Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<p>Miloš Majko zo Serede je vášnivý cestovateľ. Na konte má viac ako 120 precestovaných krajín. Jeho iba 12-ročný syn ho zatiaľ sprevádzal na viac ako 50 zahraničných cestách. Túlavé topánky sa odjakživa spájali s&nbsp;láskou k&nbsp;slobode. Aj preto sa Miloš Majko s&nbsp;dušou cestovateľa pustil vo svojom dome do budovania unikátneho múzea totality. Upozorňuje nás, že nejde o&nbsp;dielo, ktoré by malo ospevovať minulý režim. Naopak, všetky exponáty poukazujú na dennú realitu socializmu aj na to, ako v&nbsp;praxi fungovala propaganda.<em> „Hnevá ma, keď na sociálnych sieťach poniektorí píšu nezmysly a&nbsp;ospevujú socializmus slovami, ako nám bolo dobre. Neuvedomujú si, že v&nbsp;tej dobe by neboli mohli slobodne vypisovať, čo sa im len tak zrodí v&nbsp;hlave, tak ako teraz.“</em></p>

<h3>Na večné časy</h3>
<p>Za železnou oponou sme síce žili v&nbsp;relatívnom hmotnom dostatku, no so slobodou to bolo oveľa horšie. Preto boli takí, ktorí utekali za voľnejším životom na vytúžený Západ. Museli však rátať so stráženou štátnou hranicou, s&nbsp;ostnatými drôtmi, so streľbou... Artefakty tej hrôzy sa nachádzajú aj v&nbsp;seredskom múzeu. Miloš Majko má vo svojom dome kúsok ostnatého drôtu a&nbsp;stĺpy z&nbsp;pohraničného pásma, priviezol si ich z&nbsp;českého Znojma. <em>„Tento fragment železnej opony je najcennejším exponátom. Je to originál napustený dechtom a&nbsp;vydražil som ho online v&nbsp;Znojme. Predal mi ho bývalý pohraničiar, zrejme mal aj ideologicky blízko k&nbsp;bývalému režimu, keďže sto metrov od záhrady jeho rodinného domu sa tiahla štátna československo-rakúska hranica.“</em></p>
<p>Zaujímavým doplnkom je priepustka do pohraničného pásma. Vojsť na takéto územie s&nbsp;potvrdením mohli pod kontrolou napríklad rôzni údržbári, opravári. Na ostnatý drôt sa z&nbsp;druhého konca miestnosti pozerá Lenin. Miloš Majko s&nbsp;úsmevom rozpráva, ako neplánovane prišiel k&nbsp;tejto buste, ktorá kedysi zdobila verejné miesto. Naša niekdajšia socialistická krajina si predsa sľubovala, že <em>„so Sovietskym zväzom na večné časy“</em>.</p>

<h3>Dôkladný Lenin</h3>
<p><em>„Navštívil som známeho slovenského disidenta pána Františka Petráša. Je známy tým, že s&nbsp;podobne zmýšľajúcimi ľuďmi tlačil samizdaty. Získal som od neho blany, ktoré sa vkladali do cyklostylu. Cyklostyl je prístroj na tlačenie samizdatov, pozostáva z&nbsp;plechového bubna, na ktorom bola napnutá špeciálna blana. Práve blany schoval pán Petráš pred eštebákmi, našiel ich až po dvadsiatich rokoch. Ponúkol mi aj Lenina. Na moju otázku, za koľko mi ho predá, odpovedal: ‚Za boľševika nechcem žiadne peniaze.‘ Keď si odmyslím komunistickú ideológiu, musím povedať, že Lenin je spracovaný naozaj dôkladne. Za tých čias propagandistické diela zhotovovali iba vybraní umelci, ktorí si dali na svojej práci záležať.“</em></p>
<p>Lenin najprv stál na obyčajnom stolíku, nový majiteľ s&nbsp;tým však nebol spokojný. <em>„Nech sa Lenin cíti ako doma, povedal som si. Tak som pre neho kúpil debničku po sovietskych vojakoch. Bola v&nbsp;nej vazelína pre lietadlá, konkrétne 35 kíl. Záruka tovaru sa skončila v&nbsp;roku 1985. O&nbsp;sud s&nbsp;vazelínou som nemal záujem, ale tá skrinka mi stála za to.“</em></p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Pionieri, zväzáci</h3>
<p>Súčasťou seredského múzea sú aj veci dennej potreby. Zapĺňali naše slovenské socialistické domácnosti, ktorých vybavenie bolo skoro navlas rovnaké. Príbory, hrnce, detské hračky či natáčky, pomocou ktorých si socialistické pracujúce ženy udržiavali účes. Nákupné možnosti boli výrazne obmedzené. Kto túžil po niečom mimoriadnom, mohol sa spoľahnúť iba na tuzex s&nbsp;tým, že si najprv kadejako pokútne zohnal tuzexové poukážky. Aj tie sú súčasťou seredskej zbierky. Prevažne sme však všetci nakupovali v&nbsp;socialistických samoobsluhách s&nbsp;drôteným košíkom v&nbsp;ruke.</p>
<p>Jeden taký Miloš Majko vydražil za pätnásť eur, aby sa stal súčasťou jeho múzea. S&nbsp;kolegom fotografom sme z&nbsp;generácie takzvaných Husákových detí, nosili sme na krku pionierske šatky a&nbsp;nakrátko sme stihli aj zväzácke kravaty. Členské legitimácie Revolučného odborového hnutia sme už našťastie nemali čas vyfasovať. Mali sme však možnosť vidieť ich spolu s&nbsp;komunistickou knižkou v&nbsp;Seredi. Okrem týchto artefaktov sme obdivovali školské pomôcky vrátane veľkej reliéfnej mapy Československa. S&nbsp;prekvapením sme doslova híkali nad originálnymi kanagomami, ktoré ich majiteľ nestačil ani otvoriť a&nbsp;posunul ich do múzea totality. Náš redakčný fotograf Miro mal naporúdzi vtipnú spomienku, ako v&nbsp;škole dostal poznámku do žiackej knižky, pretože si zmyslel ochutnať, ako toto lepidlo chutí.</p>

<h3>Všetko im zobrali</h3>
<p>A&nbsp;keďže Miloš Majko je zanietený cestovateľ, je samozrejmosťou, že s&nbsp;návštevníkmi múzea sa chce podeliť aj o&nbsp;zážitky tohto druhu. V&nbsp;jednej z&nbsp;vitrín je originálny kus z&nbsp;Berlínskeho múra spolu s&nbsp;fotografiou, ako si majiteľ múzea ešte v&nbsp;mladom veku vlastnoručne pomocou kladiva odnáša domov kus histórie.<em> „Veľmi rád cestoval už môj otec, učil to od detstva aj mňa. Už ako chlapec som vnímal, že socialistický blok sa s&nbsp;dešpektom správa nielen k&nbsp;cudzincom ale aj vlastným ľuďom. Keď sme cestovali z&nbsp;Maďarska, nie raz sme z&nbsp;okna vlaku videli na železničnej stanici Nyugati pályaudvar colníkov s&nbsp;veľkými čiernymi vrecami. Vtedy sme vedeli, že bude razia, a&nbsp;prídeme o&nbsp;všetko, čo si vezieme domov. Colníci nám aj ostatným cestujúcim bez milosti všetko zobrali. Alebo určite ešte mnohí máte v&nbsp;pamäti, ako sa prenášali cez hranice peniaze. Aby si našinci mohli nakúpiť to, čo chceli, v&nbsp;Maďarku či Poľsku, schovávali peniaze do keksov, do salámových chlebov. Mne s&nbsp;otcom sa osvedčil fotoaparát. Do priestoru na batérie sme zrolovali bankovky.“</em></p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Iba rodičia</h3>
<p>Počas socializmu bolo takmer nemožné pozrieť sa za železnú oponu, ako sa žije na Západe. O&nbsp;šťastí mohli hovoriť tí, ktorí tam mali príbuzných a&nbsp;po dlhých tortúrach im totalitný režim dovolil vycestovať na návštevu. Víza však dostávali iba niektorí členovia rodiny – pre istotu, aby celá rodina náhodou neemigrovala. Mama Miloša Majka tak mohla spolu s&nbsp;manželom vycestovať za svojou sestrou do západného Berlína, deti museli ostať doma.</p>
<p><em>„Ja som sa vybral v&nbsp;tom istom čase do východného Berlína vlakom. Keď som sa postavil k&nbsp;Brandenburskej bráne, videl som na západnej strane otca, ale delilo nás nepreniknuteľné a&nbsp;strážené územie. Dohodli sme sa, že sa stretneme na Alexanderplatzi v&nbsp;určitú hodinu, a&nbsp;keby sa nám to nebolo podarilo, mali sme skúšať prísť na dohodnuté miesto každú hodinu. Zo západného Nemecka premával vlak do západného Berlína cez východnú časť tak, že okolo koľajníc bol vysoký plot, žiadna stanica, žiadny semafor a&nbsp;červená. V&nbsp;múre sa potom otvorila brána, cez ktorú vlak prešiel do Berlína, kde vládol iný režim,“</em> aj o&nbsp;takých socialistických absurditách hovorí Miloš Majko.</p>

      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/f4b7a857-8505-4b8a-88d9-eb815e06ee39_phpfinbfm.jpg/320/180" alt="" data-media-id="12286822" data-embed-id="6562445">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">MILOŠA MAJKA naučil láske k cestovaniu jeho otec. Nečudo, že keď búrali symbol studenej vojny, okamžite vycestovali na miesto, kde dochádzalo k dramatickým pokusom o útek.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Archív M. M.</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    
<h3>Európsky pas</h3>
<p>Keď padal Berlínsky múr, otec Miloša Majka zorganizoval zájazd, zamestnanci miestnej fabriky v&nbsp;Seredi vycestovali do Nemecka, aby videli, ako sa v&nbsp;praxi búra totalitný režim. <em>„Vládla tam neuveriteľná, radostná atmosféra. Nikto už konečne nemal strach, ľudia sa objímali, jasali.“</em> Múzeum totality by návštevníkom malo sprostredkovať všetky tie chvíle, ktoré sme nie tak dávno zažívali a&nbsp;ktoré by mali byť pre všetky ďalšie generácie mementom. Miloš Majko má za cieľ ponúknuť svoje dielo záujemcom hlavne online. Osobne sú u&nbsp;neho vítaní študenti žurnalistiky či novodobej histórie, ktorí by potrebovali študijný materiál. V&nbsp;múzeu nájdu aj dobové noviny, ktoré napríklad veľmi stroho informovali o&nbsp;černobyľskej havárii, ktorá poznačila osudy tisícok rodín.</p>
<p>Miloš Majko sa do budovania socialistického múzea pustil z&nbsp;niekoľkých dôvodov. Pre pandémiu musel na dva roky prerušiť cestovanie po svete s&nbsp;výnimkou Česka. Aj takto sa preto snažil zmysluplne využiť čas. <em>„Prekvapuje ma, keď bežní ľudia podceňujú hodnotu Slovenska ako členského štátu Európskej únie. Keď cestujem mimo Únie, napríklad na Kaukaz, taxikári či pracovníci hotelov sa na nás pozerajú s&nbsp;bázňou, tak ako sme my kedysi hľadeli na západných turistov. Európska únia je totiž pre nich nedosiahnuteľná. Európsky pas má neskutočnú hodnotu. Za víza do schengenského priestoru sa platí tisíckami eur tam, kde sa zarábajú stovky eur mesačne. Tieto veci treba ľuďom povedať aj prostredníctvom tohto múzea. Žijeme v&nbsp;blahobyte, väčšina Slovákov nevie, čo je to ozajstná chudoba.“</em></p>
<p>Majiteľ seredského múzea si v&nbsp;žiadnom prípade nedával ciele typu – zdolať počtom exponátov akýkoľvek rekord. Za zmienku však stojí, že každý jeden kus je originál s&nbsp;výnimkou jediného exponátu. <em>„Jedine štandarda prezidenta Gustáva Husáka je replika.“</em></p>