Mária Mišovičová

Kariéru uznávaného a&nbsp;vyhľadávaného umelca začal až po päťdesiatke. Keby nebol taký nesmierne skromný, možno by o&nbsp;jeho živote, podobnom hollywoodskemu príbehu, vedelo na Slovensku omnoho viac ľudí. O&nbsp;strastiplnej minulosti, ale aj o&nbsp;ceste na olymp medzi fotografickú elitu rozprával zriedka a&nbsp;veľmi skromne. Tí, ktorí ho poznajú, si k&nbsp;jeho menu automaticky priradia legendárnu skupinu Beatles. „Chrobáci“ však neboli jediné slávne osobnosti, ktoré stáli pred jeho objektívom. V&nbsp;šoubiznise svojimi zábermi spôsobil revolúciu, no nespoznal len slávu, ale aj odvrátenú tvár života.

Na Slovensku vždy Dežo, v&nbsp;Londýne Dezo, v&nbsp;banskoštiavnickej matrike je pri dátume jeho narodenia 24. mája 1912 uvedené meno Dezider. Narodil sa manželom Hoffmannovcom – Kornélii a&nbsp;Lajosovi, ktorý pochádzal zo židovskej rodiny. Dežo bol jedináčik. Mal len tri roky, keď mu nečakane zomrel otec a&nbsp;mama sa rozhodla presťahovať z&nbsp;Banskej Štiavnice do Žiliny. Sama s&nbsp;malým dieťaťom si musela poradiť, aby im obom zabezpečila živobytie. Zrejme jej nechýbal obchodnícky duch. Neďaleko železničnej stanice si otvorila stánok, v&nbsp;ktorom predávala nielen noviny a&nbsp;časopisy, ale aj knihy, čo bolo na tie časy čosi neznáme a&nbsp;nové.

Toto nóvum malo priaznivý vplyv aj na jej syna, ktorý sa do kníh zamiloval. Dežo Hoffmann v&nbsp;Žiline vychodil ľudovú školu, nastúpil na strednú, ale prerušil ju, pretože odišiel na vojenčinu do Piešťan. Po návrate sa v&nbsp;roku 1930 vyučil za typografa. Mladého muža však lákal pohyblivý obraz, túžil zachytávať okamihy zo života ľudí. Tak sa vybral do Prahy. Začiatky neboli jednoduché, najskôr sa živil ako biletár v&nbsp;divadle u&nbsp;Voskovca a&nbsp;Wericha. Popri práci študoval žurnalistiku, dokonca absolvoval jeden semester na akadémii umení.

Teória však nebola jeho parketa – chcel tvoriť. Keď sa zoznámil s&nbsp;budúcou hollywoodskou hviezdou Hedou Kislerovou, známou pod umeleckým menom Heddy Lamar, jeho tvorivé plány začínali nadobúdať reálnejšie kontúry. Heda ho priviedla do barrandovských filmových ateliérov a&nbsp;v&nbsp;štábe vynikajúceho kameramana Otu Hellera držal v&nbsp;ruke klapku. Filmové prostredie ho uchvátilo, zanechal žurnalistiku, a&nbsp;hoci malými krokmi, predsa len kráčal za vysnívanou métou – za pohyblivými obrázkami. Po dvoch rokoch v Barrandove mu do cesty opäť vstúpila Heddy Lamar.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vybavila mu stáž v&nbsp;parížskej pobočke americkej filmovej spoločnosti 20th Century Fox. V&nbsp;roku 1934 opustil Československo – netušil, že natrvalo – a&nbsp;odišiel do Francúzska. Počas ročnej stáže Dežo Hoffmann nakrúcal spravodajské i&nbsp;dokumentárne filmy. Americkí šéfovia boli spokojní, preto mu v&nbsp;roku 1935 dali lákavú ponuku: najskôr ho vyslali ako vojnového dokumentaristu nakrútiť Mussoliniho vojenský vpád do Etiópie a&nbsp;následne v&nbsp;roku 1936 do Barcelony zachytiť Olympiadu popular. Práve v&nbsp;tejto krajine sa zoznámil s&nbsp;ľuďmi, ktorí ovplyvnili jeho tvorbu, ale aj životné postoje a&nbsp;nazeranie na svet.

Prvým bol fotoreportér Robert Capa, neskôr legenda fotografie, a&nbsp;ďalším novinár a&nbsp;spisovateľ Ernest Hemingway. S&nbsp;obidvomi sa spriatelil, vytvorili nerozlučnú trojicu. A&nbsp; k nej patrila i&nbsp;žena – jeho prvá manželka, Španielka. Jej meno nie je známe, pretože po pár týždňoch manželstva zahynula na fronte a&nbsp;Dežo Hoffmann sa o&nbsp;veľký žiaľ za ňou s&nbsp;nikým nedelil. Ten front, to bola občianska vojna, ktorá vypukla v&nbsp;čase Hoffmannovho pobytu v&nbsp;Španielsku. Vstúpil do interbrigadistického novinárskeho združenia a&nbsp;ako vojnový kameraman odišiel do bojových línií. Trikrát ho zranili a&nbsp;v&nbsp;roku 1939 pri poslednom zásahu – do lebky – stratil na nejaký čas pamäť.

Po vyliečení ho presunuli do internačného tábora vo Francúzsku, z&nbsp;ktorého nasledujúci rok ušiel do Anglicka. Vstúpil do Československej armády, neskôr sa pripojil ku Kráľovskému letectvu. Údajne lietal i&nbsp;nad Slovenskom, kam sa chcel vrátiť. Ešte pred skončením vojny sa v&nbsp;Anglicku oženil. Jeho manželkou sa stala dievčina židovského pôvodu Lilly a&nbsp;narodili sa im dcéra Dolores a&nbsp;syn David. Keď sa vojnové utrpenie skončilo, začal intenzívnejšie rozmýšľať o&nbsp;návrate na Slovensko.

S&nbsp;manželkou sa dohodli, že najprv pôjde on a&nbsp;pripraví všetko na príchod rodiny. Osud to však zariadil inak. Už držal v&nbsp;ruke letenku do Prahy, keď ho na londýnskom letisku oslovila pasažierka s&nbsp;malým dieťaťom. Neušlo sa jej miesto v&nbsp;lietadle, preto sa obrátila na Deža Hoffmanna a&nbsp;uprosila ho, aby jej prepustil tú svoju. Na druhý deň sa v&nbsp;novinách dočítal, že lietadlo havarovalo a&nbsp;katastrofu nikto neprežil. Vtedy sa definitívne rozhodol, že sa usadí v&nbsp;Anglicku.

Najprv to bolo v&nbsp;meste Leicester. Tam mal prvé fotografické a&nbsp;nahrávacie štúdio. V&nbsp;tom čase ho oslovil juhoslovanský predseda vlády Josip Broz Tito, aby nakrútil prvý povojnový dokumentárny film o&nbsp;Juhoslávii. V&nbsp;roku 1949 sa Hoffmannovci presťahovali do Londýna, kde sa Dežo ocitol v&nbsp;centre rodiaceho sa šoubiznisu. V&nbsp;hudobnom týždenníku Record Mirror bol fotoreportérom, spolupracoval aj s&nbsp;denníkmi News Chronicle a&nbsp;Daily Mirror. Vytváral momentky, ktoré nadchýnali nielen jeho nadriadených, ale aj osobnosti.

Keď mal takmer päťdesiat, stretol „chrobákov“. Na porade v&nbsp;redakcii mu padol zrak na ružový list a&nbsp;priloženú fotografiu štyroch mladíkov s&nbsp;dlhými vlasmi. Mladučká pisateľka redakcii vyčítala, že nepíšu o&nbsp;liverpoolskej skupine Beatles, ktorá sa vrátila z&nbsp;Hamburgu, kde vydala prvú platňu. Hoffmanna informácia zaujala, povedal o&nbsp;tom šéfredaktorovi, no ten sa len zasmial a&nbsp;odporučil mu, aby nebral každý list od čitateľa vážne. Dežo šéfa šesť mesiacov presviedčal, aby ho poslal do Liverpoolu. Ten nakoniec rezignoval, dohodli sa, že s&nbsp;Beatles strávi tri hodiny, nafotí ich a&nbsp;vráti sa.

Fotenie si dohodol s&nbsp;ich manažérom Brianom Epsteinom. Predstava tohto pána bola, že začínajúcu kapelu odfotografuje pri podpise zmluvy. S&nbsp;tým fotograf nesúhlasil. Chcel mladých mužov zachytiť pri bežnej činnosti a&nbsp;tak, aby bolo na prvý pohľad jasné, že sú z&nbsp;Liverpoolu. Paul, John, George i&nbsp;Ringo s&nbsp;tým nadšene súhlasili. Prvé fotky vznikli v&nbsp;dome Paula McCartneyho pri varení čaju. Tie ďalšie, ktoré s&nbsp;úspechom obleteli svet, v&nbsp;liverpoolskom Seftonskom parku. Dežo Hoffmann si ľahol na trávnik a&nbsp;štyria mládenci nad ním alebo pred ním na jeho pokyn skákali, naháňali sa, šantili ako deti.

Dovtedy ich fotili len v&nbsp;ateliéri, vznikali tak štylizované zábery. Pred objektívom takmer nedýchali, len stáli bez pohybu, aby podľa vtedajšieho úzu bolo všetko dokonalé. Ako voskové figuríny. Z&nbsp;fotoaparátu Deža Hoffmanna však vyšli snímky zachytávajúce pohyb, bezprostrednosť, život. Namiesto pár hodín s&nbsp;nimi strávil tri dni a&nbsp;do redakcie sa vracal s&nbsp;otázkou, či je ešte jej zamestnancom. Svojimi zábermi slávnych obrátil dovtedajší fotografický svet naruby.

„Všetci štyria sme považovali Deža akoby za otca, verili sme mu a&nbsp;boli sme ochotní urobiť čokoľvek, čo navrhol,“

Čím si ich tak získal? Profesionálnym prístupom, fotkami, tvorbou, ľudskosťou a&nbsp;priateľstvom. Bol to veľmi srdečný a&nbsp;ústretový človek. Citlivo vnímal ľudí, podelil sa o&nbsp;názor, ak bolo treba, pomáhal. Jeho spolupráca s&nbsp;Beatles trvala osem rokov – od roku 1962 až do rozpadu skupiny v&nbsp;roku 1970. Nechýbal ani pri jednej významnej udalosti tejto kapely, často bol akýmsi prvolezcom. Bol prvý, kto ich fotografoval v&nbsp;Liver­poole, prvý a&nbsp;jediný, kto ich snímal pri nahrávaní prvého albumu v&nbsp;londýnskom štúdiu na Abbey Road.

Ako jediný profesionálny fotograf ich sprevádzal na všetkých európskych turné a&nbsp;rovnako s&nbsp;nimi v&nbsp;roku 1964 absolvoval ich prvý pobyt v&nbsp;USA. Spomedzi všetkých fotografov na svete im urobil najviac snímok. Ich počet však nikto presne nepozná. Stále však zostáva v&nbsp;platnosti výrok, že bez Deža Hoffmanna by „chrobáci“ nedosiahli taký vizuálny dojem, na aký ich dokázal nahovoriť len on aj vďaka svojim niekedy až pojašeným nápadom. Na druhej strane, bez profesionálneho, ale i&nbsp;ľudského kontaktu s&nbsp;Beat­les by dvere mnohých legiend zostali pred ním zatvorené.

Dežo Hoffmann nefotil len slávnych „bítlsákov“. Do&nbsp;jeho ateliéru, najprv v&nbsp;Soho, neskôr na Wardour Street, chodil Cliff Richard, Mick Jagger a&nbsp;Rolling Stones, The Shadows... Nebolo celebrity, ktorá by nechcela pózovať pred jeho objektívom. Populárnych ľudí oslovovať nemusel, naopak, legendy filmu či hudby intervenovali u&nbsp;neho, núkali sa. O&nbsp;zábery ho požiadali Marylin Monroe i&nbsp;Frank Sinatra, Marlene Ditrichovú fotil v&nbsp;Paríži, snímal aj ďalšie legendy: Sophiu Lorenovú, Charlieho Chaplina, Marlona Branda, Duka Ellingtona, Jimiho Hendrixa, Louisa Armstronga, Eltona Johana, Toma Johnsa, Laurenca Oliviera, Pink Floyd a&nbsp;mnoho ďalších.

Celkovo má na konte vyše milióna fotiek slávnych ľudí. Popri pracovnej vyťaženosti takmer na celom svete pôsobil aj na Slovensku. Sem za ním prišiel Karel Gott aj Olga Schoberová, ktorá si neskôr zahrala v hollywoodskych filmoch. Ale predovšetkým, pomáhal pri organizovaní medzinárodného piesňového festivalu Bratislavská lýra. Lanáril na ňu hudobné veličiny, ako bol Cliff Richard, bosonohá Sandy Shaw či The Shadows. Vždy dobre poradil, koho osloviť, kto je na vrchole alebo kto naň onedlho vystúpi. V&nbsp;brandži hviezd malo jeho slovo takú váhu, že mu stačilo naznačiť, na ktorom festivale by nemal britský umelec chýbať, a&nbsp;slávni speváci ho brali vážne.

Sám ich sprevádzal na Slovensko a&nbsp;s&nbsp;mnohými zostal aj v&nbsp;súkromí v&nbsp;priateľskom kontakte. Začiatkom 80. rokov odišiel do dôchodku. Odložil fotoaparát a&nbsp;chcel sa pustiť do retrospektívy svojej tvorby, spísať životné osudy. Nestalo sa to, zostalo iba pri plánoch. Jeho cesta sa skončila 26. marca 1986. Zomrel v&nbsp;Londýne, pochovaný je na židovskom cintoríne vo štvrti Golders Green. Slávnemu, no málo známemu rodákovi otvorili v&nbsp;Banskej Štiavnici múzeum. Je prvé na svete, nachádzajú sa v&nbsp;ňom originálne fotografie tohto významného umelca, ale i&nbsp;jeho osobné predmety. Väčšinu múzeu podarovala jeho dcéra.