráti a&nbsp;týmto tempom by sme sa domov včas nedostali. Vzdávame to a&nbsp;prechádzame naprieč Nórskom aj Švédskom na východné pobrežie, kde to zľahka pripomína skorú jar, a&nbsp;tak náš VW Syncro môže pridať plyn. Nakoniec sa po štrnástich úžasných dňoch vraciame domov a&nbsp;už teraz vieme, že za polárnou žiarou sa čoskoro vrátime. A&nbsp;čo vy? Neláka vás zažiť tú škandinávsku romantiku?