Aleš Tvrdý

Posledná cesta na čierny kontinent bola úplne odlišná skúsenosť ako tie predošlé. Ešte som sa z&nbsp;Juhoafrickej republiky ani nevrátil a&nbsp;už som vedel, že sa do tejto časti sveta poriadne dlho nechcem znovu pozrieť. Človek však niekedy robí unáhlené závery a to bol aj môj prípad. Už o niekoľko mesiacov sedím v lietadle opäť. Sám sebe sa smejem, lebo znovu mierim do kolísky ľudskej civilizácie. Afrika je naozaj mocná, ukradla mi srdce. A keď zavelí srdce, mozog, zdravý rozum alebo racionálne zmýšľanie si ani neškrtnú. Opäť sa to potvrdilo.

Zimbabwe sa rozprestiera na južnej pologuli vo vnútrozemí južnej Afriky, hlavné mesto je Harare. Má rozlohu 390&nbsp;757 štvorcových kilometrov, podľa údajov z&nbsp;roku 2021 v&nbsp;ňom žije 15,99 milióna obyvateľov. Pozostáva z&nbsp;ôsmich provincií a dvoch miest, väčšina populácie žije na vidieku. Na jeho území sa nachádza veľké prírodné bohatstvo a&nbsp;v&nbsp;nerastných surovinách ide o&nbsp;jednu z najbohatších krajín afrického kontinentu. Ťaží sa tam najmä zlato, azbest, nikel, chróm, meď, cín, železná ruda a striebro.
Zambia je vnútrozemský štát v južnej Afrike a&nbsp;jeden zo susedov Zimbabwe. Na rozlohe 752 614 štvorcových kilometrov žije 19,47 milióna obyvateľov (údaj z roku 2021). Hlavné mest je Lusaka. Obyvateľstvo je značne multikultúrne, hovorí vyše 70 jazykmi. Úradný jazyk je angličtina. Aj ekonomika Zambie závisí najmä od ťažby a spracovania nerastných surovín, najmä medených rúd.

Zimbabwe a Zambia

Tentoraz mierim do Zimbabwe, chystám sa navštíviť aj ďalšie krajiny v okolí. Pekne postupne a&nbsp;zároveň opatrne. Z&nbsp;predošlej cesty už viem, že tu sa žije trošku divokejší život ako v&nbsp;ostatných častiach planéty. Bezpečnosť je teda prvoradá, v tesnom závese so zážitkami, na ktoré sa, samozrejme, veľmi teším. Mám niečo naplánované, no akosi sa spolieham aj na to, že to najlepšie si na mňa počká. Bez toho, aby som o tom čo i len tušil. Tak to mám rád. Spontánnosť sa predsa neplánuje a netreba sa tomu ani brániť. Turizmus a&nbsp;moderné podnikanie už idú ruka v ruke aj tu. Malé a celkom nevýrazné mestečko, ktoré sa volá rovnako ako jeho najväčšie lákadlo. Práve preto svoju cestu začínam aj ja v&nbsp;pohraničí. Blízko miesta, kde sa stretávajú hranice štyroch štátov: Botswany, Namíbie, Zimbabwe a Zambie.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ÚCHVATNEJ KRAJINY PONÚKAJÚCEJ NEVŠEDNÉ ZÁŽITKY NÁJDETE V GALÉRII

Na mape to každý nájde pod názvom Kazungula. Práve preto ide o&nbsp;celkom zaujímavé miesto. Teda aspoň z geografického a&nbsp;politického hľadiska. Pre človeka, ktorý cestuje za prírodou, to až taký zázrak nie je. Keby tu na mape neboli nakreslené tie čiary rozdeľujúce krajiny, nikdy by som si nič nevšimol. Viac ma zaujímajú dopravné značky okolo cesty: Pozor, nachádzate sa v migračnej zóne veľkých zvierat. Niekedy tá plechová tabuľa zobrazuje slona, niekedy byvola a inokedy zas žirafu. Pozerám okolo seba, no okrem vyschnutej savany a&nbsp;oranžovej zeme nevidím nič.

Malé letisko, ktoré je mojím miestom prvého kontaktu v&nbsp;Zimbabwe, bolo postavené najmä kvôli turistom. Takým, ako som aj ja. Idem si pozrieť vodopády, ktoré boli pomenované po britskej kráľovnej Viktórii. To, ako sa biele tváre vybesnili aj v Afrike, vieme z&nbsp;historických kníh. Teda aspoň to, čo sa tam stihlo dostať. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;kolonizáciou je však stále veľa faktov, ktoré radšej nikto nespomína. Je to temná stránka mnohých krajín. Debata takmer na nekonečno. Ja do týchto miest smerujem pre niečo iné. Zaujíma ma jeden z&nbsp;prírodných divov sveta, ktorý akosi pomyselne visí dlhodobo na mojej imaginárnej mape sveta, kam sa chystám vybrať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Colník, ktorý má na letisku v&nbsp;opise práce to, že lepí a&nbsp;vypisuje vízové nálepky do cestovných pasov, je typický úradník. Pre jeho tempo sa veru svetové rekordy v&nbsp;rýchlosti prepisovať nebudú. Práve naopak. Pripomína mi leňocha z&nbsp;animovaného filmu, ktorý pracuje na úrade, a&nbsp;kým opečiatkuje jedno tlačivo, prejde pol dňa. No čo už... Toto je Afrika. To je zároveň univerzálna odpoveď takmer na všetko. Pravidlo TIA (this is Africa) je známe v mnohých krajinách čierneho kontinentu. Tak len sledujem znudené pohyby tohto chlapíka za priehradkou. Keď sa stane niečo ako malý zázrak, konečne opúšťam priestory letiska a&nbsp;smerujem do centra mesta Victoria Falls. Tam ho všetci slangovo nazývajú skrátene Vicfalls. Je to jednoduchšie a praktické. Rýchlo sa teda prispôsobujem aj ja a&nbsp;rozprávam domácim slangom s&nbsp;východoeurópskym prízvukom.

Po minuloročných skúsenostiach z&nbsp;Afriky si radšej hneď zisťujem, ako je to s&nbsp;bezpečnosťou v&nbsp;uliciach. Dostávam rýchle tipy: „Cez deň je to o. k., ale večer radšej nechoď po uliciach.“ Napadá mi, že preto, aby ma ľudia ne­okradli. Omyl. Je to pre divé zvery, aby ma nenapadli. Večer sa voľne potulujú po okolí a mohli by mi spôsobiť nepríjemnosti. Idem sa teda prejsť po okolí, ľudia sa na mňa usmievajú. Mávajú na pozdrav a prihovárajú sa mi, sú veľmi milí. Keď ma vidia, že sa akosi motám, hneď mi núkajú pomoc. Zadarmo. Kráčam do kopca a&nbsp;dobehnem staršieho pána. Ten, spotený a unavený po celom dni, tlačí kopcom naložený bicykel. Určite to má ťažké. Ako prechádzam okolo neho, usmeje sa na mňa a&nbsp;pozdraví ma. Odzdravím sa a usmejem sa aj ja. Chlapík mi ešte adresuje pár pekných slov a&nbsp;spokojne tlačí ten vrchovato naložený bicykel ďalej.

Aby si tam ľudia zarobili, musia sa veru poriadne obracať. Neskôr premýšľam o&nbsp;našincoch, ktorí sa notoricky na všetko sťažujú, a porovnávam ich s&nbsp;tým chlapíkom na bicykli. Niekto si pohodlne nakupuje vo veľkom obchode takmer všetko, čo chce. Aj tak to nestačí a sústavne sa sťažuje. Niekto ledva tlačí bicy­kel po dlhom dni predávania na ulici a ešte stále má energiu na rozdávanie úsmevov a dobrej nálady. Napadá mi, že moja mama mala pravdu, keď mi povedala, že černosi sú iní než my belosi. Asi preto nie je spokojná s&nbsp;tým, že moja partnerka je černoška a&nbsp;nie beloška ako ja.

Je ráno a&nbsp;je teplo. Plán na aktuálny deň mám rýchlo hotový. Na recepcii hostela som si expresne vybavil povolenie na návštevu miestnej zá­kladnej školy. Veľmi sa na to teším. Deti na celej planéte sú vždy rovnako úžasné. Po pár minútach cesty taxíkom som na mieste. Najskôr sa idem ohlásiť do riaditeľne, aby som sa tam len tak nepotuloval ako bandita. Mám so sebou pár balíčkov pasteliek a&nbsp;cukríkov. Ako prekračujem brány školy, je mi jasné, že to, čo pre deti nesiem, nebude stačiť ani náhodou. Je ich tam toľko, že ich nedokážem zrátať. Sú zvedavé a&nbsp;usmievajú sa, keď vidia moju bielu tvár.

S riaditeľom školy sa chvíľu rozprávame o tom, ako sa im darí. Je viac než evidentné, že škola potrebuje dary od hocikoho. Aj riaditeľ mi to hneď spomína. Ukazuje na nové futbalové lopty, ktoré im pred pár dňami poslal niekto z&nbsp;Talianska. Riaditeľ hovorí, že keby im rôzni ľudia nepomáhali, v&nbsp;škole by to bolo omnoho ťažšie. Po krátkom rozhovore ma berie jedna z&nbsp;učiteliek do tried k&nbsp;žiakom. Sú tam celkom malé deti aj tie väčšie a&nbsp;aj tie, ktoré už majú prvé skúsenosti s&nbsp;pubertou dávno za sebou. Veľmi rád navštevujem školy. Je to vždy krásne. Vidieť tú číru radosť v&nbsp;detských očiach. Zároveň je to náročné, lebo si uvedomujem, že všetkým pomôcť nedokážem. Preto sa pri týchto návštevách mnohokrát nevyhnem slzám v&nbsp;očiach.

Zo školy kráčam na most priateľstva medzi Zimbabwe a Zambiou. Práve pod ním tečie rieka Zambezi. Tá tvorí štátnu hranicu medzi týmito dvomi krajinami. Kovový most je teda pohraničie, kam sa však dostávam celkom poľahky. Cez hrdzavú závoru, okolo ktorej posedávajú uniformovaní chlapíci, prechádzam s&nbsp;kamennou tvárou, ako keby som mal v rukách štyri esá a&nbsp;jedného kráľa. Neskôr prichádzam na to, že to bola pre mňa imigračná kontrola, ktorú som teda akosi vynechal. Nikto mi s&nbsp;tým však našťastie žiadne problémy nerobil. Po moste vedie aj jednokoľajka. Je to železničné spojenie, ktoré sa na jednej strane končí v&nbsp;Kapskom Meste a&nbsp;na druhej v&nbsp;Káhire. To znie úžasne! Takú cestu vlakom naprieč Afrikou si viem živo predstaviť.

Na moste sa nedá prehliadnuť ani tabuľa, ktorá je pokračovaním namaľovanej čiary pomyselnej hranice. Môžem teda stáť jednou nohou v&nbsp;Zimbabwe a&nbsp;druhou v Zambii. Je tam aj malá kabínka, do ktorej ma však ni­kto neprinúti vstúpiť. Odtiaľ totiž strmhlav skáču nadšenci adrenalínu z&nbsp;celého sveta. Bungee jumping na pohraničí je ďalšia z&nbsp;atrakcií pre tých, ktorí sa vyberú do týchto končín a&nbsp;len návšteva vodopádov im nestačí.

V okolí vodopádov plánujem vzlietnuť dronom, nechcem však spôsobiť nijaké problémy. Preto sa na vrátnici hneď pýtam strážnika, ako to funguje. Ten mi rýchlo naznačuje, aby som bol ticho, a&nbsp;berie ma bokom. Keď sme mimo vstupnej brány, potichu mi dáva inštrukcie: „Okrem mňa tu stráži ešte jeden kolega. Ten ťa nesmie vidieť. Robíme po parku okruhy. Takže keď ho uvidíš na nejakom mieste, ako odchádza, máš zhruba 30&nbsp;minút na lietanie, kým sa vráti. Ak ho stretnem, zdržím ho, aby si mal viac času.“ Všetko klaplo, ako malo, a&nbsp;ja spokojne odchádzam od vodopádov. Pri bráne opäť stretnem strážnika a&nbsp;poďakujem sa mu za ochotu.

Stmieva sa, kráčam sám po asfaltovej ceste. Po chvíli sa ku mne pridal nejaký chlapík. Klasika, ponúkal mi na predaj rôzne suveníry. Poďakoval som sa mu ako mnohým pred ním aj po ňom. Kráčal však so mnou a dali sme sa do reči. Rozprával mi o&nbsp;živote vo svojej krajine (Zimbabwe). Spýtal som sa, ako sa volá. Jeho meno je Enough (po anglicky „stačí“ alebo „už dosť“). Neudržal som sa a&nbsp;rozosmial som sa. To meno mi pripadalo veľmi vtipné. Hneď sa za ten výbuch smiechu ospravedlňujem. Pýtam sa ho, ako k svojmu menu prišiel a&nbsp;či si ho vybral sám, lebo som sa za tých pár dní zoznámil s&nbsp;viacerými zaujímavými menami (Polite, Proud, Blessing...). Môj nový kamarát mi hovorí, že mu ho dala mama. Samozrejme, pýtam sa, prečo mu také nezvyčajné meno vybrala. On na to s&nbsp;úsmevom hovorí: „Mám šesť súrodencov. Som najmladší zo siedmich detí. Mama už nechcela ďalšie dieťa, a&nbsp;tak keď som sa narodil, povedala môjmu otcovi – dosť, stačí.“

V&nbsp;Zimbabwe by sa inflácia dala azda aj krájať a&nbsp;servírovať. Pred pár rokmi bola taká vysoká, že národná banka tlačila bankovky s&nbsp;toľkými nulami, že som ich ani nedokázal zrátať. Najvyššia hodnoty jednej bankovky, ktorú som videl, bola v&nbsp;hodnote 30&nbsp;triliónov. Dnes je situácia výrazne iná. Je to vďaka tomu, že sa používajú americké doláre, ale aj preto, že sa zmenila lokálna mena. Predošlé bankovky, ktoré boli pre svoje obrovské nominálne hodnoty také bizarné, sú už len akýmsi suvenírom pre turistov. Stali sa najponúkanejším vývozným artiklom, ktorý si nechá ujsť len málokto. Ani ja som neodolal a&nbsp;zadovážil som si hneď niekoľko miliárd v&nbsp;danej mene. Aspoň mi ni­kto ni­kdy nemôže uprieť, že som miliardár.

Nie je nič neobvyklé, že sa so mnou dá hocikto do reči. Nielen preto, aby mi predal nejaký suvenír, ale len tak. Porozprávať sa. Niekedy má však takýto nevinný rozhovor celkom inú dohru. Vymieňame si kontakt cez aplikáciu na komunikovanie. Prečo nie? Pár dni nato mi volá nový kamoš, s ktorým som sa takto dal do reči. Po zdvorilostných frázach typu „Ako sa máš?“ alebo „Kde sa práve nachádzaš?“ na mňa vybehne s&nbsp;celkom inou témou. Hovorí mi, že jeho mama zomiera v&nbsp;nemocnici a&nbsp;iba ja ju môžem zachrániť. Pomôže jej vraj 300 amerických dolárov, ktoré mu mám poslať.

Rád pomáham druhým, ale osobne. Takto na diaľku iste nie. Preto sa mu ospravedlňujem a&nbsp;hovorím, že peniaze nikomu neposielam. Mrzí ma to, no skrátka nie. Chlapík na druhej strane telefonického spojenia ma naďalej „láme“. Hovorí mi, že mám v&nbsp;rukách život jeho matky a&nbsp;iba ja ju môžem zachrániť. Odpovedám však to isté. Žiaľ, takto to mnohokrát funguje. Mrzí ma, že možno aj pre takýchto jednotlivcov sa niekedy nedostane pomoci tým, ktorí to naozaj potrebujú. Afrika je na­ozaj divoká. Niekedy jej treba odolať a&nbsp;niekedy sa jej zasa podvoliť.