Vladimír Kampf

Selec je obec s&nbsp;kvalitnou infraštruktúrou, ale stále si zachováva ráz podhorskej dedinky. Vraj je to dobrá adresa na kvalitné a&nbsp;príjemné bývanie na vidieku v&nbsp;lone prírody s&nbsp;mestom na skok. V&nbsp;katastri dediny sú štyri vodné zdroje, ktoré zásobujú nielen okolité obce, ale aj mesto Trenčín. Vodovod majú od roku 1966.

Prírodná rezervácia Považský Inovec je od roku 1988 v najvyššom stupni ochrany. Celé územie je prakticky bezzásahové. V roku 2007 časť rezervácie zaradili do zoznamu karpatských pralesov Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Poloha: Leží v geologicky komplikovanej oblasti v pohorí Považský Inovec pätnásť kilometrov južne od krajského mesta Trenčín. Rozkladá sa v kotline v závere doliny Seleckého potoka v nadmorskej výške 319 metrov.
Prvá písomná zmienka: 1439. Selec bol v tomto čase už vyspelou poddanskou osadou.
Počet obyvateľov: 1 006 (k 31. 12. 2021)
Nezamestnanosť v okrese Trenčín v decembri 2022: 2,48 %

Selec

Starosta Stanislav Svatik je v&nbsp;úrade od roku 1994 –&nbsp;nepretržite ôsme volebné obdobie. Rivalov mal takmer v&nbsp;každých voľbách, ale občania si opätovne volili jeho. „Teší ma dôvera občanov a&nbsp;veľmi pekne im za ňu ďakujem. Vždy som sa snažil nesklamať ich a&nbsp;robiť čo najviac pre všetkých, aj keď vyhovieť úplne všetkým nie je možné.“ Vyštudovaný veterinárny lekár nastúpil do úradu a&nbsp;niekdajšie remeslo zavesil na klinec. „Tlak na komunálnu politiku je obrovský. Je nemožné, aby starosta robil ešte niečo iné. Samozrejme, mal som obdobia, keď som rozmýšľal, že už nebudem starostom, ale vždy bolo niečo, čo ma podnietilo a&nbsp;posunulo vpred. Od vízií a&nbsp;plánov, ktoré treba zrealizovať, sa odchádza ťažko,“ hovorí.

Pod vedením Stanislava Svatika má obec za sebou telefonizáciu, plynofikáciu, kanalizáciu a ďalšie dôležité projekty, ktoré majú zásadný vplyv na kvalitu života obyvateľov obce. „Každá doba niečo prináša. Niekedy je to úspech, inokedy sklamanie. Nie je všetko stopercentné, zvlášť keď nás často limitujú rozhodnutia vlád a prichádzajú nové parlamentné zákony. My zákony netvoríme ani si nevyberáme pandémiu či ekonomické krízy. Teraz máme energetickú krízu, ktorá má na nás dosah, a musíme sa s ňou nejako vyrovnať.“ Za osem volebných období sa veľa zmenilo. „Demokracia sa vyvíja a&nbsp;my sa musíme prispôsobovať. Myslím, že môžeme byť hrdí na to, čo sme dosiahli, a&nbsp;pomaly posúvať rozhodovanie a&nbsp;najmä prácu na mladšie generácie. Dôležité je, aby každý pracoval, ako najlepšie dokáže. Aj moji predchodcovia budovali školu, škôlku, potraviny, prístavby, kultúrny dom. Za socializmu bola kopa akcií&nbsp;Z, počas ktorých pracovali ľudia zadarmo. Vďaka tomu máme všetko, čo potrebujeme, na celkom dobrej úrovni.“

K tomu všetkému má Selec obecnú pálenicu. „Investovali sme do moderných technológií. Radi k nám chodia pestovatelia zo širšieho okolia. Časť úrody ide na priamu konzumáciu, časť na zaváraniny a časť do pálenice. Chlapi majú radi kvalitu,“ konštatuje s úsmevom starosta. Okrem pálenice majú v Selci tri obchody s potravinami, dve pohostinstvá a jeden Kostol svätého Bartolomeja apoštola. „Deti musia za vzdelaním cestovať. Škola je u nás len pre prvý stupeň,“ hľadá starosta nejaké nevýhody bývania v Selci. O svojich richtárskych snoch hovoriť nechce. Vraj načo rečami tie sny zaháňať? „Sme malá obec bez obecných pozemkov, takže možností máme málo, ale rozhodne chceme, aby sa u nás dobre žilo aj mladším.“ Za prácou do krajského mesta Trenčína či na diaľnicu medzi Bratislavou a&nbsp;Žilinou je to vyše štvrťhodinky autom. Ľudia sa môžu zamestnať aj v&nbsp;miestnej výrobni sedačiek či v&nbsp;miestnom lesnom hospodárstve. Menšie podniky či väčšie výrobné spoločnosti sú aj v&nbsp;okolitých dedinách.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Peter Pilát je rodák z&nbsp;neďalekej Trenčianskej Turnej. Do Selca sa priženil. V&nbsp;obecnej pálenici sa stará o&nbsp;kvalitu už jedenásty rok. Predtým bol krčmárom. K&nbsp;poriadnej dedinskej krčme patria aj dedinské bitky. „Skôr to patrí k&nbsp;tým opitým hlavám v&nbsp;krčme ako ku krčme,“ vysvetľuje. „Keď to vyzeralo, že sa mi pobijú, chytil som pohár, napustil som doň studenú vodu, popolieval som ich a&nbsp;bol chvíľu pokoj. Voda ich prebrala. Nechcelo sa mi medzi nich, aby sa aj mne neušlo.“

Kedysi keď zavrel krčmu, tí najodolnejší sa presunuli k&nbsp;pálenici a&nbsp;tam pokračovali v&nbsp;pitnom režime. Verejná pálenica je v&nbsp;dedine od druhej polovice šesťdesiatych rokov. Postavili ju svojpomocne záhradkári, po revolúcii ju prevzal trenčiansky liehovar, neskôr prešla do majetku obce. V&nbsp;dedine to spôsobilo hádky s&nbsp;tými, ktorí by pálenicu radi dostali do súkromného vlastníctva, ale poslanci ju nedali. Tento rok je ovocia dosť, najmä jabĺk. „Len tých sliviek bolo málo. Ak niekto trochu nazbieral, môže byť rád. Väčšina popadala cez suché leto. Mne sa ročne podarí nazbierať vyše štyristo kíl, minulý rok som mal osemdesiat. V&nbsp;sadoch, kde sa o&nbsp;ovocie starajú, natečie zo sto kíl kvasu aj desať litrov pálenky. Žiaľ, podľa kvasu sa nedá odhadnúť, koľko natečie. Ovocie musí dobre prezrieť a&nbsp;obsahovať dosť cukru,“ vysvetľuje majster Pilát.

Z&nbsp;čoho sa smie páliť, to určuje prísny predpis. „Repák páliť nesmiem. V&nbsp;prvom rade repa nie je ovocie a&nbsp;potom by nám prerážala jeho aróma do rúrok a&nbsp;to by sa fajnšmekrom isto nepáčilo.“ Do Selca chodia páliť ľudia z&nbsp;celého okresu od Beckova, z&nbsp;Dubnice nad Váhom či spoza Váhu z&nbsp;Hornej Súče a&nbsp;Nového Mesta nad Váhom. „Stačí si udržať kvalitu a&nbsp;dobré meno. Kto chce robiť dobré pálené, musí aj okoštovať. Žiaľ, keď jazdím autom, musím vypľúvať. Slabšie kvasy treba včas odstaviť, aby zostali pitné,“ vysvetľuje. V&nbsp;Selci medzi kopcami sa vraj už býva dobre, keď je infraštruktúra, aj keď tam má signál iba jeden operátor. Mimo sezóny od konca marca do júla si Peter Pilát užíva vidiecky dôchodok pri práci vo svojom humne. „Na dedine sa vždy robota nájde.“

Júlia Vlková má krásne dedičstvo po otcovi Františkovi Žovincovi, ktorý bol spoluzakladateľ folklórnej skupiny Selčan v&nbsp;roku 1964 a&nbsp;neskôr jeho vedúci. „Otec v&nbsp;roku 1974 založil detský folklórny súbor. Oba kolektívy viedol až do smrti. Pomáhala som mu pri tom spolu s&nbsp;bratom a&nbsp;so švagrinou. Snažíme sa pokračovať. Otec vždy robil všetko pre to, aby náš folklór nezakapal.“ Počas 40&nbsp;rokov činnosti sa v&nbsp;skupine vystriedalo približne 200&nbsp;účinkujúcich a&nbsp;na konte má viac ako 700&nbsp;vystúpení.

František Žovinec bol strojný zámočník. K&nbsp;folklóru sa dostal vďaka výskumníkom zo Slovenskej akadémie vied. Hľadali zvyky a&nbsp;tradície, ktoré sa zachovali v&nbsp;regióne. „Otec bol odmala veľmi aktívny. Hrával v&nbsp;ochotníckom divadle, bol členom dychovky... Možno preto nasmerovali výskumníkov k&nbsp;nemu. Aj moja babka bola pre nich bohatý zdroj spomienok. Partia z&nbsp;dediny sa potom dala dokopy, začali najprv spievať, neskôr tancovať. Otec tam nesmel chýbať,“ spomína dcéra Júlia. Nadšenie prinášalo úspechy na celoslovenskej úrovni. Účinkovali na všetkých našich folklórnych festivaloch aj na niektorých v&nbsp;zahraničí.

Ľudovoumelecká skupina funguje dodnes, aj keď je čoraz ťažšie zohnať do nej členov. Ako všade inde, aj tu chýbajú na folklór najmä chlapci. „Tešíme sa, že ešte stále nám to ide. Otec by bol spokojný. Ľudia dnes majú kopu iných možností, ako si robiť radosť,“ vysvetľuje. „Všetci členovia to robia s ochotou, s láskou a úctou k tradíciám a sú úžasní.“&nbsp;V&nbsp;Selci je vraj život príjemný. „Možno by tu mladí zostávali alebo prišli noví, ale nemáme toľko stavebných pozemkov. Cestovať do prírody nemusíme, pretože sme rovno v&nbsp;nej,“ hovorí učiteľka v&nbsp;škôlke a&nbsp;„čistokrvná“ Selčanka Júlia Vlková. „Nechýba nám ani dobré autobusové spojenie s&nbsp;krajským mestom. Vďaka folklórnej skupine to tu občas ožije, trebárs na fašiangy, počas osláv a&nbsp;na Vianoce.“

Stačí nazrieť za plot a&nbsp;je to jasné. Dvor a&nbsp;záhrada plné keramiky. Jej dielka vidno aj ako popisné čísla na niekoľkých domoch v&nbsp;dedine. Ala Králiková je naplno tvorivá od čias, keď musela zostať doma s&nbsp;chorou dcérkou, ktorá mala problém s&nbsp;imunitou. „Pôvodne som zdravotná sestra, ale tvorila som už dávno pred tým, ako som zostala doma. Tvorím vlastne celý život. Predtým to boli najmä obrazy kombinovanej techniky. Nerobím len keramiku, ako by sa mohlo na prvý pohľad do nášho dvora zdať. Robím aj obrazy z&nbsp;ovčej vlny. S&nbsp;keramikou som začala naplno, až keď sme sa presťahovali do Selca,“ spomína.

Pôvodne sa vzdala povolania zdravotnej sestry len na dva roky, kým sa dcérke polepší. „Práca na chirurgii ma bavila. Lenže kým som doma tvorila, nabaľovala sa mi klientela. Tvorba ma úplne pohltila. Kúpili sme preto starý domček. V&nbsp;jeho pôvodnej časti mám ateliér. Trojizbový byt bol rodine tesný, zvlášť keď som mala v&nbsp;spálni ateliér,“ spomína s&nbsp;úsmevom. Hneď ako si zriadila dielňu, otvorili ďalšiu v&nbsp;miestnej prvostupňovej základnej škole. „Priniesla som si keramiku nielen do domu, ale aj do školy. Mala som už skúsenosti, ktoré som rada posunula. Som samouk. Študovala som veľa kníh a&nbsp;mala som dobré zdroje. Prvé veci som si dávala vypáliť a&nbsp;čakala som, čo z&nbsp;nich bude.“

Ala je v Selci už šestnásť rokov. Páči sa jej najmä to, že má nablízku prírodu. „Na bývanie je to veľmi dobrá dedina. Denne chodievam na železničku, ktorá už nie je železničkou. S kamarátkou tam chodíme so psíkmi. Celý náš chotár je zaujímavý. K šťastiu mi tu nič nechýba. Za kultúrou chodíme do Trenčína a nesťažujeme sa.“ Nielen keramika z&nbsp;domčeka v&nbsp;Selci sa dostala do celého sveta. „Napríklad do Austrálie. Vždy to však má nejaké prepojenie, veď Slováci sú už všade. Vždy sa snažím poradiť, ako krehké výrobky prevážať, a&nbsp;tým, ktorí cestujú ďaleko, odporúčam niečo menšie. Lebo aj tým, ktorí chcú niečo väčšie, mám čo ponúknuť. Kombinujem drevo s&nbsp;keramikou a&nbsp;sú z&nbsp;toho špecifické hodiny alebo svietniky s&nbsp;achátmi, ktoré vytvárajú príjemné svetelné efekty. Obrazy z&nbsp;ovčej vlny robím v&nbsp;rámci relaxu, keď už mám tvrdej práce s&nbsp;hlinou dosť. Dielňu na obrazy mám v&nbsp;obývačke,“ hovorí.

Tvoriť chcela odmala. Techniku si naštudovala, motívy si vymýšľa sama. Manžel jej pomáha opracovať drevo podľa jej predstáv. Niektoré dosky čakajú na svoju chvíľu. „Živiť sa umením a&nbsp;robiť ním ľuďom radosť bolo mojím snom. Človek musí byť trpezlivý, aby sa mu sny splnili. Niekedy to trvá kratšie, inokedy veľmi dlho, ale vždy to príde. Keď som si kupovala drahú pec, manžel krútil hlavou, ako môžem byť taká ľahkovážna, keď vôbec neviem, či mi to pôjde. Lenže ja som vedela, že mi to pôjde! Na začiatku bola nepríjemná choroba mojej dcérky, ktorá už je dospelá a&nbsp;má dve deti. Len som plynula v&nbsp;čase a&nbsp;nechala som sa unášať k&nbsp;svojim snom.“

Cesta už nikam nepokračuje: Dedina SELEC žije spokojne. Čo je jej výhodou?

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Cesta už nikam nepokračuje: Dedina SELEC žije spokojne. Čo je jej výhodou?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

V Púchovskej doline je MODROTLAČ od čias Napoleona: Táto rodina sa ju rozhodla zachovať

Najrozsiahlejšia obec: Centrálna časť VRBOVIEC je obsypaná šiestimi desiatkami kopaníc a samôt

Maniodepresia dostala Mareka na úplne dno: V kom našiel najväčšiu oporu?

Výber pre vás