Vladimír Kampf

Prednostu Okresného úradu v&nbsp;Dunajskej Strede Michala Deraja majú mnohí za čudáka. Rodičovský dom, v&nbsp;ktorom býva, má obrastený divočinou a&nbsp;roky sa snažil živiť najmä ako čo najtradičnejšie hospodáriaci gazda, ktorý šetrí krajinu a&nbsp;myslí na jej budúcnosť. Práve na jeho parcelách stoja dva stĺpy pripravené na hniezdenie bocianov. V&nbsp;polovici mája bolo jedno hniezdo už obsadené a&nbsp;párik sedel na vajíčkach. Druhé zatiaľ vyzeralo prázdne.

Keby nebol Michal Deraj prednosta, ktorý leží mnohým miestnym starostom, úradníkom, podnikateľom a&nbsp;možno aj mafiánom v&nbsp;žalúdku, bociany by nemali žiadny problém. Veď kto by riešil dva staré stĺpy elektrického vedenia na súkromnom pozemku? Taká somarina! Stačí sa pozrieť okolo seba a&nbsp;len tak z&nbsp;brucha hádať, čo všetko v&nbsp;dedine nemá stavebné povolenie. Zdá sa však, že v&nbsp;prípade Derajových stĺpov a&nbsp;bocianích hniezd treba byť mimoriadne obozretný.

Michal sa sám s&nbsp;úsmevom priznáva, že je medzi prednostami exot. Je ochranárom ešte z&nbsp;čias socializmu a&nbsp;zo slávnych čias legendárneho Slovenského zväzu ochrancov prírody a&nbsp;krajiny. „Narodil som sa v&nbsp;Komárne, kde som trávil detstvo s&nbsp;naším súčasným pedagógom environmentalistiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského Mirkom Bohušom. Spolu sme sa začali venovať ochrane prírody. Chodievali sme do Podunajského múzea v&nbsp;Komárne na zoologický krúžok pod vedením pána Bindera. Pavla, nie Júliusa! Július mal na dunajskú prírodu deštrukčný vplyv,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

Mirko zostal verný prírode ako pedagóg a&nbsp;vedec. Michala nevzali na environmentalistiku hneď, dostal sa na ňu až po vojenčine. „Venoval som sa najmä Dunaju, podunajskej prírode a jej ochrane. Životnému prostrediu som sa venoval najmä v medzinárodných organizáciách. Pracovať pre slovenské organizácie bolo frustrujúce. Bol som zakladajúci člen Strany zelených na Slovensku. Angažoval som sa politicky, pretože som vedel, že ak chceme v ochrane prírody niečo dosiahnuť, bez politiky to nepôjde. Tam sa robia dôležité rozhodnutia a tvorí sa spoločnosť.“&nbsp;Robil pre medzinárodné organizácie, americké mierové zbory, dánske ministerstvo životného prostredia, dva roky žil v&nbsp;Kanade, pracoval pre rozvojový program OSN a&nbsp;regionálne environmentálne centrum… „Nakoniec ma osobný život doviedol späť na Slovensko do domu starých rodičov, kde si teraz pestujem divočinu.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Riadením osudu sa dostal do starorodičovského domu. Tí boli drobní hospodári. Komunisti ich mali za kulakov. Prinútili ich vstúpiť do družstva. Pôdu, zvieratá a&nbsp;stroje museli odovzdať. „Obaja tým trpeli. Hrdú sedliacku česť položili na oltár kolektivizácie. Museli sa zariadiť a&nbsp;živiť deti. Za prvej Československej republiky ich živila farma.“

Michal začiatkom tohto tisícročia zrušil zmluvy s&nbsp;družstvom a&nbsp;vypýtal si naspäť reštituovanú rodinnú pôdu. „Pustil som sa do hospodárenia. Dúfal som, že sa dostanem k&nbsp;nejakým dotáciám a&nbsp;postavím farmu na nohy. Lenže u&nbsp;nás v&nbsp;tom čase rozkrádali dotácie oligarchovia a&nbsp;veľkopodnikatelia. Rodinné farmárstvo nemalo šancu na podporu. Tá bola nastavená tak, že ju mohli dostať iba vyvolení. Vlastné gazdovstvo som si musel budovať za svoje z&nbsp;ničoho. Doteraz ho budujem s&nbsp;tým, že je pre mňa prvoradé prírodné farmárstvo. Ochrana prírody stojí nad produkciou. To je základ pre to, aby sme zmiernili klimatický dosah. Ľudstvo nemôže využívať vo svoj prospech sto percent zemského povrchu,“ hovorí. „Časť musíme nechať prírode. Hospodáriť musíme s&nbsp;ohľadom na prírodu.“

Lenže na také reči vyvolení kašlú. „Raz sa popália. Vyvolení hospodária intenzívne. Otázka je, či to dokážu aj o&nbsp;sto rokov, keď sa im pôda vyčerpá. Stratia sa živiny a&nbsp;zmení sa jej štruktúra. Ak nezabezpečia kolobeh živín v&nbsp;pôde prostredníctvom pôdnych baktérií a&nbsp;živočíchov, dlhodobo nedokážu dosahovať súčasné výnosy. Ich spôsob hospodárenia je odsúdený na zánik. Naši predkovia dobre vedeli, čo pôda potrebuje a&nbsp;ako na nej treba gazdovať. Bez rovnováhy a&nbsp;biodiverzity to nepôjde. Keď bude celá príroda slúžiť bezohľadne len v&nbsp;niečí ekonomický prospech, nemôže to dobre dopadnúť. Príroda funguje inak, než si predstavujú veľkopodnikatelia.“

Michal Deraj pracoval v&nbsp;štátnej správe od roku 2012 na Správe Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy. V&nbsp;roku 2019 už ochrana podunajskej prírody začala miestnym vyvoleným prekážať. Museli niečo vymyslieť, aby zlikvidovali odhodlanie ochranárov. „Minister László Sólymos našiel pre spriaznených podnikateľov riešenie. Prišiel s&nbsp;reorganizáciou ochrany prírody na Slovensku. Zrušil Správu Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy a&nbsp;začlenil ju do Správy Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie. Reorganizáciou mohol zrušiť pracovné miesta nepohodlných ochranárov.“

Žartom sa dá povedať, že tí, ktorí sa chceli M. Deraja zbaviť a ktorým sa nepáči vo funkcii prednostu, si za to, že ho majú na úrade, vlastne môžu sami. Keby ho boli nechali na Správe Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy, asi by ho ani nenapadlo hľadať si uplatnenie inde. Jeho cesta do prednostovskej stoličky viedla cez OĽANO. „Vedeli, čo som, kto som a&nbsp;ako som skončil v&nbsp;ochrane prírody. Prihlásil som sa do výberového konania. Z&nbsp;viacero kandidátov a&nbsp;nominantov strán a&nbsp;rôznych záujmov som uspel ja. OĽANO si vybralo mňa. Asi mali prečítaných aj ostatných…“

Odkedy je v&nbsp;úrade, zavadzia mnohým. Pred nos prednostu pristávajú sťažnosti na neho. „Využil som novelizovaný zákon o&nbsp;štátnej službe, a&nbsp;hneď ako začal platiť, som podal návrh na odvolanie dvoch vedúcich odborov bez udania dôvodu. Odísť musela vedúca odboru starostlivosti o&nbsp;životné prostredie a&nbsp;vedúci pozemkového a&nbsp;lesného odboru. Vedúca odboru starostlivosti o&nbsp;životné prostredie nesie svoje odvolanie a&nbsp;následné prepustenie zo zamestnania ťažko. Podala žalobu na ministerstvo vnútra, že je to neplatné a&nbsp;že ona je predsa najlepšia odborníčka a&nbsp;asi tam má byť navždy. Očista spoločnosti nie je jednoduchá.“

Na nekompetentnosť Michala Deraja sa sťažujú aj niektorí starostovia z&nbsp;regiónu rovno u&nbsp;premiéra Eduarda Hegera či ministra Romana Mikulca. „Je to tvrdá kampaň ľudí, ktorí doteraz žili z&nbsp;provízií, politického protekcionizmu a&nbsp;korupcie. Som pre nich prekážkou. Vraj neviem komunikovať so samosprávami, som neodborník a&nbsp;v&nbsp;ničom sa nevyznám.“

Medzi tými, ktorí Michala Deraja „nemusia“, je aj obec, v&nbsp;ktorej má trvalý pobyt. „Stačilo, aby som sa kriticky vyjadril k&nbsp;najväčšiemu logistickému parku na Slovensku, ktorý má v&nbsp;Kútnikoch vyrásť. Vraj čo si to dovoľujem –&nbsp;vyjadrovať sa k&nbsp;tomu… Starosta niekoľko parciel včas predal sám sebe ako fyzickej osobe. To ústavný zákon vyslovene zakazuje. Na pozemku, ktorý sám sebe predal, má už aj kanalizáciu za obecné peniaze a&nbsp;bez povolenia. V&nbsp;povoľovacom konaní jeho parcela nie je, ale zrazu sa objaví v&nbsp;užívacom povolení,“ hovorí prednosta Deraj. Tieto „zázraky“ z&nbsp;Kútnikov vyšetruje NAKA.

Takto sa konečne dostávame k&nbsp;bocianom a&nbsp;ich nelegálnym hniezdočkám lásky na dvoch Derajových starých stĺpoch. Treba na neho nájsť nejaké hriechy. Tento je síce smiešny, ale predsa aspoň niečo! „Snažia sa mi dokázať nezákonnosť a&nbsp;uložiť mi vysoké pokuty. Lenže ja mám zmluvu s&nbsp;Bratislavským regionálnym ochranárskym združením, že je to stavba na filmárske či dokumentačné účely. Podľa stavebného zákona na to nepotrebujem žiadne stavebné povolenie. Postavil som ich s&nbsp;pomocou ochranárov v&nbsp;roku 2017. Bociany ma sprevádzajú, odkedy som začal hospodáriť, a&nbsp;uvedomujem si ich dôležitosť pre hospodárenie blízke prírode. Som rád, že sa im tu páči. Od začiatku akoby sa pýtali, či sa tu niekde dá ubytovať.“

Všetky fotografie bocianov k&nbsp;tejto reportáži vznikli vďaka kulise na pozemku Michala Deraja.