Pionieri, zväzáci
Súčasťou seredského múzea sú aj veci dennej potreby. Zapĺňali naše slovenské socialistické domácnosti, ktorých vybavenie bolo skoro navlas rovnaké. Príbory, hrnce, detské hračky či natáčky, pomocou ktorých si socialistické pracujúce ženy udržiavali účes. Nákupné možnosti boli výrazne obmedzené. Kto túžil po niečom mimoriadnom, mohol sa spoľahnúť iba na tuzex s tým, že si najprv kadejako pokútne zohnal tuzexové poukážky. Aj tie sú súčasťou seredskej zbierky. Prevažne sme však všetci nakupovali v socialistických samoobsluhách s drôteným košíkom v ruke.
Jeden taký Miloš Majko vydražil za pätnásť eur, aby sa stal súčasťou jeho múzea. S kolegom fotografom sme z generácie takzvaných Husákových detí, nosili sme na krku pionierske šatky a nakrátko sme stihli aj zväzácke kravaty. Členské legitimácie Revolučného odborového hnutia sme už našťastie nemali čas vyfasovať. Mali sme však možnosť vidieť ich spolu s komunistickou knižkou v Seredi. Okrem týchto artefaktov sme obdivovali školské pomôcky vrátane veľkej reliéfnej mapy Československa. S prekvapením sme doslova híkali nad originálnymi kanagomami, ktoré ich majiteľ nestačil ani otvoriť a posunul ich do múzea totality. Náš redakčný fotograf Miro mal naporúdzi vtipnú spomienku, ako v škole dostal poznámku do žiackej knižky, pretože si zmyslel ochutnať, ako toto lepidlo chutí.
MILOŠ MAJKO vycestoval do Nemecka v čase, keď búrali Berlínsky múr, aby si domov odniesol kúsok zo stavby, ktorá ovplyvnila osud miliónov ľudí.
Zdroj: Archív M. M.
Všetko im zobrali
A keďže Miloš Majko je zanietený cestovateľ, je samozrejmosťou, že s návštevníkmi múzea sa chce podeliť aj o zážitky tohto druhu. V jednej z vitrín je originálny kus z Berlínskeho múra spolu s fotografiou, ako si majiteľ múzea ešte v mladom veku vlastnoručne pomocou kladiva odnáša domov kus histórie. „Veľmi rád cestoval už môj otec, učil to od detstva aj mňa. Už ako chlapec som vnímal, že socialistický blok sa s dešpektom správa nielen k cudzincom ale aj vlastným ľuďom. Keď sme cestovali z Maďarska, nie raz sme z okna vlaku videli na železničnej stanici Nyugati pályaudvar colníkov s veľkými čiernymi vrecami. Vtedy sme vedeli, že bude razia, a prídeme o všetko, čo si vezieme domov. Colníci nám aj ostatným cestujúcim bez milosti všetko zobrali. Alebo určite ešte mnohí máte v pamäti, ako sa prenášali cez hranice peniaze. Aby si našinci mohli nakúpiť to, čo chceli, v Maďarku či Poľsku, schovávali peniaze do keksov, do salámových chlebov. Mne s otcom sa osvedčil fotoaparát. Do priestoru na batérie sme zrolovali bankovky.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
