Od začiatku septembra sa srbská dedina s približne tisíckou obyvateľov farbí načerveno. Steny domov sa lemujú vencami z červenej papriky. Kozí roh, stará autochtónna odroda, visí na fasádach domov, na klinoch, ktoré má každá domácnosť v stenách pod odkvapom. Ozajstné Paprikovo.

„Stáročiami prvotný zdroj života,“ jasne a hlasne dáva odpoveď Jelena, nevesta v dome Djordjevičovcov na otázku o význame pestovania papriky v ich Dolnej Lokošnici. Od Segedínu vzdialená trochu viac a od Horgoša o kúsok menej ako päť hodín cesty, dedina v Jablanickom okruhu je im bližšia než ktorákoľvek obec na juhu Maďarska či severe Srbska. Aj na juhovýchode Srbska totiž pestujú, zberajú, sušia, melú a predávajú vitamínové, dokrvava zafarbené bomby. Obyvatelia Dolnej Lokošnice navyše vzdávajú hold odrodám červenej zeleniny, ktoré nazývajú „nizača“ a „ljutača“, alebo aj domáca odroda „kozí roh“, originálnym spôsobom. Od polovice augusta až po prvé mrazy sa osada v okrese Leskovac doslova a do písmena červenie. V tomto sídle Jablanického obvodu pestujú papriku rôznych druhov celkovo na 1 500 hektároch.

Ajvar – balkánska vitamínová bomba
Ajvar je balkánska značka, neodmysliteľné predjedlo pôvodom vraj z južného Srbska, obľúbená príloha k pečenému mäsu. Na prípravu tohto pokrmu je potrebných 7 kg upečenej červenej sladkej papriky (z Dolnej Lokošnice) a 5 kg paradajok, 2 dl oleja, 1 konzervačná prísada, soľ podľa chuti a červená, zelená a žltá štipľavá paprika podľa chuti. Sladké papriky opečieme na platni na sporáku alebo v rúre a ošúpeme, neopečené rozpolíme a zbavíme semien. Opečené a neopečené sladké papriky spolu so štipľavými paprikami a s pokrájanými paradajkami zomelieme na mäsovom mlynčeku a dobre premiešame, pridáme olej, podľa chuti soľ a spolu varíme, kým nevznikne hustá masa. Tesne pred uvarením pridáme ešte konzervačnú prísadu. Čistý zavárací pohár zohrejeme v rúre, naplníme ajvarom a na niekoľko minút opäť vložíme do rúry, aby sa na povrchu zmesi vytvoril povlak.

Tridsať až päťdesiat vencov denne

Asi tristo domácností v tisícovom mestečku hrdo vešia na steny do vencov reťazovito zapletenú papriku, sladkú i štipľavú odrodu. Na veľkom polkruhu je neraz viac ako dvesto sviežich, na povrázky navlečených plodín. Tridsať až päťdesiat vencov dokážu vytvoriť cez deň najšikovnejšie ruky. Veniec môže vážiť až do pätnásť kilogramov. Dokopy je zôkol-vôkol Lokošnice počas sezóny stopäťdesiattisíc vencov ozdobených červenou paprikou. Robia to roky, desaťročia, veky. Potom plody sušia v domácich sušiarňach a melú takisto vo vlastných mlynoch...

Deväťdesiat percent obyvateľov zaoberajúcich sa pestovaním papriky dokáže vypestovať za jeden rok šesťdesiat až osemdesiat vagónov červeného zlata, suchej alebo mletej papriky. Ako zeleninu, koreninu, liek.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z JEDINEČNEJ ČERVENEJ DEDINY NÁJDETE V GALÉRII

Vzostup po paprikiáde

„Dedina ožila až po prvej paprikiáde. Tohto roku sme organizovali pätnástu v poradí. Vlani pre pandémiu nebola zorganizovaná. Termín jednodňovej akcie a atrakcie určí lokálna samospráva. Raz je to druhý, inokedy tretí víkend v septembri, možno v pracovný deň, aj to sa stáva, ako tento piatok,“ dáva na vedomie štyridsaťtriročný Nenad Djordjevič, Jelenin manžel. Na Dni papriky nechýbajú súťaže v rýchlom reťazení sto paprík, o najlepšieho výrobcu, najkrajší stánok, najkvalitnejšiu papriku. „Zo začiatku sme mali i rôzne súťaže vo varení špecialít z papriky, v posledných rokoch je menej gastronómie, ubudlo aj varenie ajvaru, obľúbenej balkánskej pochúťky. Prichádzajú v ten deň tak obchodníci, ako i turisti. Je tu veľa televíznych kamier a nevyhnutných sponzorov, nechýbajú ani potrební okresní politici,“ dopĺňa staršia gazdiná v domácnosti Slavica.

Do Dolnej Lokošnice sa môžete dostať niekoľkými spôsobmi. Smerom zo severu vás cesta zavedie z Nišu až po mestečko Pečenjevce. Po vystúpení na poslednej autobusovej zastávke sa pešo dostanete do dediny Čifluk Razgojnski. Tam buď stopujete, alebo sa do „Paprikova“ dostanete „pešibusom“.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia