Miloš Majko zo Serede je vášnivý cestovateľ. Na konte má viac ako 120 precestovaných krajín. Jeho iba 12-ročný syn ho zatiaľ sprevádzal na viac ako 50 zahraničných cestách. Túlavé topánky sa odjakživa spájali s láskou k slobode. Aj preto sa Miloš Majko s dušou cestovateľa pustil vo svojom dome do budovania unikátneho múzea totality. Upozorňuje nás, že nejde o dielo, ktoré by malo ospevovať minulý režim. Naopak, všetky exponáty poukazujú na dennú realitu socializmu aj na to, ako v praxi fungovala propaganda. „Hnevá ma, keď na sociálnych sieťach poniektorí píšu nezmysly a ospevujú socializmus slovami, ako nám bolo dobre. Neuvedomujú si, že v tej dobe by neboli mohli slobodne vypisovať, čo sa im len tak zrodí v hlave, tak ako teraz.“

Na večné časy

Za železnou oponou sme síce žili v relatívnom hmotnom dostatku, no so slobodou to bolo oveľa horšie. Preto boli takí, ktorí utekali za voľnejším životom na vytúžený Západ. Museli však rátať so stráženou štátnou hranicou, s ostnatými drôtmi, so streľbou... Artefakty tej hrôzy sa nachádzajú aj v seredskom múzeu. Miloš Majko má vo svojom dome kúsok ostnatého drôtu a stĺpy z pohraničného pásma, priviezol si ich z českého Znojma. „Tento fragment železnej opony je najcennejším exponátom. Je to originál napustený dechtom a vydražil som ho online v Znojme. Predal mi ho bývalý pohraničiar, zrejme mal aj ideologicky blízko k bývalému režimu, keďže sto metrov od záhrady jeho rodinného domu sa tiahla štátna československo-rakúska hranica.“

Zaujímavým doplnkom je priepustka do pohraničného pásma. Vojsť na takéto územie s potvrdením mohli pod kontrolou napríklad rôzni údržbári, opravári. Na ostnatý drôt sa z druhého konca miestnosti pozerá Lenin. Miloš Majko s úsmevom rozpráva, ako neplánovane prišiel k tejto buste, ktorá kedysi zdobila verejné miesto. Naša niekdajšia socialistická krajina si predsa sľubovala, že „so Sovietskym zväzom na večné časy“.

Dôkladný Lenin

„Navštívil som známeho slovenského disidenta pána Františka Petráša. Je známy tým, že s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi tlačil samizdaty. Získal som od neho blany, ktoré sa vkladali do cyklostylu. Cyklostyl je prístroj na tlačenie samizdatov, pozostáva z plechového bubna, na ktorom bola napnutá špeciálna blana. Práve blany schoval pán Petráš pred eštebákmi, našiel ich až po dvadsiatich rokoch. Ponúkol mi aj Lenina. Na moju otázku, za koľko mi ho predá, odpovedal: ‚Za boľševika nechcem žiadne peniaze.‘ Keď si odmyslím komunistickú ideológiu, musím povedať, že Lenin je spracovaný naozaj dôkladne. Za tých čias propagandistické diela zhotovovali iba vybraní umelci, ktorí si dali na svojej práci záležať.“

Lenin najprv stál na obyčajnom stolíku, nový majiteľ s tým však nebol spokojný. „Nech sa Lenin cíti ako doma, povedal som si. Tak som pre neho kúpil debničku po sovietskych vojakoch. Bola v nej vazelína pre lietadlá, konkrétne 35 kíl. Záruka tovaru sa skončila v roku 1985. O sud s vazelínou som nemal záujem, ale tá skrinka mi stála za to.“

Pokračovanie na ďalšej strane...