Pocit spolupatričnosti dokáže vyvolať u ľudí veľa faktorov. Rodinné putá, láska, vášeň, viera, politika, profesia, šport, koníčky. Ale neraz ľudí spája aj alkohol, pomsta, chorobná túžba po moci. Ľudí, o ktorých dnes bude reč, spája talent a umenie.

Talent, ktorý im otvoril dvere do kúzelného sveta olejových, temperových či akrylových farieb, do sveta, kde sa realita akýmsi zázrakom prelína s fantáziou.

VIAC FOTOGRAFIÍ UMELCOV A ICH DIEL NÁJDETE V GALÉRII

Svetobežník z Hačavy

Výtvarník Milan Špak (44) vyrástol na košickom sídlisku Dargovských hrdinov, ale po skončení štúdií sa presťahoval do baníckej dediny Hačava v Hájskej doline. Kým sa neoženil, žil na konci tejto doliny niekoľko rokov sám. Hájska dolina s neďalekou Zádielskou tiesňavou je asi bezkonkurenčne najkrajšia, najmalebnejšia dolina Slovenského krasu. V rozprávkovo útulnej chalúpke si Milan polovicu podkrovia vyárendoval pre ateliér. Ale na rodné mesto nezanevrel, nevymazal ho so svojho života, denne tam meria z Hačavy cestu za svojimi študentmi na škole umeleckého priemyslu, kde ich trpezlivo zasväcuje do tajov konzervátorstva a maliarskych techník.

„Po štvorročnom štúdiu reštaurovania výtvarných diel na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, ročnom štúdiu voľnej tvorby v USA a ďalšom ročnom štúdiu v ateliéri profesora Rudolfa Sikoru na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach som si dal od maľovania štvorročnú pauzu. Aby som mohol okúsiť, akú chuť má život svetobežníka alebo osamelého pútnika. Deväť mesiacov som putoval v podhorí Himalájí v Indii, Nepále, Pakistane. Ale ani po tejto, dalo by sa povedať, očistnej kúre som sa ešte nedostal k maľovaniu. Chcel som si zarobiť na auto, v Spojenom kráľovstve som sa zamestnal v ústave pre ľudí postihnutých tou najťažšou formou demencie. Ťažšiu prácu si ani neviem predstaviť, ale mentálne a duchovne ma veľmi obohatila, som za túto skúsenosť naozaj vďačný. Túto prácu som neskôr vymenil za zábavnejšiu formu zarábania na chlieb: v Írsku som štyri mesiace obsluhoval cestujúcich vo vlakoch. Táto robota mi sadla, mám veľmi rád cestovanie vlakom, vtedy som si ho užil plnými dúškami,“ povedal nám o zaujímavej etape svojho života Milan.

MILAN ŠPAK vymenil panelákový  byt v Košiciach sa bývanie  v rozprávkovej drevenici.
Zdroj: Peter Ličák

Začínal s voľnou tvorbou, ako inak, inšpiráciu hľadal v prírode. „Nedal som sa cestou kopírovania krajiny, na to sú fotoaparáty, vo svojich obrazoch sa snažím vyťažiť z prírody jej silné vnútorné vyžarovanie, dušu, zachytiť a dať na plátno jej esenciu, ktorú ľudia zvyčajne prehliadajú. Preto som začal práve s maľovaním prírody a dodnes sa ňou aj pri maľovaní meditatívnych krajín s postavami stále inšpirujem. V súčasnej etape svojej tvorby sa inšpirujem sakrálnym umením rozličných kultúr – stredovekým kresťanským umením, budhistickým, hinduistickým či islamským. Práve pod vplyvom umenia týchto kultúr pribudli v mojich krajinách štylizované figúry pri rozjímaní,“ hovorí v kocke Milan Špak o svojom výtvarnom smerovaní.

Silný sakrálny rozmer tvorby reprezentuje aj unikátna kolekcia jeho kresťanských ikon napísaných (na vysvetlenie: ikony sa nekreslia, nemaľujú, ale píšu) na posvätené drevo z 200-ročného chrámu v Šmigovci na severovýchode Slovenska. „Tvár Krista, Matky Božej a ďalších svätých som umiestnil na staré drevo bez podkladu, aby nezanikla štruktúra dreva. Tento výtvarný koncept inšpirovaný byzantskými ikonami som predstavil na viacerých výstavách pod rusínskym názvom Nyni i prisno, v slovenčine Teraz i vždycky,“ predstavil nám ďalší rozmer svojej tvorby Milan Špak.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia