Mária Mišovičová

Podľa dobových údajov bola jeho prvou zastávkou v&nbsp;Európe rodina bohatej markízy v&nbsp;Messine, historici sa domnievajú, že to mohol byť aristokratický rod Sollimovcov, a&nbsp;zrejme odtiaľ pochádza i&nbsp;jeho priezvisko. Narodil sa okolo roku 1721, ale kde konkrétne, na to si nepamätal. Nie div, do rodiny sicílskych aristokratov ho predali v&nbsp;útlom veku. Pôvodne sa zrejme volal Mmadi Make, čo by naznačovalo, že pochádzal z&nbsp;kmeňa Kanuriov, ktorí sa usadili v&nbsp;okolí mesta Sokoto v&nbsp;Nigérii. Angela počas kmeňových vojen ako malé dieťa zajali a&nbsp;predali do otroctva. Odtiaľ ho vykúpila markíza z&nbsp;Messiny.

Postavenie väčšiny detí z&nbsp;Afriky, ktoré sa ocitli v&nbsp;Európe, je z&nbsp;dnešného pohľadu nedôstojné. Ony však pociťovali vďaku, že sa ocitli u&nbsp;európskych panovníkov alebo zámožnej šľachty, pretože sa zbavili neľudského zaobchádzania otrokárov v&nbsp;rodnej krajine, neraz i&nbsp;týrania a&nbsp;mučenia. Na panských dvoroch s&nbsp;nimi zachádzali oveľa ľudskejšie, aj keď si museli zvyknúť na to, že neraz mali podobné postavenie ako opičky v&nbsp;zlatých klietkach či vzácne papagáje. Obdobie 17.&nbsp;až 19.&nbsp;storočia bolo doslova uchvátené ďalekými krajinami a&nbsp;ich obyvateľmi. Módnym trendom sa stalo nakupovanie otrokov, z&nbsp;ktorých sa stávali pokresťančení sluhovia, pážatá alebo komorníci. Africké služobníctvo bolo v&nbsp;týchto storočiach u&nbsp;panovníkov alebo aristokratov akousi dekoráciou domácnosti.

V&nbsp;stredomorských prístavoch predávali zväčša otrokov z&nbsp;Afriky a&nbsp;dovoliť si ich mohli len tí najbohatší. Muríni, ako ich nazývali, boli vo vtedajšej spoločnosti dôkazom výnimočného postavenia svojho pána, jeho majetku, prestíže a&nbsp;prepychovým sídlam dodávali exotický nádych. Vďaka farbe svojej pleti nemali postavenie obyčajných sluhov, ale boli ozdobou a&nbsp;kuriozitou. Panovníci i&nbsp;aristokrati ich svojím spôsobom rozmaznávali –&nbsp;ako lokaji pánov sprevádzali na honosné stretnutia alebo robili spoločnosť ich manželkám či deťom.

Okrem Afričanov žili v&nbsp;sídlach šľachty pôvodní obyvatelia Ameriky, tureckí komorníci, pokrstené Turkyne, ale, povedané dobovou rečou, i&nbsp;obri a&nbsp;trpaslíci –&nbsp;títo všetci mali nálepku <em>„exoti z&nbsp;povolania“</em>. Na pokyn pánov nosili zväčša nápadné pestré oblečenie, čím na seba pútali pozornosť. Vzbudzovali záujem, nadšenie, ale neraz i&nbsp;zdesenie. Muríni žili na cisárskom dvore vo Viedni už v&nbsp;čase panovania cisára Karola&nbsp;VI., otca Márie Terézie. Aj slávna panovníčka mala vo svojich službách africkú slúžku, na francúzskom dvore zasa Mária Antoinetta či neslávne známa Madame du Barry. Perzský šach podaroval v&nbsp;druhej polovici 19.&nbsp;storočia aj cisárovnej Sissi páža Rastima z&nbsp;Afriky.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Životný príbeh Angela Solimana núka myšlienku, že šlo o&nbsp;potomka nejakého bohatého európskeho rodu. Pohyboval sa v&nbsp;najvyšších kruhoch, ovládal cudzie jazyky –&nbsp;plynulo hovoril francúzsky, anglicky, nemecky, latinsky i&nbsp;po česky, pamätal si taliančinu a&nbsp;svoj materinský jazyk igboštinu. Ale bolo to inak, osud mu začal žičiť, až keď dovŕšil trinásť rokov. Vtedy ho markíza z&nbsp;Messiny darovala vtedajšiemu sicílskemu guvernérovi Janovi Jiřímu Kristiánovi z&nbsp;Lobkovíc. Angelo s&nbsp;ním odišiel do Viedne, kde ho čakal pozoruhodný život. Pán z&nbsp;Lobkovíc veľmi rýchlo zistil, že Angelo je mimoriadne nadaný mladík –&nbsp;bolo by škoda, keby na kniežacom dvore mal len dekoračnú funkciu v&nbsp;pestrom odeve. Český aristokrat trval na jeho vzdelávaní, výučbe jazykov, spravil z&nbsp;neho svojho pobočníka a&nbsp;komorníka, cestoval s&nbsp;ním po svete a&nbsp;brával ho na všetky vojenské výpravy. V&nbsp;jednej bitke kniežaťu údajne zachránil život.

Po skone Jana Jiřího Kristiána z&nbsp;Lobkovíc –&nbsp;to mal Angelo asi tridsaťtri rokov&nbsp;– mu bolo šťastie opäť naklonené. Dostal sa do rodiny poľného maršala kniežaťa Josefa Václava z&nbsp;Lichtenštejna, od roku 1753 žil v&nbsp;jeho rezidencii vo Viedni. Mal tam postavenie komorníka a&nbsp;vychovávateľa maršalových potomkov. Maršal si však neodpustil, aby sa nepochválil svojím exotickým<em> „exemplárom“,</em> takže Angelo pri slávnostných stretnutiach v&nbsp;jeho dome vítal vznešených hostí v&nbsp;orientálnom odeve doplnenom tureckou šabľou. Práve návštevníci maršalovej rezidencie si všimli, že oplýva inteligenciou, má veľmi príjemné vystupovanie, a&nbsp;pravda je i&nbsp;to, že ich upútala mahagónová farba jeho kože.

Angelo pri salónnych podujatiach u Lichten­štejnovcov nadviazal priateľské vzťahy s mnohými viedenskými osobnosťami a postupne si vybudoval veľmi dobrú spoločenskú pozíciu. V kniežacom sprievode sa napríklad zúčastnil na svadbe Jozefa II. s Izabelou Parmskou. V maršalovej rodine zasa stúpal po funkčnom rebríčku. Z komorníka ho pán povýšil na správcu kniežacieho domu, na tie časy so závratným platom – ročne dostával 600 zlatých. Na priblíženie, kôň stál v tom čase desať zlatých. Vďaka slušnému spoločenskému postaveniu a dostatku financií nadobudol značné sebavedomie a čoraz viac túžil po slobode. Vtedy spravil životný krok, ktorým rozhneval knieža z Lichtenštejna: bez jeho súhlasu sa v roku 1768 vo viedenskom Dóme svätého Štefana výhodne oženil s urodzenou vdovou Magdalénou, s ktorou mal jediné dieťa – dcéru Josephinu.

Historici sa domnievajú, že jeho manželka bola sestra francúzskeho dôstojníka Kellermanna, ktorý to neskôr dotiahol na napoleonského maršala a vojvodu. Neohlásený sobáš urazil Angelovho pána natoľko, že ho zo svojich služieb okamžite prepustil. Angelo však odchodom netrpel. Knieža z&nbsp;Lichtenštejna opustil ako slobodný a&nbsp;vážený muž, ktorý mal otvorené dvere do tých najvyšších kruhov. Mladá rodina si na predmestí Viedne kúpila dom so záhradkou, žila z&nbsp;úspor a&nbsp;venovala sa dcére. Tá sa v&nbsp;dospelosti vydala za rakúskeho inžiniera, narodil sa im syn Eduard von Feuchtersleben, z&nbsp;ktorého sa neskôr stal málo známy spisovateľ. Josephinini potomkovia dodnes žijú v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;v&nbsp;Austrálii.

Ako sa Angelo dostal až na úplné výslnie, dnes už ťažko zistiť, pretože táto etapa jeho života je opradená viacerými legendami. Isté je, že nadobudol veľký majetok, keď mu prialo šťastie v&nbsp;kartách a&nbsp;pri hazardných hrách. Nezanedbával ani spoločenské kontakty, v&nbsp;roku 1781 ho prijali do elitnej slobodomurárskej lóže Zur wahren Eintracht. Ocitol sa vo vyberanej spoločnosti. Členmi boli skladateľ Joseph Haydn, radca cisárovnej Joseph von Sonnenfels či hudobný génius Wolfgang Amadeus Mozart. Traduje sa, že Angelo i&nbsp;Wolfgang sa práve v&nbsp;lóži spriatelili a&nbsp;hudobný velikán podľa neho vytvoril postavu murína vo svojej opere Čarovná flauta.

Medzi slobodomurármi získal Angelo Soliman významné postavenie. Imponovala im jeho scestovanosť, znalosť jazykov, matematické nadanie, majstrovstvo v&nbsp;šachových partiách i&nbsp;v&nbsp;kartách. A&nbsp;svoje spravili i&nbsp;kontakty v&nbsp;najvyššej spoločnosti. Veľmi skoro sa stal v&nbsp;lóži majstrom, ktorý skúšal adeptov na členstvo a&nbsp;neraz zastupoval i&nbsp;ceremoniára. Úspech, ktorý ho sprevádzal, sa ho nedržal, pokiaľ šlo o&nbsp;financie. Peniaze dokázal zarobiť, ale nemal talent na investovanie. Prišlo to až tak ďaleko, že mu zhabali dom a&nbsp;skončil na finančnom dne. V&nbsp;roku 1783 preto ­odišiel do penzie a&nbsp;žil v&nbsp;sídlach Lichtenštejnovcov. Dožil sa vysokého veku, asi 75 rokov. Skonal v&nbsp;roku 1796 na mozgovú mŕtvicu. Dcére nezanechal žiadny majetok, zostali po ňom iba dlhy.

Jeho telesná schránka však nespočinula v&nbsp;hrobe, ale čakala ju ponižujúca etapa. Napriek tomu, že Angelo Soliman získal v&nbsp;spoločnosti vysoké postavenie –&nbsp;zo sluhu sa vypracoval na komorníka, neskôr na správcu, stal sa členom významnej lóže, bol uznávaný člen rakúskej kultúrnej elity&nbsp;–, súdobá spoločnosť nedokázala prekročiť svoj tieň, pokiaľ šlo o&nbsp;príslušníka inej rasy. Africké rysy a&nbsp;tmavá farba pleti tak fascinovali viedenských prírodovedcov, že si nechceli dať ujsť<em> „niečo také unikátne“,</em> ako sa vyjadrovali o&nbsp;Angelovi Solimanovi, pre svoje zbierky.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="2dd78ce0-1fb4-4510-a247-f6d5937ee660">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Priekopník dokumentárnej fotografie: PAVLA SOCHÁŇA vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Údajne sa obrátili na cisára Františka II. a na jeho pokyn mŕtve telo vypreparovali, vypchali a vystavili ho ako vzácny exponát s kulisou afrického pralesa v cisárskom prírodovedeckom múzeu. Angelo skončil rozkročený vo vitríne, bol nahý, iba okolo bokov mal sukničku z pštrosích pier, na hlave mal korunu z toho istého materiálu. Na rukách a na nohách mal ozdoby zo sklených korálikov a na hrudi náhrdelník z mušlí. Naaranžovali ho tak, ako si na dobových rytinách predstavovali <em>„afrických divochov“</em>. Tento nesmierne vzdelaný muž sa ocitol v „<em>spoločnosti“</em> tapíra, rôznych ďalších exotických zvierat a vtákov, dokonca tam bolo i vypreparované sedemročné africké dievča, ktoré rakúskemu cisárovi darovala neapolská kráľovná.

Jednoducho s ním po smrti zachádzali ako s divochom. Bolo to nedôstojné a nevkusné, čo si uvedomovali i jeho súčasníci. Nepodnikli však žiadne kroky, ktoré by neželanú situáciu zmenili. Vypchatého Angela Solimana si chodili do múzea obzerať návštevníci až do začiatku 19.&nbsp;storočia. Jeho dcéra Josephine dlhé roky bojovala, aby mohla otcovi vystrojiť dôstojný kresťanský pohreb. Skúšala to i&nbsp;súdnou cestou, no neuspela. Nakoniec ho z&nbsp;vitríny vzali a&nbsp;uložili na povalu prírodovedeckého múzea, kde telo aj s&nbsp;ďalšími exponátmi zhorelo počas delostreleckého ostreľovania v&nbsp;roku 1848, keď múzeum zachvátil požiar.

Bizarný príbeh vzdelaného muža: ANGELO SOLIMAN sa dostal do najvyššej spoločnosti

Mária Mišovičová

Výber pre vás

Bizarný príbeh vzdelaného muža: ANGELO SOLIMAN sa dostal do najvyššej spoločnosti

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Magister bez uší: Anglický dobrodruh EDWARD KELLEY sa preslávil najmä podvodmi

Páni museli ovládať ženské gestá vejárom: Takto im naznačili, či majú o nich záujem!

Matka jej neraz spravila zo života peklo: Krasokorčuliarka HANA MAŠKOVÁ si úspech vydrela

Výber pre vás