Chorváti a Gréci sú roky veční rivali, aspoň pokiaľ ide o futbal. Ale história píše, že majú k sebe bližšie, ako by sa mohlo zdať. Šiesty najväčší chorvátsky ostrov Korčula bol na počiatku len malou osadou, ktorú založil Anténor, utečenec z Tróje. Grécke obyvateľstvo, ktoré tu žilo, pomenovalo tento kúsok zeme v Jadranskom mori Korkyra Melaina, čo znamená Čierne Korfu. Dôvodom boli husté borovicové lesy, ktoré sú preň typické. I vďaka nim je ostrov jedným z najzalesnenejších. Z Korkyry sa postupne stala Korčula s rovnomenným najväčším mestom.

Korčula

Šiesty najväčší chorvátsky ostrov v strednej časti Jadranského mora. Má rozlohu 279 štvorcových kilometrov a žije na ňom približne 16-tisíc obyvateľov. Najvyšší vrch Klupca má 568 metrov. Podnebie je mierne stredomorské, ostrov tvoria štyri takzvané opčiny: Korčula, Blato, Vela Luka, Smokvica. Hospodárstvo je založené najmä na turistickom ruchu, no dôležitú úlohu má aj rybolov a poľnohospodárstvo. 

Nehoda všetko zmenila

Hrdou obyvateľkou ostrova je už viac ako 24 rokov i Sanja Protićová. Rodáčka zo Splitu si pritom nevedela svoj život predstaviť nikde inde ako práve vo svojom rodisku a zároveň vyhľadávanom letovisku. Dnes je to presný opak. Obec Blato na tomto ostrove by nevymenila za nič na svete. Rovnako svojho manžela, ktorý bol dôvodom, prečo natrvalo zmenila bydlisko. Vyštudovaná kaderníčka mala svoj salón najskôr v Splite a neskôr už aj na ostrove Korčula. Manžel sa tak ako mnohí ďalší ostrovania odmala venoval rodinnému poľnohospodárstvu. Olivové háje, záhrada plná mandarínkovníkov, figovníkov a bylín si žiadali každú pomocnú ruku. Týmto živil manželku i dve dcéry, až kým nemal nehodu, pri ktorej takmer prišiel o zrak. Po úraze bol dlhé mesiace pripútaný na lôžko a jeho polovička sa oňho starala. Živiteľkou rodiny sa teda razom stala Sanja. Kaderníčkou už byť nemohla, musela sa rekvalifikovať.

Ako vyzerá olivovník?

Doslova školu života jej poskytla teta Jera, manželova príbuzná. „Dovtedy som ani poriadne nevedela, ako vyzerá olivovník, nieto aby som mala vedomosti o tom, kedy zberať úrodu. Nič iné mi však nezostávalo. Ona ma všetko naučila, pomáhala mi. Aby sme všetko finančne utiahli, zamestnala som sa ešte aj v miestnom vinárstve,“ hovorí Chorvátka, ktorá odjakživa milovala varenie. A tak si pred deviatimi rokmi povedala, že to bude robiť profesionálne a na úrovni. Cez deň chodila stále do vinárskeho závodu a starala sa o domáce poľnohospodárstvo, po večeroch, keď už doma všetci spali, varila džemy, sušila ovocie, aby mala čo predávať, a navyše sa prihlásila na splitskú ekonomickú školu zameranú na turizmus. Študovala diaľkovo. „Keď lokálna turistická organizácia stále propagovala typický chorvátsky koláč, ktorý voláme lumblija, turisti si ho nemohli nikde kúpiť a videli ho len na obrázku, navrhla som im, že ho budem piecť podľa tradičnej receptúry a budem im ho dodávať,“ spomína na svoje začiatky podnikavá dvojnásobná mama.

Článok pokračuje na ďalšej strane.