Lucia Lukušová

Chorváti a&nbsp;Gréci sú roky veční rivali, aspoň pokiaľ ide o&nbsp;futbal. Ale história píše, že majú k&nbsp;sebe bližšie, ako by sa mohlo zdať. Šiesty najväčší chorvátsky ostrov Korčula bol na počiatku len malou osadou, ktorú založil Anténor, utečenec z&nbsp;Tróje. Grécke obyvateľstvo, ktoré tu žilo, pomenovalo tento kúsok zeme v&nbsp;Jadranskom mori Korkyra Melaina, čo znamená Čierne Korfu. Dôvodom boli husté borovicové lesy, ktoré sú preň typické. I&nbsp;vďaka nim je ostrov jedným z&nbsp;najzalesnenejších. Z&nbsp;Korkyry sa postupne stala Korčula s&nbsp;rovnomenným najväčším mestom.

Šiesty najväčší chorvátsky ostrov v strednej časti Jadranského mora. Má rozlohu 279 štvorcových kilometrov a žije na ňom približne 16-tisíc obyvateľov. Najvyšší vrch Klupca má 568 metrov. Podnebie je mierne stredomorské, ostrov tvoria štyri takzvané opčiny: Korčula, Blato, Vela Luka, Smokvica. Hospodárstvo je založené najmä na turistickom ruchu, no dôležitú úlohu má aj rybolov a poľnohospodárstvo.&nbsp;

Korčula

Hrdou obyvateľkou ostrova je už viac ako 24 rokov i&nbsp;Sanja Protićová. Rodáčka zo Splitu si pritom nevedela svoj život predstaviť nikde inde ako práve vo svojom rodisku a&nbsp;zároveň vyhľadávanom letovisku. Dnes je to presný opak. Obec Blato na tomto ostrove by nevymenila za nič na svete. Rovnako svojho manžela, ktorý bol dôvodom, prečo natrvalo zmenila bydlisko. Vyštudovaná kaderníčka mala svoj salón najskôr v&nbsp;Splite a&nbsp;neskôr už aj na ostrove Korčula. Manžel sa tak ako mnohí ďalší ostrovania odmala venoval rodinnému poľnohospodárstvu. Olivové háje, záhrada plná mandarínkovníkov, figovníkov a&nbsp;bylín si žiadali každú pomocnú ruku. Týmto živil manželku i&nbsp;dve dcéry, až kým nemal nehodu, pri ktorej takmer prišiel o&nbsp;zrak. Po úraze bol dlhé mesiace pripútaný na lôžko a&nbsp;jeho polovička sa oňho starala. Živiteľkou rodiny sa teda razom stala Sanja. Kaderníčkou už byť nemohla, musela sa rekvalifikovať.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z RAJA DIGITÁLNYCH NOMÁDOV NÁJDETE V GALERII

Doslova školu života jej poskytla teta Jera, manželova príbuzná. „Dovtedy som ani poriadne nevedela, ako vyzerá olivovník, nieto aby som mala vedomosti o&nbsp;tom, kedy zberať úrodu. Nič iné mi však nezostávalo. Ona ma všetko naučila, pomáhala mi. Aby sme všetko finančne utiahli, zamestnala som sa ešte aj v&nbsp;miestnom vinárstve,“ hovorí Chorvátka, ktorá odjakživa milovala varenie. A&nbsp;tak si pred deviatimi rokmi povedala, že to bude robiť profesionálne a&nbsp;na úrovni. Cez deň chodila stále do vinárskeho závodu a&nbsp;starala sa o&nbsp;domáce poľnohospodárstvo, po večeroch, keď už doma všetci spali, varila džemy, sušila ovocie, aby mala čo predávať, a&nbsp;navyše sa prihlásila na splitskú ekonomickú školu zameranú na turizmus. Študovala diaľkovo. „Keď lokálna turistická organizácia stále propagovala typický chorvátsky koláč, ktorý voláme lumblija, turisti si ho nemohli nikde kúpiť a&nbsp;videli ho len na obrázku, navrhla som im, že ho budem piecť podľa tradičnej receptúry a&nbsp;budem im ho dodávať,“ spomína na svoje začiatky podnikavá dvojnásobná mama.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Lumblija sa medzi cudzincami ujala minimálne tak ako medzi domácimi. A&nbsp;to nielen vďaka legende, ktorá sa s&nbsp;ňou už roky vlečie. Jej príbeh siaha až do čias napoleonských vojen, keď si vojvodca Napoleon Bonaparte podmanil aj Dalmáciu. Francúzska armáda prišla na ostrov Korčula, kde sa mladému vojakovi, ktorý zároveň slúžil ako pekár, zapáčilo krásne dievča z&nbsp;Blata. Okolnosti však nedovoľovali, aby sa láska medzi nimi rozvíjala ďalej a&nbsp;mala šťastný koniec. A&nbsp;tak jej na rozlúčku priniesol svoj obľúbený koláč so slovami „n’oublie pas“, čo vo francúzštine znamená nezabudni na mňa. A&nbsp;veru nezabudla ani ona, ani ďalší, ktorí si túto maškrtu obľúbili. Tradíciou bolo piecť ju obyčajne len raz ročne, a&nbsp;to na prelome októbra a&nbsp;novembra, keď spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Tí, ktorí sú veľmi zásadoví, to takto robia dodnes. Ostatní si sladkú dobrotu doprajú, kedykoľvek majú chuť.

Práve Sanja ako jedna z&nbsp;mála ľudí v&nbsp;celej krajine ju pečie podľa stáročnej receptúry. „Lumblija je zmes ostrovných voňavých korenín, ako je napríklad pomarančová kôra, klinčeky, hrozienka, mandle a&nbsp;tak ďalej. Získala európske chránené označenie zemepisného pôvodu. Ten, kto si ju teda odo mňa kúpi, má záruku, že ide o&nbsp;autentický produkt,“ teší sa. Na ostrove dokonca každoročne usporadúvajú festival tohto korenistého chlebíka. Chorvátska podnikateľka je žena činu, a&nbsp;tak sa rozhodla, že ktokoľvek má záujem, môže si svoju lumbliju spolu s&nbsp;ňou napiecť. Domáci i&nbsp;cudzinci. A&nbsp;veru v&nbsp;jej kuchyni sa už vystriedali ľudia z&nbsp;celého sveta od Chorvátov zo Záhrebu cez Talianov, Poliakov po Američanov. „Aby odo mňa odchádzali s&nbsp;poriadnymi zážitkami, varíme si spolu celé menu. Najväčší záujem je o&nbsp;domáce cestoviny s&nbsp;paradajkovou omáčkou a, samozrejme, o&nbsp;lumbliju. Prípadne ak má niekto záujem pomôcť mi s&nbsp;varením džemu alebo so sušením domácich mandarínkových či pomarančových šupiek, ktoré následne obaľujem v&nbsp;cukre, rada ho to naučím.“

Sanja býva v&nbsp;modernom dome, no stačí sa vrátiť do hlavného mesta ostrova, do Korčuly, a&nbsp;pôvodných kamenných domov v&nbsp;centre sa človek nedoráta. Rozloženie pôdorysu v&nbsp;minulosti bolo rovnaké. Na prízemí mali obchod. Väčšinou v&nbsp;ňom predávali víno, olivový olej, prípadne iné domáce výrobky. Na prvom poschodí bola veľká obývačka aj spálne. Vrchnej časti zas dominovala kuchyňa. Dôvodov bolo hneď niekoľko. Jedným z&nbsp;nich bol bezpečnostný, keďže tam mali otvorený oheň. Takisto vôňa či pach, ktoré sa z&nbsp;hrncov šírili, sa nedostali do všetkých miestností. 

Niektoré gazdinky možno hundrali, že sa veľa nachodia po schodoch, no keď potrebovali umyť riad, v&nbsp;kuchyni mali vždy najviac svetla, keďže bola na najvyššom poschodí. V&nbsp;jednom takom dome na ostrove žil aj známy benátsky kupec Marco Polo, ktorý tam prišiel na svet v&nbsp;roku 1254. Domáci sú na tento fakt mimoriadne pyšní, a&nbsp;preto na jednom z&nbsp;námestíčok je na stene aj časť cestovateľskej trasy, ktorú absolvoval. Keď však navštívite Benátky, miestni turistickí sprievodcovia zrejme budú hovoriť, že pravda je úplne iná a&nbsp;moreplavec pochádza práve z&nbsp;Talianska.

Tak či onak, bol to múdry a&nbsp;rozhľadený človek, ktorý ovládal niekoľko jazykov, ale písanie mu údajne nikdy veľmi nešlo. Ako je teda možné, že svojich milión zážitkov z&nbsp;ciest spísal v&nbsp;diele Milión? Pravda je taká, že tieto zápisky vznikli, keď sedel vo väzení. Stalo sa to v&nbsp;roku 1298 po bitke, v&nbsp;ktorej Janovčania porazili Benátčanov. Práve v&nbsp;tom čase sa vraj Marco Polo dostal do sporu s&nbsp;admirálom Dandolom, a&nbsp;tak dostal príučku v&nbsp;podobe odňatia slobody. V&nbsp;cele sedel so spoluväzňom z&nbsp;mesta Pisa, ktorému svoje skúsenosti vyrozprával, a&nbsp;ten ich zaznamenal. Okrem iného v&nbsp;nich prvýkrát hovoril o&nbsp;zmrzline, papierových peniazoch, kompase a&nbsp;ďalších vtedajších vymoženostiach. Ľudia, ktorí si to prečítali, mu neverili, preto ho označovali za klamára či blázna.

I&nbsp;keď odtiaľ pochádza veľký svetobežník, domáci sa až tak do sveta nehrnú. Vraj nemajú dôvod. Zato k&nbsp;nim chodia návštevníci celoročne. Koronavírusová pandémia zmenila osadenstvo. „Zima na ostrove bola ešte prednedávnom pustá, ostrov bol prázdny v&nbsp;porovnaní s&nbsp;letom. Ani teraz ulice nie sú preplnené, ale vidieť sa potulovať najmä mladých. Prípadne posedávajú v&nbsp;baroch či reštauráciách, ktoré sú otvorené celoročne. Sú to najmä páry, prípadne jednotlivci s&nbsp;počítačom. Aby bol ostrov k&nbsp;digitálnym nomádom čo najprívetivejší, za posledný rok sa zlepšilo aj internetové spojenie. Majitelia apartmánových domov, ktorí ešte nemali zavedený internet, to už urobili, prípadne zvýšili jeho rýchlosť. I&nbsp;to je cesta, ako si privyrobiť aj v&nbsp;zime na prenájme a&nbsp;nežiť len z&nbsp;úspor,“ hovorí pracovníčka turistickej kancelárie.

Kto chce domácim preniknúť takpovediac pod kožu, určite by si na návštevu mal vybrať obdobie od októbra do mája. A&nbsp;mal by sa k&nbsp;nim pridať v&nbsp;čase marendy. Je to takzvané denné menu, ktoré v&nbsp;lokáloch podávajú od jedenástej. Mnohí už majú svoje stoly, obsadzujú tie isté stoličky a&nbsp;čašníci ich poznajú. Najmä miestni dôchodcovia si čas marendy natiahnu až do večera, veď aj tak nemajú doma čo robiť. A&nbsp;tak aspoň debatujú so susedmi, prípadne s&nbsp;celoročnými turistami. Na počet návštevníkov za uplynulú sezónu nedá dopustiť Vlacho Komparak, ktorého poľnohospodárske kráľovstvo je len dva kilometre od centra mesta Korčula. Keď sa pred štrnástimi rokmi rozhodol, že bude včelárom, krátko nato sa stal najväčším producentom v&nbsp;Dalmácii.

Ročne dokázal vytočiť desať ton poctivého medu. S&nbsp;meniacou sa klímou sú to teraz už len necelé tri tony. „Práca s&nbsp;medom je veľmi neistá. Závisí najmä od počasia a&nbsp;na to sa nemôžem spoliehať. Preto som sa minulý rok radšej poistil a&nbsp;začal som vyrábať džin. V&nbsp;záhrade mi totiž roky rastú trpké červené pomaranče, ktoré sú na to ideálne. Dávam ich spolu s&nbsp;borievkou vylúhovať do alkoholu,“ hovorí o&nbsp;svojom novom záujme vyštudovaný poľnohospodár. Vraj med bol jeho srdcovou záležitosťou, no musí myslieť ekonomickejšie. „Keby som vytočil 20 ton medu, určite by som ho predal. Záujem je, len nemám čo predávať. Pandémia mi priniesla oveľa viac individuálnych turistov, ktorí prichádzajú autami. Čiže nakúpia všetko, čo vidia,“ nesťažuje sa. Vlani v&nbsp;lete mal sedemtisíc návštevníkov, čím sa dostal na čísla spred troch rokov. Rozdiel je len v&nbsp;tom, že vlani uňho ľudia míňali oveľa viac.

Na zárobky sa nesťažujú ani Mikulićovci z&nbsp;mesta Orebič, ktoré je na polostrove Pelješac, a&nbsp;to len pätnásť minút trajektom z&nbsp;Korčuly. Ako jediní široko-ďaleko mali svoj hotel otvorený počas celej pandémie. Dokonca aj vtedy, keď počet chorých atakoval vrchol. Práve v&nbsp;tom čase sa mnoho majiteľov apartmánov rozhodlo, že svoje letné sídla zrenovuje, a&nbsp;tak aby na majstrov dohliadali, potrebovali ubytovanie. Využili jediný rodinný hotel v&nbsp;Orebiči. Ide o&nbsp;unikátne hotelové zariadenie, ktoré postavili v&nbsp;17. storočí ako Kostol svätého Štefana. Keď o&nbsp;vyše 250 rokov neskôr vybudovali pre miestnych nový svätostánok, obec túto budovu kúpila a&nbsp;zriadila v&nbsp;nej školu. Po druhej svetovej vojne v&nbsp;nej zas boli byty i&nbsp;obchody. Nesie si teda dlhú históriu.

Rovnako dlhú minulosť má ich rodinné vinárstvo. Keďže pre tento kút Chorvátska je typické červené víno Dingač a&nbsp;Postup, sústreďujú sa práve na tieto dva druhy. Biele hrozno majú tiež, no veľmi sa ním nechvália. „Vyrábame z&nbsp;neho šumivé víno. Má špecifickú chuť. Biele bobule sú ešte dobré na travaricu, čiže chorvátsku pálenku. Pre nás to nie je len alkohol na pitie, ale aj prvá pomoc pri žalúdočných problémoch, znížení vysokej horúčky, keď si z&nbsp;nej robíme zábaly, a&nbsp;takisto slúži ako dezinfekcia pri odreninách,“ vymenúva dcéra Mikulićovcov, ktorá je spolu s&nbsp;bratom plnohodnotnou členkou rodinného biznisu. Kým Mikulićovci majú prvú pomoc v&nbsp;travarici, Antunovićovci zas v&nbsp;osľom mlieku. Začalo sa to pritom úplne nevinne. Na svoje hospodárstvo si zaobstarali somárika – len tak pre potešenie. Obľúbili si ho nielen v&nbsp;rodine, ale chodili sa naň pozerať deti z&nbsp;celého okolia a&nbsp;takisto návštevníci. A&nbsp;tak k&nbsp;jednému somárovi dokúpili samicu a&nbsp;postupne to už rástlo do počtu, ktorý majú dnes, čiže 60 samíc a&nbsp;40 samcov. Sami uznáte, že toto je už teda poriadne stádo.

Oslie mlieko je mimoriadne zdravé, preto ho začali predávať. „Rodičia ho kupujú najmä deťom, ktoré trpia alergiami, astmou či bronchitídou. Okrem toho priaznivo pôsobí na pomalšie starnutie pleti. Z&nbsp;jednej samice denne nadojíme maximálne tri deci mlieka a&nbsp;liter predávame zhruba za 30 eur. Je oň taký veľký záujem, že raz do týždňa od nás odchádza autobus do Záhrebu a&nbsp;trajekt na iné ostrovy. V&nbsp;podstate ide o&nbsp;nedostatkový tovar,“ objasňuje farmárka, ktorá sa do poľnohospodárskej rodiny vydala. Pôvodne je z&nbsp;Istrie. Zvieratá a&nbsp;manuálna práca sa jej však vždy páčili, preto by sa na sever krajiny už nevrátila natrvalo žiť. Za rodinou sa tam rada vyberie, ale nechodí často. Ich statok má šesťsto kusov zvierat, a&nbsp;tak čím viac oddychu si dopraje, tým viac práce na ňu čaká po návrate. A&nbsp;to teda skutočne nie je pre ňu žiadna lákavá predstava.