Zuzana Zimmermannová

<p>Za otca abstrakcie sa najčastejšie označuje ruský maliar Vasilij Kandinskij, za jej priekopníkom však netreba cestovať až tak ďaleko. František Kupka, rodák z&nbsp;českého Opočna, už v&nbsp;roku 1912 na prestížnom Jesennom salóne v&nbsp;Paríži odvážne vystavil niečo dovtedy nevídané: maľbu Dvojfarebná fúga, ktorá sa spolu s&nbsp;obrazom Amorfa –&nbsp;Teplá chromatika považuje za prvý abstraktný obraz vôbec. Za obomi sa treba vybrať „k&nbsp;susedom“ – stopy Františka Kupku vedú do magického podorlického regiónu aj do stovežatej Prahy.</p>

Je územie pod južnými svahmi Orlických hôr v Pardubickom a Královohradeckom kraji v Českej republike. Spolu s Orlickými horami, ktoré prechádzajú až do poľskej Kladskej doliny, patria k prvým oblastiam v krajine, ktoré si vyslúžili titul Slow destination propagujúci pomalé cestovanie. Na juhozápade sa otvárajú nížiny a rieky Tichá a Divoká Orlice, na východe sa územie stretáva s Moravou. Oblasť má prírodný ráz, ale aj veľa prírodných, zámockých a mestských parkov pretkaných náučnými chodníkmi. Výnimočné sú zámky na rieke Orlica označované aj ako Česká Loira, ktorých mnoho zostalo v rukách starých šľachtických rodov. Ležia tu aj stopy remesiel spojených s barokom vrátane sklárstva či vambereckej krajky, historické stavby a miesta, odkiaľ pochádzajú zaujímavé osobnosti. 

Podorlicko

<h3>Ostrov umelý aj umelecký</h3>
<p>Na pražskej Kampe, umelom mestskom ostrove v&nbsp;rieke Vltave, vládne nevídaný život. Dlhý trávnik v&nbsp;parku je posiaty rodinami, ktoré sa vybrali piknikovať na pestrofarebné deky, chodník na malom námestí zasa „vydláždili“ ľudia pochutnávajúci si na dobrotách z&nbsp;gurmánskeho trhu. Na výdatne zastavanej ploche už len máločo pripomína oddelené záhrady, ktoré kedysi vypĺňali celý ostrov. <em>„Rástli tu dokonca prvé tulipány – ešte skôr ako sa nimi preslávilo Holandsko,“</em> hovorí naša sprievodkyňa Miloslava, keď kráčame popri vodnom ramene Čertovka, na ktorom sa dodnes krúti veľké koleso jedného z&nbsp;bývalých mlynov – ďalšej dôležitej súčasti ostrova. <em>„Kampa v&nbsp;staročeštine znamená ‚tienisté miesto‘. Keďže išlo o&nbsp;záplavovú zónu, dlho sa tu nesmelo stavať. Bývalé šľachtické záhrady sa po odstránení múrov a&nbsp;plotov premenili na dnešné sady. Viac ako záhrady však dnes Kampe dominuje umenie.“</em></p>

<h3>Werichov odkaz</h3>
<p>Presviedčame sa o&nbsp;tom pri farebnom Lennonovom múre, ku ktorému každoročne v&nbsp;decembri na výročie umelcovho tragického úmrtia prichádzajú ľudia so zapálenými sviečkami. Uprostred Sovových mlynov v&nbsp;dome číslo 501 zasa stojí Werichova vila venovaná najmä odkazu herca, spisovateľa a&nbsp;dobového glosátora Jana Wericha a&nbsp;nezabudnuteľného Osvobozeného divadla. Kto dobre hľadá, vo vile objaví aj golema. Kultúrnym srdcom ostrova však zostáva Múzeum Kampa, ktoré sa po minuloročnom rozsiahlom požiari opäť otvorilo verejnosti. Spoznáte ho ľahko – stačí sledovať tri bronzové bábätká so zmutovanými tvárami od sochára Davida Černého alebo zástup žltých tučniakov, ktoré k&nbsp;nemu smerujú po Vltave. Práve Múzeum Kampa, ktoré vzniklo z&nbsp;iniciatívy Jana a&nbsp;Medy Mládkovcov, vo svojej stálej expozícii opatruje aj zbierku Františka Kupku. Od jeho narodenia tento rok uplynulo 150 rokov, legenda však stále žije. Zberateľka umenia a&nbsp;mecenáška českej kultúry si jeho talent všimla, keď býval v&nbsp;Paríži. Ale pekne po poriadku.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Český, francúzsky, európsky, svetový</h3>
<p>Vplyv na tvorbu Františka Kupku (1871 – 1957) mali mnohé mestá, ale aj ženy, ktoré formovali jeho vnútorný svet. František sa narodil v&nbsp;malebnom mestečku Opočno vo východných Čechách. Strávil tam však len zopár mesiacov, rodina sa čoskoro presťahovala do neďalekej Dobrušky pod Orlickými horami. Jeho mladosť silno poznamenala matkina smrť, ako aj spolužitie s&nbsp;otcovou druhou manželkou, s&nbsp;ktorou nikdy nevychádzal dobre. Kým mama ho v&nbsp;kreslení podporovala, macocha jeho diela hádzala do kozuba. František sa na otcovu žiadosť išiel učiť za sedlára. Remeslo mu vôbec nešlo, majster ho preto začal využívať aspoň na špiritizmus, v&nbsp;tom čase veľmi rozšírený.</p>
<p><em>„Orlické hory boli baštou špiritizmu,“</em> hovorí Natálie Císařovská, mladá režisérka, ktorá o&nbsp;umelcovi nakrútila krátky film Francek. V&nbsp;snímke, ktorú nazvala „morbídnou dekadentnou rozprávkou pre dospelých“, zachytáva maliarovo dospievanie v&nbsp;Dobruške – mystickej oblasti plnej zvláštnych postavičiek. <em>„Inšpiráciou mi boli najmä listy, ktoré Kupka písal básnikovi J.&nbsp;S.&nbsp;Macharovi. Film sme nakrúcali len na miestach, kde sa Kupka skutočne pohyboval, a&nbsp;najmä s&nbsp;miestnymi,“</em> dopĺňa režisérka. Miestni zasiahli aj do Kupkovho osudu: práve starosta Dobrušky Josef Archleb Františkovho otca presvedčil, aby ho poslal študovať maliarstvo. O&nbsp;tom, že urobil dobre, presviedča aj najnovší aukčný rekord – Kupkov obraz Tryskání II sa tento rok predal za 231 miliónov českých korún (takmer deväť miliónov eur), čím sa zároveň stal celosvetovo najdrahším vydraženým dielom českého umelca v&nbsp;dejinách. O&nbsp;prvenstvo pritom maliar pripravil len sám seba – rekord dovtedy držal jeho obraz Divertimento II.</p>

<h3>Zamurovanie, zmrzlina, Zámocká</h3>
<p>Neveľké mesto Opočno je plné romantických zákutí, ktoré sa v&nbsp;lete oplatí spoznávať s&nbsp;opočianskou točenou zmrzlinou v&nbsp;ruke. Jeho dominantou zostáva renesančný zámok s&nbsp;rozľahlým zámockým parkom, ktorý je vďaka svojmu tichu a&nbsp;kráse oázou oddychu. Siaha až do údolia Zlatého potoka, pod korunami stromov vedie niekoľko cestičiek popri rybníkoch, čínskom pavilóne aj drobných vodopádoch. Z&nbsp;parku, v&nbsp;ktorom žijú aj muflóny a&nbsp;jelene, sa dajú vychutnať výhľady na letohrádok s&nbsp;vyše dvestoročným palmovým skleníkom či na Orlické hory.</p>
<p>Sochy jeleňov zdobia aj nádvorie zámku s&nbsp;pôvabným arkádovým priečelím, vnútro zasa ukrýva bohaté zbierky Jozefa&nbsp;II. z&nbsp;Colloreda-Mannsfeldu plné prevažne talianskych barokových obrazov, ale aj historických zbraní. Zámok má dlhú históriu, pôvodne drevený hrad sa zmenil na kamenný v&nbsp;14. storočí.<em> „Neskôr hrad kúpil rytiersky rod Trčkovcov z&nbsp;Lípy. Mikuláš Trčka mladší skúpil okolité statky a&nbsp;založil výnosné panstvo. Bol však nemilosrdný – v&nbsp;roku 1507 dal svoju manželku Kateřinu zo Šlemberka zaživa zamurovať v&nbsp;hradnej stene po tom, ako sa dozvedel o&nbsp;jej nevere,“</em> prezrádza nám hradná sprievodkyňa.</p>
<p>V&nbsp;Opočne narazíte aj na Františka Kupku, a&nbsp;to takmer na každom kroku. Na Zámockej ulici stojí jeho belasý rodný dom, na Kupkovom námestí zasa pamätník a&nbsp;na nádvorí zámku výstavná sieň Františka Kupku a&nbsp;skladateľa Luboša Sluku – dvoch slávnych rodákov. Opočno má vo svojom znaku žiarivé slnko, ktoré svieti aj na vchode do Poštoune u&nbsp;Maximiliána, milej turistickej pošty, kde si môžete opečiatkovať svoje pohľadnice.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Česká Loira a&nbsp;Bolo nás päť</h3>
<p>Podorlický región je pretkaný šľachtickými sídlami. Priamo na rieke Orlici ležia v&nbsp;okruhu deviatich kilometrov štyri romantické zámky a&nbsp;dva hrady. Aj preto táto oblasť získala prezývku „česká Loira“. Každý z&nbsp;nich zaujme iným príbehom aj architektúrou. Zámok Častolovice sa pýši anglickým parkom, zámok Doudleby nad Orlicí ukrýva nástropné maľby so skrytými hádankami a&nbsp;na empirickom Novom zámku Kostelec nad Orlicí, ktorý v&nbsp;roku 1992 získala rodina Kinských naspäť, dnes môžete stretnúť aj jeho súčasného majiteľa – grófa Františka Kinského. Ďalej od Orlice v&nbsp;Rychnove nad Kněžnou leží barokový Kolowratský zámok, v&nbsp;ktorom sa nachádza moravský Excalibur. V&nbsp;Rychnove sa narodil spisovateľ Karel Poláček, autor legendárnych kníh Muži v&nbsp;offside či Bolo nás päť.</p>
<p>Kto túži kráčať po stopách Františka Kupku, musí zamieriť na sever do „brány Orlických hôr“ – Dobrušky. Na dome, v&nbsp;ktorom maliar prežil detstvo, je osadená pamätná tabuľa, za najstarším Kupkovým zachovaným dielom – firemným štítom sedlárskeho majstra Šišku, ako aj Panorámou Dobrušky, sa treba vybrať do renesančnej radnice. Jej súčasťou je 45-metrová veža, z&nbsp;ktorej sa núkajú príjemné výhľady na panorámu Orlických hôr aj celej Dobrušky. Tá dala mestu viacero významných rodákov vrátane obrodeneckého spisovateľa F. L. Heka, ktorého životné osudy spracoval Alois Jirásek v&nbsp;románe F. L. Věk.</p>
<p>V&nbsp;Dobruške trávil Kupka väčšinu času v&nbsp;prírode, ale aj na miestnom cintoríne. <em>„Ako médium na seansách sprostredkovával spojenie so záhrobím. Toto mimozmyslové vnímanie reality pravdepodobne ovplyvnilo aj jeho neskoršie abstraktné videnie sveta,“</em> hovorí regionálny historik a&nbsp;emeritný riaditeľ Vlastivedného múzea v&nbsp;Dobruške Jiří Mach.</p>

<h3>Osudové ženy</h3>
<p>Po štúdiu umenia v&nbsp;Prahe, kde si naďalej privyrábal ako špiritistické médium, Kupka pokračoval na viedenskej akadémii, kde zažil prvý úspech a&nbsp;dostal sa do vysokých kruhov. Na prianie cisárovnej dokonca maľoval jej portrét. Stretol tam aj svoju ďalšiu lásku – dánsku módnu návrhárku Mariu Bruhnovú, ktorá však po štyroch rokoch umrela. Rany si liečil v&nbsp;Paríži, kam sa presťahovali ešte za jej života. Najprv navrhoval plagáty pre kabarety a&nbsp;karikatúry pre časopisy, no už o&nbsp;rok neskôr sa zúčastnil na svetovej výstave v&nbsp;Paríži, kde získal bronzovú medailu.</p>
<p>Osudovú ženu Eugeniu „Nini“ Straubovú stretol až po krátkom búrlivom vzťahu s&nbsp;tanečnicou Gabrielle, ktorú zachytil v&nbsp;cykle L’argent. Usadili sa spolu na parížskom predmestí Puteaux, kde Kupka pracoval na ilustráciách k&nbsp;niekoľkozväzkovému dielu Človek a&nbsp;zem a&nbsp;stal sa členom Jesenného salóna v&nbsp;Paríži – práve v&nbsp;Puteaux boli v&nbsp;roku 1912 vystavené jeho dve abstraktné plátna. Kupka na obrazoch vždy zachytával svoje osudové ženy. Nini, s&nbsp;ktorou prežil 47 rokov, sa mu stala predlohou aj pre tie menej tradičné. V&nbsp;roku 1910 vznikla známa olejomaľba Pani Kupková medzi vertikálami, kde sa jej tvár stráca v&nbsp;abstraktnej záplave zvislých ťahov štetcom. <em>„Volajú ju aj československá Mona Lisa,“</em> hovorí Jiří Králiček zo spolku Abakus, ktorý stojí za projektom Rodný kraj Františka Kupku. Na otázku, či sa považoval za zakladateľa novej estetiky, Kupka neskôr odpovedal: <em>„Povedzme, že myšlienka visela vo vzduchu. Pokiaľ ide o&nbsp;moje prvenstvo, myslím, že som bol prvý, kto schytal odsúdenie od kritikov a&nbsp;publika.“</em></p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Utápaný v&nbsp;depresiách</h3>
<p>Vzťah k&nbsp;rodnej vlasti preukázal František Kupka počas prvej svetovej vojny, keď pomáhal organizovať československé légie vo Francúzsku. Jeho manželka, ktorá po sobáši prišla o&nbsp;francúzske občianstvo, v&nbsp;tom čase pracovala v&nbsp;továrni a&nbsp;neskôr mu zariaďovala výstavy v&nbsp;galériách. Dokonca ho zoznámila s&nbsp;J. Waldesom, ktorý sa stal Kupkovým mecenášom a&nbsp;popredným zberateľom. <em>„Keby nebolo žien, ktovie, čo by z&nbsp;Kupku bolo,“</em> hovorí Jiří Králiček. V&nbsp;liste, ktorý Kupka napísal Waldesovi, o&nbsp;svojej žene hovorí: <em>„Veľmi si ju vážim a&nbsp;som jej mnoho dlžný. Bez nej by som azda nikdy nemohol podniknúť také ohromné pokusy v&nbsp;umení, jej oddanosť mi veľmi pomáhala.“</em> Kupka vystavoval s&nbsp;Alfonsom Muchom v&nbsp;Paríži a&nbsp;neskôr aj v&nbsp;Múzeu moderného umenia v&nbsp;New Yorku. Za prvej republiky pobýval často v&nbsp;Prahe, po návrate do Paríža však prišiel o&nbsp;profesorské miesto a&nbsp;začal upadať do depresií. Ženu, ktorú miloval, niekoľkokrát opustil a&nbsp;potom sa k&nbsp;nej s&nbsp;prosbami vždy vrátil.</p>

<h3>Pohyb, farby, plochy</h3>
<p>V&nbsp;roku 1941 bol pre angažovanosť v&nbsp;odboji počas vojny nútený opustiť Puteaux, vo vojne navyše prišiel o&nbsp;mecenáša Waldesa, a&nbsp;tak sa uchýlili k&nbsp;Nininej rodine v&nbsp;Beaugency. Až do jeho smrti v&nbsp;roku 1957 sa jeho dielo pretváralo od akademickej maľby k&nbsp;špecifickej abstrakcii, ktorá kládla dôraz na tému pohybu. V&nbsp;liste priateľovi v&nbsp;roku 1905 napísal: <em>„Myslím, že netreba kopírovať stromy, keď ich ľudia cestou na výstavu vidia lepšie v&nbsp;skutočnosti. Maľujem, áno, ale len poňatie – ak chceš – syntézy, akordy a&nbsp;podobne.“</em></p>
<p>Kupka často navštevoval továrne a&nbsp;laboratóriá. <em>„Sledoval správanie buniek pod mikroskopom, aby lepšie pochopil tvary, plochy a&nbsp;pohyb, ako aj hru svetla a&nbsp;farieb. Na tých mu nesmierne záležalo, aj preto k&nbsp;obrazom vždy najprv vytvoril niekoľko štúdií. Bol presvedčený, že napríklad modrá pozýva človeka vstúpiť dnu, kým žltá vyzýva odstúpiť,“</em> vysvetľuje galerijná sprievodkyňa Oli, keď si prezeráme stálu výstavu v&nbsp;Múzeu Kampa. Tá mapuje umelcovu cestu k&nbsp;čistej abstrakcii, pri ktorej zohral dôležitú úlohu aj vzťah k&nbsp;hudbe (neskôr viedol k&nbsp;výtvarnému smeru menom orfizmus).</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Čulá Stovežatá</h3>
<p>Prvotiny Františka Kupku sú v&nbsp;súčasnosti v&nbsp;Dobruške, vrcholné diela vo svetových galériách a&nbsp;súkromných zbierkach. V&nbsp;Prahe jeho plátna zastrešuje Národná galéria, no najmä Múzeum Kampa, o&nbsp;ktorého vznik sa zaslúžila Meda Mládková. Životopis tejto výnimočnej zberateľky umenia by si zaslúžil samostatný článok. Františka Kupku stretla v&nbsp;čase, keď študovala umenie na Sorbone. Kupka bol v&nbsp;tom čase v&nbsp;Československu odmietaný a&nbsp;vo Francúzsku ešte nie dosť známy. Zaumienila si, že bude propagovať jeho diela, nakoniec sa jej po veľkom úsilí podarilo zhromaždiť najväčšiu súkromnú zbierku Kupkových diel na svete, ktorú sprístupnila na umelom ostrove.</p>
<p>Praha však neožila len na Kampe, po ďalšej vlne pandémie sa opatrne, no celá zaplnila ľuďmi. Na Karlovom moste vyhrávajú pouliční hudobníci, socha Jana Nepomuckého je opäť o&nbsp;niečo vyleštenejšia (podľa legendy pohladenie prináša šťastie) a&nbsp;terasy a&nbsp;kaviarne napĺňa živý r­uch. Kto predsa len uprednostní interiér pred terasami, nemal by si nechať ujsť dobové legendy ako kaviareň Slavia, Savoy, Café Louvre, cukráreň Myšák či výnimočnú kubistickú Grand Café Orient. Spolu s&nbsp;výstavou českého kubizmu sídli v&nbsp;elegantnom dome U&nbsp;černé Matky Boží podľa návrhu architekta Josefa Gočára. Ak do Prahy zavítate na jeseň, nevynechajte výstavu k 150.&nbsp;výročiu narodenia ďalšej vedúcej osobnosti, tentoraz modernej českej architektúry – Jana Kotěru. Architekta medzinárodného vý­znamu, návrhára nábytku a&nbsp;priekopníka nových ideí si pripomenie výstavná sieň Mánes.</p>